Patria medzi najvplyvnejšie skupiny na scéne za posledné dve dekády. Prečo, dokázali aj v sobotu na trenčianskom letisku. Už príchod Portishead na Pohodu bol špeciálny, z hlavného pódia o desiatej ráno zrazu začala hrať ich pesnička. Kto prišiel bližšie, zistil, že si robia zvukovú skúšku. Portishead nehrajú a nenahrávajú často, ani často neposkytujú rozhovory. Gitarista ADRIAN UTLEY aj Geoff Barrow však boli k dispozícii celú hodinu a inak introvertná speváčka Beth Gibbons na záver skvelého koncertu v eufórii zišla k divákom, aby si s niekoľkými potriasla ruku.
Mnohých divákov na Pohode ste zaskočili rannou zvukovou skúškou. Vždy to tak robievate?
„Dobrý zvuk je pre nás veľmi dôležitý. Vždy sa snažíme robiť zvukovú skúšku čo najdlhšie a čo najskôr. Prišli sme už ráno, takže sme mali dosť času. Na niektorých veľkých festivaloch, na ktorých sme hrali a boli tam napríklad hviezdy ako Coldplay to je celkom problém.“
Podľa videí z tohto turné to vyzerá na mimoriadny koncert. Veľa nástrojov, špeciálne videoprojekcie.
„Cestujeme dvomi špeciálne upravenými autobusmi a s nami dva kamióny s technikou. Zišiel by sa nám ešte jeden autobus, celý tím tvorí okolo tridsať ľudí. Včera sa nám pokazil jeden kamión a nemohli sme použiť jednu z veľkoplošných obrazoviek ani zopár svetiel. Ľudia, ktorí sa starajú o naše vizuály museli improvizovať, ale nakoniec to fantasticky zvládli.“
S Portishead kombinujete staré elektronické mašinky, sample orchestra a tradičné nástroje. Je náročné pripraviť, aby všetko naživo sadlo tak, ako má?
„To teda je. Okrem zlyhania techniky sa môžete pomýliť aj pri striedaní zvukov. Sme perfekcionisti, vždy pred turné veľa skúšame, aby sa minimalizovali všetky riziká a aby každá pieseň vyznela naživo čo najlepšie.“
Je perfekcionizmus hlavným dôvodom, prečo skupina, ktorá vznikla v roku 1991 má dodnes iba tri štúdiové albumy?
„Určite áno. Navyše sme si dali niekoľko rokov pauzu, keď sme sa každý venovali vlastným projektom.“
Budete hrať aj skladbu Chase the Tear? Tento mesiac oslavuje Amnesty International päťdesiate výročie a vy ste peniaze z predaja tohto singla predvlani venovali práve im. Vo festivalom areáli tu majú svoj stánok.
„Naozaj? To je super. Žiaľ, Chase the Tear teraz nehráme. Škoda, nevedel som, že to výročie je už tento mesiac, inak by sme ju asi zaradili do zoznamu.“
O pár dní bude v Londýne festival All Tomorrow’s Parties, ktorého program poskladali Portishead. Už vám ponuku byť kurátormi tejto prestížnej akcie dali druhýkrát, ako to vlastne funguje?
„Dostanete množstvo cédečiek plus pridáte niekoľko vlastných tipov. Prešli takmer všetky. Je to veľmi príjemná záležitosť, sami objavujeme množstvo novej zaujímavej hudby. Vážime si tú ponuku.“
Zoznam toho, čo ste vybrali v roku 2007 a teraz sa takmer úplne líši. Prečo?
„Zámerne sa snažíme neopakovať tie isté mená. To nemá zmysel, navyše scéna sa za ten čas dosť zmenila.“
Okrem koncertu s Portishead tam predstavíte vlastný projekt. Soundtrack k filmu o Johanke z Arku, ktorý ste dali dokopy s Willom Gregorym z Goldfrapp. Prezraďte o tom niečo viac.
„Na pódiu bude osem spevákov, päť sólistov na dychové nástroje, šesť gitár, dvaja hráči na syntetizátory, harfa... Dohromady vyše dvadsať ľudí, monštruózna vec. Veľmi sa na to teším. Ale či to niekedy vyjde na DVD, dosť pochybujem. Dosť sme sa o to snažili, ale filmové spoločnosti, ktorými sme sa bavili zaujímali iba peniaze a to, že v jednej skladbe spieva Jónsi so Sigur Rós.“
Aká je to vlastne hudba?
„Mix stredovekých chorálov, orchestrálnej hudby a gitarového noisu. V poslednom čase som počúval množstvo starej hudby, výborný je napríklad Gesualdo. Ale baví ma aj súčasná hudba – napríklad Steve Reich. Dostal som ponuku hrať jeho kompozície pre gitaru. To je tiež veľká výzva.“
A čo nové veci Portishead?
„Už niečo máme. Ale skôr než konkrétne pesničky sú to také hrubé pocitové nápady. Po tomto turné plánujeme pauzu a po nej sa spoločne začneme venovať novému materiálu. Tento rok to určite nebude, bolo by to veľmi komplikované. Nemusíme sa ponáhľať s novým albumom. Nikdy sme to nerobili. Vždy sa nám osvedčilo nechať veci plynúť prirodzene.“
Takže ďalšia desaťročná pauza, aká uplynula než ste nahrali album Third nehrozí?
„Zatiaľ to tak vyzerá, že určite nie. Kedysi bolo pre nás nahrávanie v štúdiu intenzívno-vyčerpávajúce, často na hranici emocionálneho zrútenia. Dnes už veci berieme s väčším nadhľadom a robíme ich jednoduchšie. Sme skúsenejší. Okrem toho sa snažíme neopakovať sa, čo je dnes čoraz ťažšie. Ale práve to považujeme v hudbe za najvzrušujúcejšie.“
