V SNG môžete vidieť výstavu Nové Slovensko – (ťažký) zrod moderného životného štýlu (1918 – 1949).
Moderný život na Slovensku v prvej polovici 20. storočia sa nepresadzoval jednoducho. Ani pre umenie nebol prvoradou témou, výstavný projekt SNG ukazuje, ako ho postupne reflektovalo.
Záber odvážlivcov na hojdačkách je na prvý pohľad „len“ atraktívnou fotografiou z kolotočovej zábavy, ďalší rozmer jej však dodáva okrojovaná deva v pravom dolnom rohu snímky Ladislava Rollera Národopisná reportáž z Bolerázu (na snímke vpravo). Dvojfázový efekt vnímania tejto kompozície dokonale využil dizajnér Ján Šicko aj na obálke výnimočného katalógu k rovnako výnimočnej výstave Nové Slovensko, ktorá potrvá až do januára 2012.
Jej ďalšou propagačnou tvárou je Dvojportrét Juraja Jurkoviča (vľavo). Aj ten by si zaslúžil osobitný komentár, napríklad už len preto, že svojím charakterom by sa „uživil“ vo viacerých z dvanástich tematických kapitol, do ktorých je výstava rozdelená.
Protipól Slovenského mýtu
Nie náhodou ide v oboch prípadoch o médium fotografie, ktoré v koncepcii hlavného kurátora Aurela Hrabušického dominuje. Vyplýva to už z podstaty fotografie, ktorá sa vtedy prednostne nevnímala ako umenie, ale slúžila na dokumentáciu. Je akýmsi základom vizuálneho modelu moderny, v ktorom sa uplatnil aj grafický či priemyselný dizajn a tiež scénografia.
Menší je podiel voľného umenia, čo je dané najmä zadaním výstav. Nemá za úlohu zobraziť výtvarnú modernu, ale predstaviť prienik modernej civilizácie do slovenskej spoločnosti. Moderné umenie – v zmysle avantgardy – sa orientovalo najmä na tradičnú ľudovú kultúru, čo SNG ukázala pred piatimi rokmi na výstave Slovenský mýtus. „Súčasný projekt by mal byť do istej miery jej protipólom,“ povedal Hrabušický, a je dobré, že on a celý kurátorský tím dnešnej výstavy (Katarína Bajcurová, Dagmar Poláčková a Petra Hanáková) boli aj pri zrode Slovenského mýtu.
Dominujúci dokumentaristický charakter fotografie sa prejavoval najmä v zobrazovaní života mestských ľudí, kde sa neraz zjavuje už aj sociálno-kritický tón, ale tiež v mapovaní voľnočasových aktivít spojených s rozvojom športu, turistiky a cestovania. Objektmi fotografov sa okrem ľudí stávajú železnice, mosty či električkové trate a ich budovanie.
Kým istou kuriozitou je záber na vzducholoď Zeppelin nad Bratislavou, na druhej strane sú početné a systematicky zdokumentované architektonické diela, v duchu jazyka výstavy „tváre moderného mesta“.
Vo vzácnej rovnováhe je tu napríklad prítomná uvoľnenosť neprofesionálneho fotografa Viliama Malíka a štýlová čistota legendárneho brnianskeho Ateliéru de Sandallo. Jeho autorský rukopis je identifikovateľný tak na záberoch z banskobystrického Národného domu, ako aj z bratislavských Družstevných domov.
Umenie ako samoúčel
„Nové osobnosti už nenájdeme,“ povedala o zastúpení voľného umenia na výstave Bajcurová, „ale výber autorov je napriek tomu zaujímavý.“ Osobitne predstavitelia takzvanej košickej moderny sú tou spomínanou výnimkou, autormi, inšpirujúcimi sa fenoménmi moderného života, predovšetkým problematikou priemyselných stavieb či životného štýlu.
Ďalšie známe maliarske mená sa do výberu dostali predovšetkým dielami zameranými na zobrazovanie rodiny a lásky (Sokol, Majerník či Galanda).
Galanda v tandeme s Fullom zas odmietali zobrazovanie reality a smerovali k absolútnej maľbe. Ich Súkromné listy ako jediný manifest výtvarnej avantgardy sú ojedinelým dokumentom abstraktnej tvorby. Jediná kapitola venovaná výtvarnej moderne sa príznačne volá Umenie ako samoúčel.
„Samoúčelné“ avantgardné tendencie registrujeme aj vo fotografii. Bauhausovská škola tu figuruje nielen prostredníctvom jej absolventa Ladislava Foltyna, ale podobné trendy sa prejavovali aj na „slovenskom Bauhause“, bratislavskej Škole umeleckých remesiel. Najvýraznejšou ukážkou je sedem prác „šurkára“ Miloša Dohnányho.
Na záver zmena kurzu
Prelínanie maľby s fotografiou na výstave pôsobí ako prirodzené reťazenie, ktoré (možno až priskromne) dopĺňajú exponáty dobového dizajnu. K jednotlivým kapitolám výstavy sa viažu aj filmové projekcie, ktoré Hanáková zostavila predovšetkým zo 40. rokov („film mal oproti fotke citeľné oneskorenie“), a teda poplatných nemeckej propagande. Istou protiváhou sú ukážky takzvaného kultúrneho filmu.
Zmenu povojnového politického kurzu ilustruje film Jána Kadára z roku 1946 Na troskách vyrastá život. Fotografickou paralelou k nemu je Malíkov bratislavský záber z veľkolepého budovania budúcej hlavnej pošty na neskoršom Gottwaldovom námestí. Jeden z nastupujúcich symbolov socializmu nakoniec pôvodnú hlavnú poštu nenahradil. A v súvislosti s názvom výstavy je čarom nechceného, že Bratislavčania začali monumentálnu stavbu volať „nová pošta“.
