Nová generácia pesničkárov vymenila gitary za elektromašinky.
BRATISLAVA. Je to taký obyčajný klub. Bežne tam na tanečnú elektroniku poskakujú priaznivci urban music. Namiesto drumandbassového dídžeja sa však k mikrofónu posadí chlapík, ktorý vyzerá akoby práve opustil niektorú z írskych krčiem a na chvíľu si odskočil zo skúšobne od Hansardových The Frames.
Spieva intímnu skladbu o láske a zaskočené publikum iba nechápavo krúti hlavou. No skôr než vzduchom začne lietať pivo a nenávistné výkriky, stane sa čosi zvláštne. Zo subbasových reproduktorov sa ozvú masívne linky, ktoré až dosiaľ patrili predovšetkým ku klubovej muzike.
Aj takto vyzerá nová generácia pesničkárov. To, čo hudobní kritici nazvali soulstep alebo futuristický mestský folk, je muzika spájajúca trebárs dubstep s tradičnými piesňami.
Folkeri aj udávači trendov
Pokojne to nazvime ďalší z obratov v pope. Hudba, ktorá si až donedávna vystačila s akustickou gitarou či klavírom, začala spolupracovať s elektronickými producentmi.
Za jeden z najväčších talentov Alexa Clara sa postavilo americko-britské duo Diplo a Switch, ktorí len nedávno pracovali na novom albume s Beyoncé či predtým s M.I.A.
James Blake si svoj eponymný debut poskladal sám a podľa BBC sa hneď stal jedným z ľudí, ktorí budú v roku 2011 najviac hýbať muzikou. A Jamie Woon si na debut Mirrorwriting pozval kráľa klubovej industriálnej depresie Buriala.
U všetkých menovaných hudobníkov sa spája spev, ktorý by rovnako fungoval s tradičnou kapelou alebo len kdesi v metre so starou gitarou s postupmi, ktoré sme ešte pred pár rokmi považovali za trendy pre hipsterské deti počúvajúce elektropop.
Výsledkom sú skladby, ktoré chvália internetoví lovci talentov ako Pitchfork, aj tradičné médiá ako New Musical Express či Guardian. Na takomto koncerte sa môže stretnúť tínedžerská obeť módnych vĺn s päťdesiatnikom, ktorý dosiaľ počúval folk. A obom sa to bude páčiť.
Iný pop
Ešte nedávno asi malo zmysel deliť hudbu na populárnu a alternatívnu. Dnes aj strednoprúd občas znie odvážnejšie ako mnohé nezávislé pokusy. Obzvlášť vtedy, ak za nový pop považujeme aj piesne, ktoré nasali aktuálne či bývalé klubové trendy.
Clareova Relax My Beloved by mohla byť ďalšou piesňou o láske, keby geniálne nespájala pulzujúcu basu, sláky a spev. Woonov Lady Luck by ste len ťažko rozoznali od skladieb Justina Timberlaka. A kým sa nerozbehne Blakeova Limit To Your Love, postavili by ste ju do rady niekde za Bon Ivera či Antonyho Hegartyho.
Lenže až títo noví pesničkári urobili krok, ktorým sa vzdialili zo sveta tradičnejšej indie muziky a vydali sa do čudesného kozmu progresívnej elektroniky a jej klubov.
