Bez FEDORA FREŠA si nemožno predstaviť polstoročnú históriu slovenského bigbítu, pôsobil v jeho kľúčových kapelách a tri z nich hrajú dodnes do veľkej miery aj jeho zásluhou. Striktne však odmieta, aby ho označovali za legendu. „Správna legenda nemôže byť živá,“ argumentuje najstarší fungujúci rocker na Slovensku. A tiež autor knihy Sideman.
Už dávno predtým, než vznikla táto kniha, hudobná verejnosť poznala vaše texty či už z internetového InZinu, alebo z publikácií, kde sa citovalo z vašich denníkov. Mnohí čitatelia očakávali, že Sideman bude vychádzať práve z nich.
„Nie, denníky vôbec nesúvisia s touto knihou. Navyše, písal som ich len dva či tri roky, zachytávajú iba krátku kapitolu môjho muzikantského života. A predovšetkým, denníky neslúžili na to, aby ich niekto niekedy čítal. To je omyl a moja ľahkovážnosť, že som sa o nich v minulosti vôbec zmienil. Boli to súkromné zápisky, neraz veľmi emocionálne. Keď mi niektoré vlastnosti mojich kolegov išli na nervy, tak som im prisúdil prívlastky, ktoré boli veľmi jadrné a ostré.“
Hoci ani teraz nikoho nešetríte, tón knihy je výrazne zmierlivejší.
„Celkom plánovito som začal písať zmierlivo. Prešlo mnoho rokov, a dnes, keď sa obzriem za seba, vidím, že jednotlivé etapy kapiel majú veľa spoločných znakov. Často sa mi stáva, že sa stretnem s niekým, s kým sme sa veľmi nemali radi, a už je to vyšumené. Po dlhých debatách som sa zmieril aj s ľuďmi, s ktorými som bol dlho, neviem prečo, až takmer celoživotný nepriateľ.“
Nejaký dôvod na tie nepriateľstvá však musel existovať, nie?
„Veľmi často vyplývali rozpory z neustále sa meniaceho zloženia kapiel. Platilo to známe, že najhoršia je tá kapela, z ktorej človek práve odišiel, a najlepšia tá, do ktorej práve prišiel.“
Dnes sa však väčšinou stretávame s idylickým pohľadom na minulosť, aj v televíznom seriáli o bigbíte prevládal skôr spomienkový optimizmus.
„Samozrejme, ak niekoho postavíte pred kameru a zasvietite naň svetlom, tak nebude hovoriť všetky tie nepríjemné pravdy a pocity o rozchodoch či vyhadzovoch z kapely. Ale faktom je, že niekedy sme si zasa mali možnosť uvedomiť, ako pred vyššou silou, vrchnosťou, ktorá nám demonštrovala svoju moc, existoval pocit spolupatričnosti. Aj keď z kapiel hoc’ sme z rôznych.“
Kedy ste sa rozhodli napísať Sidemana?
„Bolo to v čase, keď som dlho nehral a zdalo sa, že už ani nebudem. A paralelne vtedy môj starší syn Viktor, známy provokatér, začal tlačiť, aby som sa pustil do písania. Som rád, že ma naštartoval.“
Bol spokojný s knihou?
„Myslím, že áno, lebo je to jedna z mála kníh, ktoré v poslednom období dočítal.“
Ako sa zrodí sideman?
„O tom, či sa muzikant stane sidemanom alebo frontmanom, sa zvykne uvažovať väčšinou na začiatku kariéry. Ja som si spomenul na túto klasifikáciu až v oveľa neskorších časoch, keď som si v hlave robil resumé svojej hudobnej kariéry, a vtedy som vlastne skonštatoval, že všade som plnil sprievodnú funkciu. Sidemani obyčajne hrávajú na sprievodné nástroje, a ja som bol celoživotne súčasťou rytmiky, to je terminus technicus.“
Nemali ste ambíciu založiť a viesť kapelu? Veď aj basista môže byť kapelník.
„To nepovažujem za dôležité. Ja som si dokonca založil kapelu, ale aj tak som bol v nej sideman. Jednoducho som sa na kapelníka necítil. Nemal som ambície byť basovým sólistom ako Stanley Clarke alebo Jaco Pastorius.“
Prešli ste štyrmi zásadnými kapelami slovenskej rockovej hudby a otázku, ktorá z nich je vám najbližšia, ste už iste a asi s nechuťou počuli mnohokrát...
„Áno, a neviem na ňu odpovedať. Každá kapela splnila svoju funkciu v priebehu mojej kariéry, každá má svoje veľké špecifiká, absolútne iného ducha. Všade sú iné vzťahy, iný humor. Aj hierarchia je rôzna, napríklad vo Fermate bez výhrad poslúcham Fera Grigláka, jeho slovo kapelníka je pre mňa písmo sväté. Ale v Collegiu, tam svojím spôsobom on poslúcha mňa, lebo fungujem ako predĺžená ruka Mariána Vargu. Je to možno komické, ale tak to je. A v Prúdoch si zasa Pavol Hammel vytvoril absolútne svoj svet. Ja tam mám za úlohu pozháňať kapelu, keď potrebuje koncertovať s Prúdmi, som taký šéfinko, ale len v oblasti organizačnej.“
Je pre skupinu dôležitejšie koncertovanie alebo nahrávanie v štúdiu?
„V dávnych časoch sa prevažne koncertovalo, nahrávalo sa menej. Vytvorením nahrávky sa však položí akási pomyselná bodka, to, čo sa hráva na koncertoch, sa dostane do definitívnej podoby a môže to aj samotnej kapele slúžiť ako etalón. Nie je žiadnym tajomstvom, že v kapelách sa po uplynutí rokov často vraciame k nejakým nahrávkam, aby sme sa sami po sebe niektoré veci vyložene naučili. Sú aj kapely, ktoré len nahrávajú, to je však príliš skleníkové, odtrhnuté od života, ten kontakt s divákmi a schopnosť predviesť svoje aj na koncertoch predstavuje zásadne inú kvalitu. Ako príklad môžu poslúžiť Prúdy, ktoré v najstaršom období vytvárali legendárne nahrávky, ale na koncertoch nestáli za nič, lebo sme to nedokázali preniesť na pódium. Ideálna je rovnováha medzi koncertovaním a nahrávaním.“
V knihe spomínate, že vám prekážalo príliš časté vystupovanie v televízii...
„Náš život bol kedysi plný iných paradoxov. Napríklad s Collegiom sme písomne žiadali agentúru, aby obmedzila počet koncertov v bratislavskom PKO, kde sme hrali do roka asi desaťkrát. Takisto sme často hrávali v televízii, pravda, na playback, kým my sme chceli vystupovať naživo. Až neskôr s Fermatou nám to už dovolili, získali sme povesť kapely, ktorá nepokazí živé hranie v televízii.“
Dnes sa presadiť v médiách progresívnou hudbou je dosť veľký problém. Súvisí to s vkusom väčšinového publika, ako sa s tým vyrovnávate?
„Ak je niekto členom progresívnej kapely, tak má vždy snahu presvedčiť publikum, že to, čo hrá, je dobré, a teší sa, keď to publikum akceptuje. Nechce podliezať. Na druhej strane publikum je veľmi ťažko ovládateľný a nevyspytateľný element. A tak napríklad vo Fermate nás agentúra jeden čas tlačila, aby sme mali speváka, niektorí vydavatelia chceli mať na CD zopár ’do rádia použiteľných skladieb’ so spevákmi. To nebolo možné, tak sme to vzdali. Takisto v Collegiu nemôžeme vytvoriť produkciu pre rádiá, tak sme sa radšej zmierili s tým, že tam nebudeme často. Podobné je to aj v televízii, kde v uvádzaní hudby pre náročných divákov, a tých ja vyslovene milujem, majú čo doháňať oproti situácii v Česku.“
V poslednom dvadsaťročí ste k bigbítu pridali aj džez. Ako sa to stalo?
„Džez začal fungovať vtedy, keď som dávno zakončil svoje bigbítové aktivity. Vtedy som si spomenul, a aj okolnosti tomu nahrali, že som zamlada rád počúval dixieland ako prístupnú a veselú formu džezu. Mal som pocit, že sa v ňom môžem cítiť ako doma. Bigbiťáci to moje džezovanie síce považujú za úlet, ale nesmejú sa mi. Iba trochu. Neposmievajú sa však, sú spravodlivejší než džezmeni. Tí, keď mi chcú veľmi vynadať, tak ma označia za bigbiťáka.“
Ten bigbiťák teraz vo vás opäť prevažuje, okrem Soulmen a Blue Effectu, ktoré sú uzavretými kapitolami, sú vaše ostatné kapely stále aktívne. Aké sú rozdiely v ich fungovaní?
„V Collegiu zatiaľ nepočítame s novou muzikou, vo Fermate je to naplánované, pokúsime sa nahrať a vydať nový radový album. U Prúdov sa tiež koketuje s nejakými ďalšími albumami. Chvalabohu, hranie ma stále baví, nechcel by som sa dostať do stavu pred rokmi, keď som mal pocit, že už je koniec s muzikou. Najprv som čakal, tak správne po socialisticky, čo ’sa’ stane, a niekto ma zvesí z vešiaka, ale potom som sa spamätal a zaktivizoval, napríklad hľadal ľudí do Fermaty i do Collegia. Proste som sa začal starať vehementne o to, aby žiadny koniec nebol.“
Takže budú pribúdať ďalšie muzikantské fakty a spomienky. Neuvažujete časom o voľnom pokračovaní Sidemana?
„To by asi dosť dobre nešlo, veď som už v penzijnom veku a neverím, že mám pred sebou bohvieako dlhú kariéru. To by nevydalo ani na fejtón. Niekedy mi je však trochu ľúto, že som si vystrieľal prach a do Sidemana som nezakomponoval osobné veci, ako sa to podarilo, hoci na úkor hudby, Tomášovi Berkovi v tom jeho Blumentálskom bluese. Ale dohodli sme sa, že spolu napíšeme knihu o bratislavskom rocku. Už sa na tom usilovne pracuje. Chceme spravodlivo zhrnúť ’iba’ päťdesiat rokov bratislavskej bigbítovej histórie.“
