Pop-filozofická kniha určená tým, ktorí chcú, aby nové stavby mali aj vlastného ducha.
RECENZIA
S architektúrou je to ako s literatúrou či publicistikou. Exhibicionizmus škodí dobrej veci a za nápadným štýlom sa často skrýva prázdnota.
„Filozof bežného života“ Alain de Botton v ďalšom diele série o rozličných oblastiach života musí sám riešiť túto dilemu. Od architektúry čaká istý druh pokory, ale pritom on sám sa trochu predvádza a voľká si vo svojej pop-filozofii. Pre idealistického čitateľa – čakateľa na stavby, ktoré budú mať okrem úspechu na realitnom trhu aj ducha – je však jeho kniha veľmi príjemným čítaním.
Azyl pre telo aj pre dušu
Botton potvrdzuje všetky túžby po stavbách, ktoré okolo nás nezabijú krásu. Ničím však neprekvapí, ponúka „biblický“ text a zbierku základných dogiem pre nepriateľov nevkusu a architektonického gýča. Napriek týmto výhradám platí, že podpora akéhokoľvek kritického uvažovania o dizajne prostredia, v ktorom žijeme, je stále prospešná.
Každý dom má poskytovať nielen fyzické, ale aj duševné útočisko. Škaredé bývanie vyvoláva predtuchu nenaplneného života. Dejiny architektúry dokumentujú najrôznejšie spôsoby, akými sa stavitelia snažili naplniť spoločenskú objednávku. Raz slúžili funkčnosti, inokedy zase účelovej estetike alebo snahe potvrdiť spoločenský status objednávateľov.
Budovy hovoria vlastnou rečou. „Môžu hovoriť o demokracii alebo aristokracii, otvorenosti alebo arogancii, prívetivosti či hrozbe, náklonnosti k budúcnosti alebo túžbe po minulosti,“ tvrdí de Botton. Nakoniec podľa neho nie je až také dôležité riešiť, ako chceme bývať, ale najmä, aké hodnoty (aj štýlom architektúry) podporíme.
Nejde len o písmená
Autor píše o architektúre, ktorá bude „sebavedomá a láskavá“ až natoľko, aby si mohla dovoliť byť nudnou v záujme vyšších cieľov. Výsledky takejto architektúry podporujú poriadok, rovnováhu a stabilitu.
Náš neúspech v hľadaní pravej architektúry je jednou z podôb neúspechu v hľadaní pravdy o sebe. To, že si vyberáme zlé stavby, ovplyvňuje aj našu psychiku a partnerské zlyhania.
Čítanie knihy nie je len hltaním písmen. Architektúra šťastia je doplnená bohatou zbierkou fotografií, ktoré na konkrétnych stavbách dokumentujú autorove prístupy. Asi aj vďaka tomu bola sfilmovaná do trojhodinového dokumentu. Nejde o jednu z encyklopédií, tu sú texty niečo viac než len múdro sa tváriace a skoro reklamné komentáre k projektom architektonických ateliérov.
Utešene narastá počet tých, ktorí v svojich domácich knižniciach držia monografie Gaudího, Le Corbusiera či výberové prehľady súčasnej architektúry. Začína sa to považovať za dôkaz dobrého vkusu. Katalóg luxusných vín však ešte nikoho nenaučil piť dobré víno. Kniha esejí Alaina Bottona je v tomto zmysle užitočnejšia.
Nie je nutné vzdychať nad nedosiahnuteľnými výtvormi, na ktoré u nás chýbajú tvorcovia a peniaze. Kultivovanejšie prostredie je fakt, s ktorým budú musieť časom počítať aj tí najtupší developeri.
