Také milé, nevinne a krehko pôsobiace dievča. Lisa Hannigan si tento výraz skutočne môže „dovoliť“. Vedľa nej totiž stojí partia chlapíkov ako vystrihnutých z akejsi dublinskej putiky. Tam by si potlesk ani dupanie do podlahy nevyslúžila žiadnym šarlatánstvom. A hoci Lisa nepôsobí ako typ, ktorý by tiež svorne dupal do podlahy alebo búchal krígľom piva o stôl, to, že vie robiť hudbu, za ktorú si naozaj zaslúži obdiv, sa jej uprieť nedá. A keby o tom náhodou niekto pochyboval, tí jej kumpáni z kapely by si to s ním isto namieste vybavili.
Počas posledných dvoch týždňov sme ju mali, takpoviedac doma. Najprv na Pohode, potom v bratislavských Klariskách a napokon na ostravskom festivale. Napriek festivalovým teplotám a ruchu si Lisa nechala na tvári a v pesničkách svojskú ľahkosť a sviežosť írskeho počasia. Nie chlad, skôr naopak, akúsi zvláštnu energiu, ktorá nepadá na ničom natoľko nestabilnom ako počasie.
Pred rokmi začínala po boku Damiena Ricea, ale odvtedy už očarila aj Herbieho Hancocka či Glena Hansarda a postavila sa na vlastné nohy. Pomenovanie pesničkárka k nej sedí skrznaskrz. Pristane jej pódium, ale pokojne by mohla spievať aj v malej krčme. A čo je najlepšie, asi by jej to ani neprekážalo. Nie je žiadna krehotinka. Veď aj v závere svojich vystúpení zahrala kultovú skladbu Personal Jesus s nadsádzkou a celkom „hanniganovsky“, tak ozajstne, presvedčivo a s nadšením. Ešte o(d) nej budeme počuť.
