V slušnej, kultúrnej spoločnosti sa vraj patrí prečítať niektoré knihy, počuť hudobné albumy a vidieť filmy. K posledným z nich patrí aj Cigán režiséra Martina Šulíka. V tejto slušnej, kultúrnej spoločnosti sa zároveň viaceré veci nekritizujú. Aj k nim patrí napríklad Cigán.
Netuším, kde vznikli tieto čudné pózy. Ale tak nejako podvedome vo vás hlodajú, dokonca aj vtedy, keď zrejme ako najmladší divák sedíte v kine a pozeráte na film, ktorý vás príliš nebaví.
Cigán je vlastne taký pekný film. A jeho problémom ani nie je to, že vyzerá, akoby ste pospájali Hamleta s Rómeom a Júliou. Napokon, od čias Shakespeara (či antiky) sa veľa nového v rámci zápletiek vymyslieť nepodarilo. Horšie je, že tento film na mňa pôsobil nielen ako zbierka pospájaných rómsko-spoločenských stereotypov, ale navyše aj ako povrchný výlet, ktorý sa hlbšie pod tieto stereotypy nedostal. Nevraviac o akademickej, spisovnej slovenčine, ktorá píli uši najviac v policajnej „fackovacej“ scéne.
Keď som odchádzal z kina, nehovoril som si, že tento film je vyslovene zlý. Nebol ani úplne strateným časom.
No zdalo sa mi, že podobne veľa by som sa o Rómoch dozvedel aj vtedy, ak by som si prelistoval noviny. A bolo by to bez pštrosa, ktorý križuje ulicu v poslednej scéne.
Lebo symboly, tie predsa musia byť.
