Vo vnukovi Sigmunda Freuda sa spojili všetky charaktery a maľovanie bolo preňho najväčšou hodnotou
„Každé ráno, keď sa pozriem na svoje tučné členky a tučné nohy, pomyslím si, že vyzerajú presne tak ako na tej maľbe,“ hovorí Sue Tilley, modelka obrazu, ktorý sa pred troma rokmi stal najdrahším vydraženým dielom žijúceho autora na svete v histórii. V posledných dňoch spolu s podobizňou jeho autora Luciana Freuda opäť obletel svet. Bola to však smutná správa, maliar Freud 20. júla zomrel, dožil sa 88 rokov. Odišiel ako jeden z najslávnejších a zároveň najkontroverznejších súčasných britských umelcov.
Maľbu Benefits Supervisor Sleeping, na ktorej pózuje Sue Tilley, kúpil Roman Abramovič za slušnú hromadu peňazí – 33 miliónov dolárov. Sue je na nej nahá aj so svojimi vtedajšími 127 kilogramami. Freud na nej nevynechal ani gram. Sue v spomínaní na to, aký vlastne bol, nepozabudla vari ani na jeden prívlastok: „Bol vtipný, nešťastný, odporný, milý, lakomý aj štedrý. Zmiešali sa v ňom všetky charaktery.“
Nešiel na pohreb vlastnej matky, pretože vraj nemal rád podobné „zväzujúce rodinné povinnosti“, a keď mal 71 rokov, namaľoval ďalší zo svojich autoportrétov – seba nahého uprostred svojho ateliéru, obutého v starých bagančiach s paletou a špachtľou v ruke, akoby šiel do boja. Podľa týchto a množstva ďalších výpovedí by si s jeho osobnosťou zrejme dal prácu aj jeho starý otec, psychoanalytik Sigmund Freud.
Benefits Supervisor Sleeping, 1995
Bohém, ktorý písal neslušné listy
William Feaver bol kritikom umenia v nedeľníku The Observer viac ako dvadsať rokov. Aj v čase, keď sa o Freudovi začalo čoraz viac diskutovať ako o značne rozporuplnom a iba ťažko zaraditeľnom umelcovi. Minulý týždeň napísal po dlhšej odmlke opäť jeden text. Nejde o žiadnu odbornú kritiku, ale o čisto subjektívnu spomienku na to, aký vlastne Lucian Freud bol.
Feaver sa s ním stretol v 70. rokoch ohľadom rozhovoru. Ten sa však ukázal ako celodenné prezeranie si všetkých obrazov s dôrazom na to, že Feaver nesmel prejavovať akýkoľvek záujem o maliarov osobný život. Rozhovory s novinármi, ktorí sa radi miešali do jeho súkromia, sú skôr výnimkou.
Napokon sa Feaver stal súčasťou Freudových častých telefonátov, chodil s ním na výstavy, do reštaurácií a s obľubou viedli reči o politike. Dokonca mu s ironickým úškľabkom a s náramnou radosťou ukazoval neskutočne vulgárne listy, ktoré rád písal. „Vždy som mu povedal, že je to úžasné, ale že na jeho mieste by som to radšej neposielal,“ hovorí. On to však vždy poslal, a čím sa stával známejším, tým jeho listy plné nadávok získavali u svojich príjemcov na popularite. Novinárka Lynn Barberová si dokonca jeden taký dala zarámovať a zavesila ho na svojej toalete. Keď sa však neskôr dožadovala rozhovoru, Lucian jej vraj odkázal, že v žiadnom prípade ňou už nechce byť zosmiešnený.
Selfportrait with the Black Eye
Maľba je na prvom mieste
Feaver z pohľadu blízkeho priateľa priznáva, že Freud sa mohol niekedy správať nevhodne, ale zároveň ho obraňuje a zdôrazňuje jeho oddanosť svojim deťom (tu sa britské denníky rôznia v počtoch, tie najvyššie majú tri cifry). Každopádne, aj jeho potomkovia museli ustúpiť pred väčšou láskou, ktorou bolo maľovanie.
Freud podľa priateľa zvykol hovoriť, že je absolútne sebecký a to, čo robí, robí iba preto, že to on sám chce. Maľovanie bolo na prvom mieste v jeho rebríčku hodnôt, aj preto stále platí, že toľký záujem nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti nezískal vďaka svojej nevypočítateľnej náture, ale práve vďaka tomu, čo robil najviac a zároveň najlepšie. „Rád cestoval, najmä do New Yorku, keď otvárali jeho výstavy, ale vo všeobecnosti čokoľvek, čo sa netýkalo práce, bolo pre neho priam absurdné. Vôbec nerozumel zmyslu prázdnin či dovolenky,“ zdôrazňuje Feaver.
Profesor Kráľovskej akadémie umenia v Londýne Adrian Searle stojí pred Freudovým obrazom s názvom Standing By the Rags v galérii Tate Britain a podáva výkon hodný športových komentátorov napínavého finále. Opisuje obraz - maľbu spiacej nahej ženy na mohutnej poskŕčanej plachte a prirovnáva ju k „bojisku“. Freud naozaj bojoval a vo finále si žlté tričko obliekol zaslúžene.
Standing by the Rags
Narodil sa v Berlíne v rodine architekta, ktorá sa v roku 1933 rozhodla Nemecko opustiť pre stupňujúci sa nacistický režim. V Londýne, kde sa usadili, ho viac ako návšteva umeleckej školy lákali dostihy, vysoké stávky a dokonca sa chcel stať džokejom.
Maľovať a kresliť však neprestal ani po vojne a depresívnu náladu zaháňal návštevami Paríža, kde vtedy hlásal svoje surrealistické myšlienky André Breton. Freud sledoval sebadôveru Picassa, Balthusa či Alberta Giacomettiho. Keď sa vrátil do Londýna, začal maľovať svojich známych zo susedstva. Kritici si s jeho zvláštnymi portrétmi nevedeli dať rady. V roku 1954 sa Freud stal súčasťou britského pavilónu benátskeho bienále s Francisom Baconom a Benom Nicholsonom. Práve Bacona a jeho nemilosrdný humor i riskantný postoj mal Freud v obľube.
Lucian Freud, v pozadí Leigh Bowery
Ohavné alebo skutočné?
Na olejomaľbách pracoval mesiace, niekedy portrétoval tú istú osobu počas niekoľkých rokov, aby dosiahol to, čo chcel. Žilnaté telá, odhalené prirodzenia, postavy v nadživotných veľkostiach, precízna práca so štetcom, detailné nanášanie vrstiev farby, ktoré sa zblízka naozaj javia ako „bojisko“.
Searl na videu denníka Guardian hovorí, že ak sa ktokoľvek zo súčasníkov bude chcieť presadiť na poli figuratívnej maľby, bude musieť ísť na míle od Freuda, ten sa totiž napodobniť nedá. Britskí kritici ho skloňujú najmä ohľadom realistickej maľby ako starého majstra či dokonca „súčasného Rembrandta“.
Faktom však zostáva, že on si vynašiel svoj vlastný izmus. Roky tvrdo pracoval vo svojom ateliéri, jeho modely mu pózovali dlhé hodiny, aj keď boli jeho plátna takmer nepredajné na trhu pre akúsi „škaredosť“. Kritiky viac opisovali nálady portrétovaných a domnienky o nich, ako úroveň maliarskej práce. No aj ich autor v roku 2008 pred Tizianovým obrazom povedal: „Keď je niečo naozaj presvedčivé, nerozmýšľam nad tým, ako to bolo urobené, ale aký to má na mňa vplyv.“
Modelka Kate Moss pózovala počas tehotenstva
Sú však tie jeho obrazy postáv naozaj škaredé alebo skôr reálne? Ako hovoril Freud sám – sú autobiografické. Prostredníctvom zobrazenia priam nevídanej telesnosti akoby zbavenej duše sa dostal až za jej hranice. Surovo, priamočiaro a premyslene.
Leigh Bowery, vplyvná postava umeleckej scény 80. rokov, bol tiež častou témou či skôr námetom Freudových plátien. Maliar sa o jeho fyzickej forme vyjadril ako o nástroji, ktorý skrátka „musel použiť“, vzápätí však dodal: „Úroveň jeho myslenia bola rovnako rozhodujúca v tom, prečo som ho chcel portrétovať.“
V jeho obľúbenej londýnskej reštaurácii Wolseley na Piccadilly vyvesili čiernu vlajku a na stole, kde zvykol sedávať, horí sviečka. The National Portrait Gallery už ohlásila veľkú retrospektívnu výstavu v priebehu budúceho roka. Budú tam všetci pohromade, možno aj portrét tehotnej modelky Kate Mossovej, podobizeň kráľovnej Alžbety II., ktorá, samozrejme, pózovala oblečená, a množstvo ďalších známych či iba Freudovi známych osobností, ktoré podstúpili riziko nekompromisného pohľadu umelca.
Jeho boj so špachtľou a paletou v ruke, ktorými odkrýval povrch, vnútro aj podvedomie svojich modelov, sa skončil. Boje aukčných domov, dedičov a kritikov sa môžu začať.
Portrétovanie kráľovnej Alžbety II.
