Tanec bol pre docenta Šimsu len druh pohybového tréningu a predovšetkým prvý stupeň plánovanej súlože. Do tanca so šesťnásťročnou Lízou sa však dostal náhodou, nechtiac, a svoju blonďatú žiačku do tej chvíle nezaraďoval medzi objekty potenciálnych mileniek. Z doteraz povedaného je zrejmé, že všetko bude vzápätí inak, no to nie je hlavný dejový motív románu Pavla Kohouta Katyně, a ani nie jeho úplný začiatok.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Tým je umiestnenie krehkej, no rozumom ani citlivosťou príliš neoplývajúcej už spomenutej Lízy na experimentálne učilište pre katov. Na špeciálny odbor humanitného smeru s maturitou, ako vraveli ľudia okolo Šimsu.
"Osoby, miesta a deje tejto knihy sú, žiaľ, vymyslené, zato historické odkazy, vecné údaje i citovaná odborná literatúra sú, vďakabohu, presné a autentické," trochu netradične uvádza Kohout svoj dômyselne komponovaný román. Je plný napätia, mučenia, popráv i sexu, ale predovšetkým manipulácie temnými spoločenskými štruktúrami. Knihu autor dopísal v roku 1978, vzápätí vyšla v samizdatovej edícii Petlice a po vydaní v exilovom Indexe bola preložená do mnohých jazykov.
Za (ironické) zveličenie možno považovať Kohoutove slová, že chcel skromne prispieť k tomu, aby sme sa raz neprebudili do sveta bez katov, zveličená sa zdá byť spočiatku aj samotná téma. Po dočítaní tejto brilantne napísanej knihy o nekontrolovateľných mechanizmoch totalitnej moci sa však vynára iná otázka - kde je hranica medzi zveličením a skutočnosťou.
