dsaťšesť rokov.
Nech to máme za sebou: ako sa cíti známa dcéra známych rodičov?
Tak ako neznáma dcéra neznámych rodičov. Možno narážate na stereotypy, ktoré s tým v mnohých prípadoch súvisia, no ak si niekto myslí, že som protekčné dieťa, takéto presvedčenie len ťažko môžem zmeniť. Navyše, ja predsa nerobím nič mimoriadne.
Moderujete, mama je moderátorka...
Hneď po maturite som ako animátorka v Grécku každý večer moderovala programy pre hotelových hostí a v osemnástke som moderovala galavečer v priamom prenose na ORF s Miguelom Herzom Kestrankom. Mama v tom teda prsty nemala. (Smiech.)
Existuje niečo ako slovenský šoubiznis?
Ťažko povedať. Niekedy to nie je ani šou ani biznis. Ale v zásade ho tak ľudia vnímajú.
Otázne je, čo s takým silným výrazom v našom prostredí, kde sa na šoubiznis vlastne iba hráme.
To je pravda. Lenže ako inak pomenovať mediálne známych ľudí? „Mediálne známi“ je ťažkopádne, „šoubiznis“ znie svižne. Radi veci zjednodušujeme, využívame anglické slovo a nejdeme k jeho podstate. Podobne u nás, ale aj v iných krajinách používame termín celebrita. Pritom mám pocit, že byť celebritou na Slovensku nie je niečo viac, skôr naopak. U nás to nie je synonymum uznávanej osobnosti.
Doma v obývačke s Dadom Nagyom. Spája ich záľuba v literatúre
Poznáte novinárov aj ich objekty – aké sú tieto vzájomne závislé svety?
Je to veľmi individuálne. Niektorí ľudia v médiách pracujú roky a mimo pracovného času nemajú potrebu sa niekde ukazovať. Iným naopak pokazí večer, ak ich niekde na večierku nevyfotia. Medzi celebritami je to podobné. Niektorí si strážia súkromie, chcú mať pokoj a dobre si robiť svoju robotu. Iní sa silou-mocou snažia o medializáciu, ktorá im prinesie treťotriedne alebo hocijaké kšefty. Niektorí sa novinám vyslovene vnucujú. Posielajú fotky, kde sú „akože“ oni „spaparacovaní“, čo je úplne absurdné. No ľudia, o ktorých sa píše, bývajú často aj obeťou, keď ich bez ich vedomia očierňujú rôzne PR oddelenia. Tie by mali šíriť pozitívne informácie, ale dnes je v záujme sledovanosti a propagácie všetko jedno. A tak rozpútajú rôzne kauzy a upozorňujú na ľudí akýmkoľvek spôsobom, podľa hesla, aj zlá reklama je reklama.
Vás už médiá prirovnali k slovenskej Lady Gaga, k domácej Vivienne Westwood. Nečakáte od bulváru trochu lepšie nápady?
Niekedy je to prvoplánové, ale zasa, vždy sa hľadali rôzne paralely.
Zdá sa vám to zábavné?
Som hlavne rada, ak médiá spomenú tých, čo mi navrhli šaty. Vtedy mám pocit zadosťučinenia. Málokto vie, koľko je u nás šikovných návrhárov, ktorí živoria, látky kupujú na splátky a majú ťažkosti realizovať svoje bravúrne nápady. Nedávno som bola v New Yorku so Zlaticou Hujbertovou. Jej modely zožali veľký potlesk a pritom ona nie je človek, čo žije na vysokej nohe.
Mediálna pozornosť je však príjemná, nie?
Ako kedy. Keď prídem oblečená v niečom, čo je extravagantné, mimo normálu, musím rátať s tým, že si ma všímajú.
Čím je pre vás móda?
Móda nás prezrádza. Rada sa obliekam výstredne, ale nie vyzývavo ani lascívne. Skôr veselo. Farby a úlety ma rozvibrujú a zlepšujú mi náladu. Zároveň sa to snažím premyslieť, aby to nebolo len - čím extravagantnejšie, tým lepšie. Už v minulosti som sa zvykla obliekať ako odtrhnutá z reťaze. Keď som študovala v Holandsku, bývala som v dome so samými umelcami, všetci boli v dobrom zmysle uletení a ja som chodila oblečená v krojoch. Podobné to bolo na gymnáziu vo Viedni, kde som maturovala z dejín umenia. Keď máte šestnásť rokov a prídete do školy bosý, je to zrejme póza. Nekonvenční však boli aj naši učitelia. Ak sme si úlety zdôvodnili, oni ich dokázali akceptovať.
Čo presne z módy sledujete?
Móda nie je len o povrchu a o tom, že sa každého pol roka čosi mení. Môj priateľ je fotograf a možno aj preto ma zaujíma módna fotografia. Dobrá módna fotka môže mať obsah, príbeh, posolstvo. Môže byť symbolom, ktorý funguje sám za seba.
Poďme k vašej knihe Predavačky bublín. Čo vás k nej viedlo?
Vždy som chcela napísať knihu. Už ako malej mi rodičia čítali každý večer rozprávky a literatúru som veľmi skoro začala vnímať ako niečo magické a unikátne.
Kedy ste začali písať?
Korene sú možno v detstve. Keď som mala deväť rokov, prestúpila som na školu v Rakúsku. Problém však bol, že som nevedela ani slovo po nemecky.
Čo to bolo za rozhodnutie?
Rodičia si asi želali, nech sa učím jazyky a škola v rakúskom Kittsee mala vyššiu úroveň. No s jazykom to bolo ťažké. Najprv sme sa tešili z pätiek, potom zo štvoriek... Učitelia tiež neboli pripravení na deti, ktoré im nerozumejú. Na Slovensku panoval mečiarizmus, v Rakúsku po obchodoch viseli po slovensky cedule – Nekradnite, prosím! - a v dedine v nás videli prišelcov, čo okupujú vyleštené rakúske školské lavice. Nebolo to jednoduché. Rodičia mi však vraveli, že sa môžem vrátiť na slovenskú školu kedykoľvek, keď budem chcieť.
Zostali ste v Rakúsku?
V štrnástich rokoch som sa presťahovala do Viedne. Bývala som v obrovskom byte s asi dvadsiatimi ženami. V tom čase som si začala sama ordinovať pravidlá a zásady. Niektoré boli šialené, iné, napríklad čítanie, zmysluplné. Dala som si minimum tri knihy za týždeň a písala som o nich do zošitka sama pre seba recenzie v nemčine.
Bolo to šťastné obdobie?
Bolo to jedno z období, keď si človek povie: postoj, chvíľa! Bola som šťastná a pritom som nemala pocit, že to je len ilúzia. Užívala som si tom, že som bola sama so sebou. Po škole som chodila na výstavy, na prechádzky, veľa som čítala, pozorovala ľudí. Mám rada samotu.
Pritom moderujete, čo je skôr extrovertné remeslo.
Samu seba nevnímam ako typickú moderátorku. Na rozdiel od ľudí, čo sa vyberú na moderátorskú dráhu a musia rátať s tým, že ich spoznajú pri nákupe, ja sa v súkromí pohybujem nenamaľovaná, v teniskách. Málokedy ma niekto spozná. Mám okruh ľudí, ktorých ľúbim - tam som dôverná, otvorená, intímna. No nie som zabávač, ktorý príde do spoločnosti a začne hovoriť vtipy.
Šoubiznis v knihe demaskujete ako falošné prostredie plné intríg. To je také mimoriadne zradné? Predstihne v tom iné branže?
Neviem to porovnať. Ja som písala o tom, čo poznám.
Pracujete v médiách, ktoré, píšete, vypúšťajú nafúknuté prázdne informačné bubliny. Písali ste o sebe alebo o iných kolegoch?
Niektorí ľudia čakali od knižky i šokujúce informácie zo zákulisia médií, ale to nebola primárna téma. Iste - poznám bulvárnych novinárov, ktorí sa považujú za polobohov a ak im ich objekt neodpovie na intímnu otázku, berú to ako výzvu, aby mu to vrátili a kadečo si o ňom navymýšľajú. Ja som však nikdy nerobila tvrdý bulvár. V časopise, kde pracujem, mi záleží na tom, aby ľudia, o ktorých píšem, dostali článok na autorizáciu a boli s ním spokojní. To je moja práca, ktorú mám rada.
Urobili ste si knihou nepriateľov?
Mám skúsenosť, že ak osoby v knihe nemajú jednoznačnú identitu, stane sa, že si človek, ktorý by aj mohol byť predobrazom, nepripustí, že ide oňho. Naopak, nájde podobnú osobu, na akú všetko presmeruje a nahlas sa z nej smeje. Stalo sa mi, že som niekoho takého stretla a on mi gratuloval, ako som vystihla kohosi tretieho.
Sledujete súčasnú slovenskú literatúru?
Skôr nemeckú. Ale sú slovenskí autori, ktorých čítam rada.
Na Slovensku máme plno autorov, ktorých živí a zároveň frustruje práca v povrchnej brandži, napríklad reklame a médiách. Keď sa od nej konečne odstrihnú a idú písať autentickú knihu, nemajú na výber, musia ju našiť na prostredie, v ktorom sú doma, teda práve prostredie, čo ich predtým dusilo. Tak u nás pribúdajú kritické príbehy o povrchných povolaniach.
Ťažko písať o niečom vzdialenom. Najlepšie viem v knihe podať známy priestor, ktorý som si odžila, nenávidela, milovala. Tam viem tvoriť príbehy. Druhá vec je, aké si autor volí povolanie, čo ho živí. Dnes vyjdete zo školy a chcete písať, ale darmo máte talent. Slovenský trh je primalý a neuživí vás.
Čo vravíte na nálepku „ženské písanie“?
S tým mám trochu problém. Čo je vlastne ženská literatúra? Charlotte Brontëová, Ingeborg Bachmannová, Elfriede Jelineková, alebo Herta Müllerová? Líšia sa témami, štýlom, vyhotovením a predsa majú byť v jednej kategórii. Alebo je ženská literatúra akákoľvek literatúra písaná rukou ženy? V osemdesiatych rokoch prebiehala debata, či sa dá len na základe textu zistiť, či ho písala žena, alebo muž. Zhodli sa na jedinom. Výraz ženská literatúra v prvom rade poukazuje na to, že muž a mužské predstavuje normu, kým ženské odchýlku, inakosť.
Študovali ste doma a v zahraničí, koľko máte titulov?
Vo Viedni som študovala publicistiku, z Utrechtu mám diplom z germanistiky, z Bratislavy z marketingovej komunikácie. V diplomovke som sa zaoberala testimoniálnym marketingom.
Do školy láka tisíce detí najmä pitná voda. Kibera v Nairobi je druhým
najväčším slumom v centrálnej Afrike. Reportáž z Kene bola aj o ňom
Skúste to priblížiť.
Zjednodušene povedané, testimoniálny marketing skúma prominentov a ich využitie v reklame. Cieľom je preniesť vlastnosti celebrity na propagovaný produkt.
Takže kariéru máte podloženú v praxi aj v teórii.
Videlo sa mi to blízke (smiech). Akurát je problém, že testimoniálny marketing je dvojsečná zbraň – hodnotu a meno značky ovplyvňuje úspech i neúspech prominenta. Zoberte si golfistu Tigera Woodsa. Keď sa v médiách prevalili jeho sexuálne vzťahy, sponzori, reklamné spoločnosti a nadnárodné koncerny mu okamžite vypovedali zmluvy.
Neláka vás robiť niečo iné? Napríklad akademickú kariéru?
Chcela by som najmä písať, hoci viem, že to u nás nejde na plný úväzok. Myslím, že človek má robiť, po čom túži, na čo má nadanie a stačí, že nehladuje. Ja si to viem skombinovať a vytvoriť si aj priestor na písanie prózy. Keď sa všetko zráta, mám na benzín a som spokojná.
Spozná divák, ak moderátor nie je vo svojej koži?
Ľudia vedia vycítiť rozpoloženie moderátora. To na obrazovke oklamete len veľmi ťažko. Druhá vec je, že ľudí to až tak veľmi nezaujíma. Pozerajú televíziu a pritom žehlia, večerajú... Riešiť to začnú až na druhý deň, keď si prečítajú titulky v bulvári typu - Depresia? Rozvod? Rúca sa? A vtedy si možno povedia – ja som to hneď vedel, že to moderuje nejako čudne...
Ako hovorkyňa projektu MISS Slovensko 2011 ste sa zasadzovali za súťaž krásy bez plastickej chirurgie. Nebolo naivné dúfať, že tu niekedy nepôjde len o výzor?
Ja som stále trochu naivná (smiech). Posadnutosť krásou je ako diktát – kozmetický priemysel je všade, mladé dievčatá listujú v časopisoch a vynaložia neskutočnú energiu, aby sa stali dokonalými. Možno by boli omnoho krajšie prirodzené, aj keby nemali oholené nohy.
Nie je to náhodou tak, že neoholené nohy šance miskám znižujú?
To si nemyslím.
Rok 2008, dovolenka v Slovenskom raji. Návšteva rómskej
osady sa zmenila na improvizovanú diskotéku
Vážne?
Samozrejme, na kasting Miss chodia ženy s oholenými nohami. No ak by sa stalo, že príde nádherná, šarmantná, očarujúca žena a má nejaké chĺpky? Tak si ich proste oholí. To sú malichernosti.
Čo vás na MISS bavilo?
Najprv som nevedela, do čoho idem, ale potom som si súťažiace dievčatá veľmi obľúbila. Napríklad ma prekvapilo, že sa nebrali ako konkurentky. Aj s odstupom času tvrdím, že atmosféra medzi nimi bola žičlivá a priateľská. Pre mňa bolo podstatné, že Miss Slovensko, na rozdiel od mnohých televíznych projektov, nechce účinkujúcich znemožňovať. Naopak. Do úvahy berie to, aký majú dievčatá prejav, či vedia cudzie jazyky. Hľadá sa symbióza zovňajška a vnútra, teda komplexná osobnosť.
Písali ste blog na SME, ale už nepíšete. Prečo?
Pretože ma baví písať obrátene – príbeh muža očami ženy - písala som popri vlastnom blogu ešte druhý pod pseudonymom. Boli to postrehy vymysleného muža. Veľmi ma to inšpirovalo, mala som veľa reakcií. Nechcela som to nijako využiť, nemala som pocit, že robím niečo zlé. Keď sa prevalilo, že ide o pseudonym, blog muža zrušili a môj vlastný blog zamrazili. Chvíľu som sa hanbila ako školák, ktorému klepli po prstoch. Na druhej strane, neľutujem.
Tamara Heribanová (1985)
Novinárka, moderátorka a spisovateľka. Narodila sa v Bratislave, vyštudovala marketingovú komunikáciu, vo Viedni študovala žurnalistiku a z holandského Utrechtu má diplom z germanistiky a literárnej teórie. V roku 2002 ako sedemnásťročná vyhrala rakúsku súťaž Poviedka. Píše pre mesačník Emma. Moderovať začínala v regionálnej Televízii Bratislava, knižné novinky uvádzala v Teleráne (Markíza), moderovala Ranný magazín (STV) a septembra 2010 lifestylovú reláciu Zmenáreň. Bola hovorkyňou Miss Slovensko 2011. Vlani vydala román Predavačky bublín. Je dcérou moderátorky Aleny Heribanovej a spisovateľa Jozefa Heribana, má sestru Barbaru.
