Urobiť film o hudbe alebo o hudobníkoch je nápad, ktorý nemôže nefungovať. Čím známejšia kapela/spevák sa objavia pred kamerou, tým väčší úspech. Keď ho urobia Škandinávci, môžete si byť istí, že bude rovnako „iný“ ako väčšina filmov zo severu Európy. Najnovším príkladom je Sound of Noise.
Je to v podstate rozvinutie nápadu, ktorý v krátkom filme Music for one apartment and six drummers (2001) trval desať minút. Skupina bubeníkov namiesto tradičných nástrojov používa najrôznejšie obyčajné veci a predmety. Kým vtedy prechádzali izby v jednom byte, teraz tiahnu mestom. Podľa častí „partitúry“ si vyberú vždy iné miesto na „koncert“, pričom sa ich snaží zastaviť policajný inšpektor, ktorý napriek svojmu menu Amadeus a bratovi – geniálnemu dirigentovi paradoxne absolútne neznáša hudbu. A tak bojuje s hudobnými teroristami nielen v mene svojho odznaku, ale aj duševného zdravia.
Toľko zápletka. Hrajú tí istí herci, úžasné typy a výborní bubeníci. Je to mierne strelené, ale stále veľmi muzikálne, čo udrží aj scény, keď sa vám už predsa len zdá, že tých nápadov je priveľa alebo, že už nie sú také silné, aby utiahli vyše stominútovú stopáž.
Čaro tohto originálneho dielka dvojice švédskych režisérov Ola Simonsson, Johannes Stjärn Nilsson je v tom, ako voľne mieša žánre. Je to hudobný film, no dá sa v pohode označiť ako absurdná komédia, svojská detektívka či romantický príbeh. A je to aj zábavná ukážka kreatívneho urbánneho aktivizmu.
