V tomto filme sa zdá, že Lidice neboli obeťou číreho zla s ľudskou tvárou, ale len nešťastných okolností. Je to síce proti pôvodným zámerom tvorcov, ale uľahčí im to cestu do zahraničných kín.
Meno obce Lidice nič nehovorí nielen dnešným žiakom základných škôl, ale ani mnohým vysokoškolákom. Rovnako im veľa nepovedia názvy Je třeba zabít Sekala, Želary, Musíme si pomáhat a či Protektor. O filmoch Vyšší princíp, Atentát alebo zahraničnej vojnovej klasike či moderne (Choď a pozeraj sa, Schindlerov zoznam) ani nehovoriac.
Nie, historikom, intelektuálom či znalcom filmového umenia nie je adresované dielo režiséra Petra Nikolaeva.
Veľkofilm to nie je
Rozpráva tak, aby ho pochopil aj ten najjednoduchší človek, ktorý záber na detské ručičky v plynovej komore nebude považovať za gýč a klišé, ale za jeden z najsilnejších momentov. Usiluje sa vyvolávať emócie tými najpriamočiarejšími a najúčinnejšími spôsobmi, overenými v stovkách domácich i svetových vojnových filmov. Len pátos nahradil smútkom.
Sem-tam narazíme i na surrealizmus, ktorý ako keby prenikol z iného filmu. Sedemdesiat miliónov českých korún je na naše pomery slušný rozpočet, ale v scénach, ktoré chcú pôsobiť veľkofilmovo, Lidice zlyhávajú.
Scenár Zdeňka Mahlera pre seba upravila režisérka Alice Nellis, no napokon ho realizoval Petr Nikolaev, čo mohlo viesť k viacerým posunom. Lidice chcú historickú drámu zbaviť falošného pátosu i propagandy prostredníctvom historickej pravdy a prostých ľudí. Nerozprávajú s plným sústredením jeden príbeh, rozplývajú sa do mnohých, no nie sú filmom epizodickým na spôsob Magnolie alebo Babelu.
Napriek deklaráciám
Herci dostali priestor na kvalitné, nie však nadštandardné či strhujúce výkony. V centre pozornosti je František Šíma, ktorý nešťastne zabil vlastného syna a tragédiu rodnej obce prečká vo väzení. Karel Roden suverénne hrá ďalšieho zlomeného, zatrpknutého a utrápeného muža. Zložito sa zmierujú Šímova manželka (Zuzana Bydžovská) a milenka (Zuzana Fialová), ale najmä druhý Šímov syn Karel, skvele stvárnený Ondřejom Novákom.
Dojíma Román Luknár ako žandár Vlček, príliš slabý na to, aby odporoval zlu. Hýbateľom je však sukničkár Fiala (Marek Adamczyk), ktorý balí české vlastenky tým, že sa vydáva za príslušníka odboja. Záhadou je obsadenie Jana Budařa do roly Šímovho spoluväzňa. Jeho prirodzená komika, ironický odstup a nadhľad sú tu rušivé.
V Lidiciach nenájdeme vyložene kladné, ale ani vyložene záporné postavy. Nevidíme jediného českého konfidenta, ale len okolnosťami zomletých ľudí. Aj nacisti sú bezduché stroje alebo súčasť neľudskej byrokracie. Lidice ako keby sa nestali obeťou číreho a koncentrovaného zla s ľudskou tvárou, ale len akýchsi nešťastných okolností – čo je síce v priamom protiklade s deklarovaným zámerom filmu, ale uľahčí mu to cestu do anglosaských kín.
O čo tu vlastne šlo
Jedinou nezodpovedanou otázkou je, o čo vlastne tvorcom išlo? Vyhli sa umeleckým výbojom i hodnotiacim súdom, lidickú tragédiu nedokázali podať ako silnú psychologickú drámu ani ako sugestívny obraz vojnového šialenstva. Zostala zaujímavá, remeselne prevažne dobre realizovaná ilustrácia učebníc dejepisu s viacerými silnými momentmi, zaujímavými postavami a hereckými výkonmi, ktoré však réžia nedokázala harmonizovať do silného celku.
Nikto sa síce neodváži povedať, že aj tento film je v podstate obyčajný tovar, vyrobený s cieľom zárobku, no komerčný úspech je v skutočnosti azda jediné, čo Nikolaevove Lidice zatiaľ dokonale a bez výhrad spĺňajú.
Recenzia/film
Lidice, ČR-Poľsko-SR, 2011, 126 minút
Scenár: Zdeněk Mahler, Alice Nellis. Réžia: Petr Nikolaev. Kamera: Antonio Riestra. Strih a produkcia: Adam Dvořák.
Hudba: Michal Hrůza, James Harries, Karel Heřman.
Účinkujú: Karel Roden, Zuzana Fialová, Roman Luknár, Zuzana Bydžovská, Ondřej Novák, Václav Jiráček
Premiéra v SR: 4. augusta 2011
