Aj tí, čo možno váhajú nad hamletovským príbehom zasadeným do rómskej osady, hovoria o autenticite, ktorú do filmu prináša tvár mladého neznámeho herca. Čo sa skrýva za smutných pohľadom, ktorý režisér často smeruje priamo na diváka?
Janko Mižigár je možno rodeným hercom, no určite nie rodenou celebritou. Záujem médií len prehlbuje jeho plachosť. Na niekoľko jednoslovných odpovedí ho musel prehovárať pomaly celý štáb. Jeho brat ho dokonca vyhlásil za mŕtveho, len aby sa zbavil neodbytnej novinárky. „S ľuďmi sa málo rozprávam, s kamarátmi veľa,“ pripúšťa Janko.
Jankovi sa vlastne nechcelo ísť ani na festival do Karlových Varov. Keď tu preberal zvláštnu cenu poroty, mal veľkú trému. „Predtým, než niečo povedal do mikrofónu, vždy prevrátil oči hore,“ hovorí o ňom distribútorka filmu Cigán Denisa Biermannová.
„Mal som také zvláštne pocity, všetci tí ľudia na mňa pozerali. Bolo to príjemné, ale keď už toho bolo veľa, tak to bolo nepríjemné,“ opisuje Janko, ktorého na festivale vraj nič až tak nešokovalo ani neprekvapilo.
„Osem hodín tam cestoval a len čo si prevzal cenu, vracal sa naspäť, aby stihol nedeľné skúšky gospelovej kapely, ktorá sa pripravovala na turné a v ktorej hrá na bicích. Pre zájazd tejto skupiny neprišiel na premiéru filmu Cigán do Richnavy,“ hovorí Biermannová, „to okolo filmu nemá rád a bol už unavený“.
Janko nie je ani nijakým filmovým maniakom. „Už rok som nevidel televíziu. Nemám čas,“ opisuje chlapec, ktorého nehľadajte ani na Facebooku.
Dakedy to bolo aj ťažkéMartin Šulík zdôrazňuje, že film Cigán nie je fikciou, lebo postavy si so scenáristom nevymysleli. Bolo by však zavádzajúce myslieť si, že mladí Rómovia hrali seba samých.
Janko priznáva, že svojmu hrdinovi nie vždy celkom rozumel, ale vedel, čo od neho režisér chce. „Niektoré scény boli ťažké, niektoré ani nie,“ hodnotí svoju skúsenosť. Paradoxne vraj nemal taký problém s krutým záverom ako so scénou, keď sa mu opakovane zjavuje jeho mŕtvy otec a potom sa sám prechádza pri rieke. Komunikáciu s mŕtvym otcom označil za nezvyčajnú.
Mladý herec bol doteraz chránený pred javmi, ktoré sa prvoplánovo spájajú s rómskou komunitou. Tvrdí, že sa v živote nestretol s úžerníkom, dokonca mu vraj ani nikto nenadával, ani ho nijako nediskriminoval pre jeho pôvod.
Pred filmovaním nikdy nenavštívil rómsku osadu. Život v nej pôsobil na Janka zvláštne. „Ako to tam také môžu mať? Tie domy, čo majú...“ nedokončil svoju úvahu. Nad tým, ako by sa im dalo pomôcť, sa nezamýšľal.
Na rozdiel od filmu, v ktorom Adama huckal nevlastný otec k nenávisti voči gadžom, Janko tvrdí, že jemu gadžovia niekedy aj pomohli. Človeka, ktorý by však mohol byť prototypom nadšeného kňaza trénujúceho rómske deti, ktorého vo filme hral Attila Mokoš, však vo svojom okolí nestretol.
Nové filmy s rómskou problematikou
Film Jaroslava Vojteka Cigáni idú do volieb čaká na svoju premiéru na niektorom z jesenných festivalov. Režisér sa v ňou snažil ísť ďalej, preskúmať hlbšie identitu Rómov, nielen zobrazovať všeobecne známe témy.
Nedávno prezentovali dokument Nech sa páči, poďte ďalej režisérok Pauly Ďurinovej a Vladimíry Hradeckej je zas verným obrazom spolužitia Rómov z obci Sveržov na východe Slovenska, premietnu ho na jeseň aj festivale Jeden svet.
Režisérka Mira Fornay pripravuje sociálne zameraný film Môj pes Killer, v ktorom bude vystupovať 12-ročný rómsky chlapec.
Autentické a vernéMedzi Rómami a bielymi podľa Janka „nič nie je rozdiel.“ O rómskej kultúre však toho veľa nevie ani zo školy, ale ani od rodičov. Hudba, ktorú použil Šulík na vykreslenie koloritu rómskej svadby, označil za „starodávnu“, vraj sa u nich už hráva niečo modernejšie.
Poetka a aktivistka Denisa Havrľová si myslí, že je veľa rómskych chlapcov, ktorí prežívajú podobný život ako hlavný hrdina. „Tento film je pre mňa výnimočný, pretože zachytáva autentickosť a realitu zo života Rómov a nie mýtickosť a romantickosť, ktorú máme možnosť vidieť v mnohých iných filmoch natočených na túto tému,“ hovorí.
Aj Miroslava Hapalová, riaditeľka pobočky Člověk v tísni – Slovensko, ktorá pôsobila v teréne päť rokov, že „scenáristom sa podarilo pomerne verne zachytiť životy ľudí z extrémne vylúčených a chudobných lokalít, aj keď sú skoncentrované do života jednej postavy. Nesmieme zabúdať, že film zobrazuje život v osadách, nie život Rómov vo všeobecnosti.“
Ani nie milionári, ani z chatrčeHneď v prvých reakciách na Cigána sa spomínalo prirovnanie k filmu Dannyho Boyla Milionár z chatrče. Najmladší predstavitelia zaľúbeného páru - Rubina Alí a Azharuddín Muhammad Ismáíl – žili reálne v slumoch, v chatrči pri železničnej trati, bez vody, pri splaškoch. Chlapec sa síce pred dvoma rokmi presťahoval do bytu, ktorý mu filmári kúpili, dnes už 12-ročná Rubina však v slumoch žila donedávna, kým ich chatrč nespálil požiar, čím okrem iného prišla o všetky výstrižky a pamiatky na filmovanie.
Indické médiá kritizovali filmárov Milionára z chatrče za to, ako sa k deťom zo slumov správali, aj za to, ako zobrazovali život chudobných ľudí. Urážlivý bol podľa nich aj samotný titul filmu.
U nás sa vlna kritiky zo strany rómskych aktivistov voči Cigánovi nezdvihla, aj kontroverzie vo vzťahu k titulu filmu rýchlo utíchli. Ani sám Janko nemá pocit, že by bolo lepšie, keby sa film volal Róm. „Je to jedno,“ hovorí.
Film Cigán dostal za festivalovú výhru 20-tisíc dolárov, médiá už prezentovali, že tieto peniaze dajú na účet trom hlavným predstaviteľom, aby za ne mohli vyštudovať. Podobné gesto urobili aj oscaroví tvorcovia Milionára z chatrče.
Miluje mexické telenovely
Martinka Kotlárová, hlavná ženská postava z filmu Cigán, sa intímnych scén nebála.
Vraví, že pochádza z normálnej rodiny. Otec robí vo vagónke zvárača, mama pracuje vo Svite. Kotlárovci žijú inak ako ľudia v osade. „Hlavne tie domy, neviem to povedať, oni sú takí úplne iní... Oni sa vôbec nesnažia, takže neviem, ako im pomôcť,“ váhala Martina, ktorá si v Cigánovi zahrala Julku. Jej rodičia boli na jej výkon patrične hrdí, dokonca si vraj aj poplakali.
Mladá herečka, ktorá miluje mexické telenovely, si na rozdiel od Janka Mižigára užívala aj festival v Karlových Varoch, kde sa jej „páčilo všetko“.
Tínedžerské hviezdy si pomerne veľa odohrali spoločne, keďže sa medzi nimi na plátne rozvíjal nežný vzťah. „Také intímne scény boli ťažšie, ale dalo sa,“ hovorí Martinka. Zo všetkých jej odpovedí cítiť suverenitu a bezproblémovosť jednotkárky v škole. Pobaví ju predstava, že by ju mali jej rodičia predať, tak ako sa to stane jej Julke. „V našom okolí to nie je,“ dodáva.
Martina chodila síce doteraz do čisto rómskej triedy v Spišských Tomášovciach, ale prechodu na strednú zdravotnícku škodu do Levoče sa neobáva: „Prečo by som sa bála?“ pýta sa a zasmeje sa rovnako zvonivo a radostne ako pri všetkých ostatných odpovediach.
Netúži po ničom špeciálnom. „Mám všetko, čo potrebujem,“ hovorí.
Aj keby to bola len módnosťO rómskych happyendoch hovorí MIROSLAVA HAPALOVÁ, riaditeľka pobočky Člověk v tísni – Slovensko, ktorá pôsobila v teréne päť rokov a podieľala sa na scenári k filmu Nech sa páči, poďte ďalej o rómskej komunite v Sveržove.
Do akej miery sa vám zdajú osudy Adama a Julky z filmu Cigán typické pre deti z osád?
Niektoré z extrémnych epizód, napr. dohodnutý sobáš za účelom zlepšenia finančnej situácie rodiny neodrážajú prvky rómskej kultúry, ale sú charakteristické pre ľudí, žijúcich v lokalitách koncentrovanej chudoby a vo vylúčení z okolitej spoločnosti. A romantické lásky, rovnako ako kdekoľvek inde, nájdeme samozrejme aj v osadách.
Keby Janko Mižigár pochádzal z osady, mohlo by mu účinkovanie v takomto filme dať šancu na iný život?
To je veľmi ťažké predpovedať. Domnievam sa, že na to treba skôr iné skutočnosti - napríklad dostupné sociálne služby, dostupnosť vzdelávacích príležitostí a podpora vo vzdelávaní a pracovné príležitosti.
Film končí tragicky. Mohol by takýto príbeh v skutočnosti skončiť aj happyendom?
Otázkou je, čo by v prípade príbehu bol happyend. Samozrejme existujú príklady ľudí, ktorým sa podarilo prekonať zlú situáciu, získať vzdelanie, zamestnanie a bývanie mimo pôvodnej osady. Avšak všetky tieto pre nás pomerne bežné veci si od ľudí z osád vyžadujú omnoho väčšie úsilie, pretože jednak nedisponujú takým sociálnym kapitálom, ktorý je napríklad pri zháňaní práce v menších obciach kľúčový, ale narážajú tiež na vonkajšie bariéry, ktoré im stavia väčšinová spoločnosť. O týchto ľuďoch je samozrejme na verejnosti počuť menej, pretože väčšina z nich po zdolaní všetkých prekážok nemá najmenší dôvod zverejňovať svoj životný príbeh, a tým sa vystavovať riziku odsúdenia.
Nevyskytli sa nejaké výhrady, že filmári len tieto témy zneužívajú na svoju slávu?
Po premiére filmu v obci Richnava som mala možnosť zhovárať sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí boli buď priamo alebo cez rodinných príslušníkov zaangažovaní na nakrúcaní. Na adresu štábu nemali žiadne výhrady a skôr vyjadrovali nádej, že film zvýši záujem o Richnavu a im osobne možno prinesie nejaké pracovné príležitosti. Čo je, žiaľ, asi prehnané očakávanie.
V tomto čase vzniká viac filmov o Rómoch. Dozreli sme na tému, ktorú sme dlho prehliadali, alebo je to len akýsi módny trend?
Dúfajme, že je to znakom, že Slovensko dozrieva k odtabuizovaniu a odmýtizovaniu témy, k otvoreniu verejnej debaty o tom, aký je život jednotlivcov v osadách a aké majú reálne šance vlastnými silami zmeniť podmienky, v ktorých žijú. Film Cigán zobrazuje situáciu bez prehnaného romantizovania či naopak démonizovania. Ak by aj ostatné pripravované snímky mali obdobné kvality, určite by mali šancu posunúť verejnú mienku, hoci by aj primárnou motiváciou filmárov bola len "módnosť" témy.
