Novinár a spisovateľ Slavo Kalný: Chlapče zlatý, tu máš vodku a daj mi pokoj

Začal na práve, ale skončil žurnalistiku. Viedol denník Smena v čase jeho najväčšej slávy a potom bol šestnásť rokov dramaturgom rozhlasových Bielikovcov. SLAVO KALNÝ dnes píše knihy. V tej najnovšej spomína na svoj život i na ľudí, s ktorými pracoval.

Nedávno vám vyšla vo vydavateľstve PT ďalšia kniha Svedkovia mojej doby. Čo vás viedlo k jej napísaniu?

Podnietilo ma viacero vecí. Jednak som mapoval život niektorých ľudí a viacerí z nich mi tiež hovorili, aby som napísal aj o sebe. Neskôr ma viackrát kontaktovali zo Slovenskej národnej knižnice, či nemám niečo ako reportérsky blok, korešpondenciu a najmä fotografie. Ja som všetko pozahadzoval, ale začal som o tom aspoň uvažovať.

Z vašej strany tá iniciatíva nevyšla?

Zhodou okolností bolo pred tromi rokmi šesťdesiate výročie Smeny, kde sa zišlo veľa bývalých redaktorov. Nebol to pekný pohľad – na jednej strane tí, ktorí po roku 1968 museli odísť, na druhej tí, ktorí zostali. Stretli sme sa aj ako tvorcovia rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci? Hovorili sme si, že by bolo dobré o tom niečo napísať.

Keď sa končila vojna, ktorú v knihe podrobne opisujete, mali ste šestnásť. Mali ste nejakú predstavu o svojom živote?

Vtedy som nad tým až tak nepremýšľal. Mal som starosti so školou. Bol som veľmi zlý žiak, pretože som aktívne športoval, hrával som stolný tenis i futbal. Mal som veľa absencií, veď ma aj vyhodili (smiech). Rodina trpela sociálne. Otec ako úradník na pošte mal veľmi nízky plat, ako päťdesiatštyriročný zomrel, takže mama musela robiť upratovačku.

Čiže žiadna politika?

Pamätám si, že mládež sa delila na katolícku a evanjelickú, inak ani nie.

A potom ako ste nastúpili na právo do Bratislavy?

Tam bola politika silná. Osobitne na práve bol silný trend prípravkárov – robotníckych kádrov, podobné to bolo aj na inej ideologickej fakulte – filozofickej. Pamätám sa, že v Budmericiach „vyškolili“ prokurátorov za jeden rok.

Na práve ste však dlho nevydržali.

Nebavilo ma to. Vždy som inklinoval k literatúre a kultúre, tak som po roku prešiel na žurnalistiku, ktorú práve otvárali. Štyria sme po diferenciálkach šli priamo do druhého ročníka.

Čiže prví novinári, ktorí na to mali papier.

Áno, ale ako jediní sme oficiálne skončili ako filológovia.

Čo sa tam v päťdesiatych rokoch učilo?

Ešte tu mám niekde index... Učilo sa všeličo, napríklad aj osvetová práca na JRD, základy práva a veľa marxizmu. Mali sme aj veľa histórie, preberali sme staroslovienčinu – to bola najťažšia skúška. Veľmi sa tam dbalo na štúrovcov. Ale bola aj štylistika. Svietili tam vtedy akademik Mráz, Pišút, ale nemali sme tam nikoho z novín. Prvý novinár, ktorý prišiel na katedru, bol učiteľ z práva Dalibor Krno, inak tiež expert na medzinárodnú politiku. Až neskôr, potom, čo sme skončili, tam začali prednášať Ladislav Mňačko, Juraj Špitzer, Peter Karvaš a ďalší.

obr_1.jpg

Prví absolventi žurnalistiky na Slovensku promovali v roku 1956.
Zľava Ján Kmeť, Jaroslav Kalný, Richard Blech a Juraj Vereš

Ale robili ste už počas školy, nie?

Áno, v Smene, od päťdesiateho štvrtého.

Smena, tlačový orgán zväzu mládeže, vtedy vychádzala už šesť rokov. Čo to boli za noviny?

Sprvu to bol zväzácky vestník, kde sa uverejňovali prejavy a referáty komunistickej strany a zväzu mládeže. Postupom času sa Smena začala meniť na skutočné noviny. Predtým tam dávali ľudí za trest, potom, po Chruščovovom nástupe, tam prichádzali aj tvorivejší redaktori.

V čom sa Smena líšila od Pravdy, ktorá bola orgánom ÚV KSS?

Redaktorom Pravdy stačilo ukázať legitimáciu a všade mali dvere otvorené, my sme sa museli presadiť písaním. Smena mala modernejšiu grafiku, odvážnejšie reportáže, uverejňovali sme karikatúry, kritiky, tolerovali nám, že neuverejňujeme rôzne zjazdové uznesenia. V Pravde museli uverejňovať všetky tie „kydáky“, nám to občas dovolili krátiť. Prví sme začali akcentovať fotografiu, Bohuš Chňoupek začal ako prvý forsírovať šport...

Vtedajšia Smena je neodmysliteľne spätá s reportážami. Kto s tým prišiel?

Keď som nastúpil, už tam boli Bohuš Chňoupek a Gavril Gryzlov, ktorí na rozdiel od iných vedeli písať. Šéfredaktor Podstupka tomu dával zelenú. Mal síce len štyri roky meštianky, ale nesmierny cit pre noviny. Mne uverejňoval dva roky nie veľmi dobré reportáže o Cigánoch, z ktorých nakoniec vznikla knižka. Ľudia to radi čítali. Reportéri nakoniec dostali vlastné oddelenie, boli to vlastne redaktori na voľnej nohe.

O čom boli tie reportáže?

Často to bola sociálna reportáž, potom tam začala prenikať aj politika. Začalo sa vtedy s rehabilitáciami nespravodlivo odsúdených, a preto sa tam ocitli aj mená prominentov, ktorí stáli za politickými procesmi. Šéf strany Bacílek sa v Smene priznal, že to boli práve sovietski poradcovia, ktorí tu rozhodovali, ale neskôr to odvolal.

Ako slobodne ste mohli písať?

Bol tu, prirodzene, tlačový dozor. Sledovali predovšetkým zahraničnú politiku, aby sa nenarušila stranícka línia. Ale celostranové beletrizované reportáže im často unikali. Niekedy, samozrejme, zakázali aj tie. Išli skôr po takých drobnostiach – sledovali napríklad, aby deň pred prvým májom nevyšla informácia, že bude pršať (smiech).

Ako vyzerala vaša práca?

Keď k nám prišiel nejaký absolvent, dostával službu v tlačiarni, kde pracovali skutoční profíci – sadzači, metéri, rozhľadení a vzdelaní ľudia. Elév sa často zavesil na nejakého ostrieľaného borca. Každý chcel písať reportáže, fejtóny – okrem iného aj preto, že sa to externe platilo. Ale každý na to nemal, tak robili tlačovky a správy. Vtedajší vedúci oddelenia čítal „četku“ (ČTK) – čo kde bude a posielal tam týchto elévov. Neskôr sa začala aj súťaživosť medzi redakciami – začali si navzájom preťahovať ľudí.

Ako ste sa dostali na východ republiky?

V šesťdesiatom roku som mal pocit, že už odtiaľto musím zmiznúť, pretože som chcel iba písať. Písal som o hranici, o banderovcoch aj o prepúšťaní učiteľov... Vtedy sme sa mohli reportáži venovať aj dva týždne. Dnes je to iné – viem, že sa chodí len na otočku. Na druhej strane, vy ste dnes dokonale technicky vyzbrojení.

Napísali ste reportáž. A čo ďalej?

Napísal som to na stroji a poslal listom do redakcie. Ale raz si odo mňa vypýtali aj správu. Zavolali mi z redakcie, že do ČSSR prídu Alexandrovovci a že chcú rozhovor s generálom Alexandrovom. V Čiernej nad Tisou som vstúpil do krásneho, vypulírovaného vagóna. Generál sedel sám v kupé, mal vyzuté čižmy a hovorí mi: Chlapče zlatý, napíš si, čo chceš, aj tak o nás všetko vieš, som nesmierne unavený, tu máš vodku, vypime si, len mi daj pokoj. Ale kurzíva na prvej strane nakoniec vyšla.

Ako to vyzeralo v redakcii?

Na sekretariáte, čo bola duša redakcie, sedelo päť, šesť ľudí. Jeden z nich si dopredu pripravoval pondelňajšie číslo, vnútorné strany. Šéf sekretariátu to kompletizoval. Išlo to do tlačiarne, kde bola tiež služba. Tam chodili večer mutovať športový, zahraničný i vnútropolitický redaktor. Posledné správy šli do vydania pre Bratislavu. Prvé vydanie chodilo vlakom a neskôr letecky do Košíc. Verte-neverte, naším vtedajším nočným korektorom bol básnik a prekladateľ Emil Boleslav Lukáč, ktorý to robil za trest, inú prácu by nezohnal.

obr_2.jpg

Niekoľko rokov vyrážal Slavo Kalný za reportážami na východné Slovensko.
Z jednej série reportáží vznikla kniha Cigánsky plač a smiech

Čo sa stalo, keď cenzor, ktorý sídlil v tlačiarni, povedal, že ten a ten článok nepustí?

Tak sa vytiahol nejaký článok zo zásoby. Ale častejšie sa stávalo, že boli zle vyrátané riadky, a tak sme museli na mieste texty dopĺňať alebo krátiť.

Aký bol v šesťdesiatych rokoch vzťah novín a politikov?

Zmenilo sa to, keď sa zmenili ľudia. Na ÚV KSS prišiel Miro Kusý, prišiel profesor Hattala z právnickej fakulty, historik Bohuš Graca... Dalo sa s nimi komunikovať na úrovni, čo predtým nebolo. Zmenilo sa aj vedenie zväzu mládeže, pod ktorý sme patrili. Ale vydupali sme si, že môžeme kritizovať aj svojich patrónov.

V Česku bola vaším pendantom Mladá fronta.

My sme boli silní aj vďaka Mladej fronte. Preberali sme od nej najmä ostrejšie texty, tým sme sa kryli. Keď som mal v šesťdesiatom ôsmom ísť do Moskvy, mal som byť korešpondentom Smeny a Mladej fronty. Bola to úzka spolupráca.

Prečo ste sa vrátili z Košíc?

Keď som tam išiel, šéfredaktorom sa stal stranícky káder Kurina. V redakcii sa učlovečil, ale potreboval k sebe niekoho, kto novinám rozumie, tak ma stiahli naspäť do Bratislavy. Kurinu odvolali po tom, ako Smena uverejnila Clementisov list žene z väzenia. Potom si smenári vybrali za šéfredaktora mňa. Mňačko mi povedal: Keď sa dostaneš do tiráže, je koniec písaniu. Prečo ste z takého miesta šli za korešpondenta do Moskvy? Šéfredaktorstvo ma veľmi nebavilo, chcel som písať. Redakcia odo mňa nechcela spravodajstvo, ale reportáže. Aj som také čosi chcel robiť, aj to bolo dobre platené.

Aká bola vtedy atmosféra v Moskve?

Aj v knihe spomínam, že sme tam leteli, keď bolo rokovanie v Čiernej nad Tisou a hneď za hranicami sa k nám pridali dve stíhačky, ktoré nás doviedli až na moskovské letisko. To hovorí za všetko. Až od nášho veľvyslanca som sa dozvedel, že Sovieti mi nedajú akreditáciu. Vrátil som sa domov, Gavril Gryzlov, ktorý bol vtedy šéfredaktorom, kdesi chytal ryby, tak som za ním šiel a prihlásil sa do služby. Po okupácii to nebolo príjemné. Celú generáciu, ktorá mala tridsaťpäť – štyridsať rokov, odpísali nielen v novinách, ale aj v akadémii, na vysokých školách a všelikde inde. A potom dvadsať rokov mlčania, osobitne pre spisovateľov a novinárov, ktorí nemohli písať. Preto boli po roku 1989 tie návraty také čudné.

Čo bolo medzi okupáciou a normalizáciou?

Písalo sa ako obyčajne. Cítili sme sa na koni, pretože sme forsírovali Husáka. Keď sa stal prvým tajomníkom KSS, zavolal si pár ľudí zo Smeny a presviedčal nás, že to dopadne dobre, že on sa vnútorne s okupáciou nikdy nezmieri. Dobre sme sa poznali s jeho druhou ženou Vierkou, ale Husák mal už iné starosti. Na druhej strane, nebyť jeho, možno sa to tu po okupácii skončí ako v Maďarsku, kde sa zatváralo a vešalo. Zavše sa ma pýtajú, ako je možné, že na Slovensku ľudia nešli k lopate a v Česku áno. Asi je to tým, že Slovensko je menšie a ľudia sa tu poznajú. Veď Chňoupek či Paľo Koyš boli bývalí smenári.

Aký bol osud vyhodených?

Absolútne nesmeli písať pod vlastným menom. Ja som prešiel do rozhlasu, popri tom som písal Dušanovi Dušekovi fejtóny do detského časopisu Kamarát. Čomaj išiel do fotoslužieb, Vároš bol ukrytý vo vydavateľstve Smena, Smolec šiel do Rempa... Jediný Gryzlov sa zaťal a odmietol nastúpiť na ponúkané miesto redaktora bulletinu Slovan a odišiel na lazy.

Čo to bolo za človeka?

Tvrdá ruská nátura. Jeho rodičia utiekli pred boľševikmi do Československa. Na Gavrila zrejme nemali čas, on nedokončil gymnázium, šmelináril, ale mal ohromný talent. Bol aj dosť samoľúby, ale mal byť na čo hrdý.

Vy ste teda nastúpili do rozhlasu.

To bolo ešte v budove na Jakubovom námestí, kde bolo sústredené umenie a normálni ľudia. Herci, režiséri, muzikanti. Normalizačným šéfom tam bol bývalý smenár Benčík, čiže to nebolo zlé.

Šestnásť rokov ste boli dramaturgom rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci. Čo ste presne robili?

Synopsu. Musel som vymyslieť vývinovú líniu jednotlivých postáv. Dramaturgia stráži aj vecné chyby, jazyk, hercov. Premenili sme sa takmer na samostatnú redakciu, chodilo nám veľa listov. Neviem, ako to robia dnes v telke, či je to iné. Prvé dva roky to bola krvavá práca, nevedeli sme ako na to, potom to už išlo.

Ako ste to mohli tak dlho vydržať?

Musel som.

Nelezie to človeku na mozog?

Iste, preto som hneď, ako to bolo možné, z rozhlasu ušiel. Hoci Bielikovcami žilo celé Slovensko, u nás doma sa nesmeli počúvať!

obr_3.jpg

S rozhlasovými Bielikovcami prežil Kalný šestnásť rokov. Na snímke dramaturgické
zázemie seriálu: Milan Frolo, Slavo Kalný, Darina Hluchová a Emil Benčík

Inak vám bolo v rozhlase ako?

Dobre, písal som dramatické pásma a rozhlasové hry pod menom Karol Ilavský. Ešte v osemdesiatom deviatom som pod týmto menom v Piešťanoch vyhral rozhlasový festival. Paľo Koyš, vtedy minister kultúry, mi hovorí: To si mi nemohol povedať, že nesmieš?

On o tom nevedel?

Samozrejme, že vedel.

Čítali ste za normalizácie noviny?

Takmer vôbec, bol som urazený a nechcel som s tým mať nič spoločné. Čítal som len šport.

Po roku 1989 ste sa nechceli vrátiť?

Už som bol starý, mal som šesťdesiatjeden rokov, bol som rád, že som odišiel z Bielikovcov. Riaditeľ rozhlasu Vladimír Štefko bol urazený, že som dal výpoveď. Potom Bielikovcov aj tak zrušili, hoci všade inde takéto seriály pokračovali. Pritom sme do nich nikdy nepchali politiku, riešili sa tam skôr kuchynské veci.

Ani do novozaloženej Národnej obrody sa vám nechcelo?

Konškolák a šéfredaktor Juraj Vereš ma volal, ale ja som to nechcel. Požiadal som ho však o auto a o šoféra a išli sme na Podkarpatskú Rus robiť reportáž. Doniesol som unikátne veci. Bol som v Koločave, objavil som daču, v ktorej väznili Dubčeka, keď ho prevážali do Moskvy. Ľudia tam spomínali na Československo ako na raj. Písal som aj rôzne seriály, napríklad o amerických prezidentoch či Drámy na hraniciach – z toho neskôr vznikla knižka.

Viacerí novinárski šesťdesiatosmičkári vtedy držali palce Mečiarovi. Prečo?

U niektorých to bol možno karierizmus, u iných nacionalizmus, fascinácia Mečiarom.

V roku 1993 sa od Smeny odčlenilo SME. Ako ste to vnímali?

Raz som sa s Karolom Ježíkom stretol, keď sa to začalo lámať, zavolali mi z redakcie, aký mám na to názor. Noviny by mali byť nezávislé, tak som dal hlas tým, ktorí odchádzali.

Čo vám prekáža na dnešných novinách?

Bulvár. Prekáža mi, že noviny sa dajú prečítať za pár minút. Jeden obrázok sprevádza dvadsať riadkov textu a to je celá strana.

Slavo Kalný (1929)

obr_4.jpgNovinár a spisovateľ. Pochádza z Veľkého Rovného, vyrastal v Trenčíne, vyštudoval žurnalistiku a stal sa reportérom Smeny. V rokoch 1965 - 1968 bol jej šéfredaktorom. V roku 1969 ho z redakcie vyhodili. Stal sa redaktorom rozhlasu, nesmel písať pod svojím menom. Bol dramaturgom seriálu Čo nového, Bielikovci? Napísal mnoho kníh a rozhlasových pásiem. Medzi najznámejšie patrí Cigánsky plač a smiech, Drámy na hraniciach, Zabudnite na Kocha, Bombardovanie Apolky, Odpísaní, Božie muky. Je vdovec, má syna.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 289
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 005
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 962
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 260
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 5 406
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 626
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 289
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 497
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 2 766
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 612

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

ŠPORT

Sagan: Keď idem so Slovákmi, navzájom sa motivujeme

Majstra sveta čaká prvý ostrý štart.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Prípad pre psychológa. Na Oscaroch sú ním všetci, vťazi aj porazení

Herci si u nich nacvičujú úsmevy, aby nebolo vidieť ich sklamanie.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop