Priznávam, je to hanba. Meno Patti Smith som síce poznal, no zaraďoval som ju medzi hudobníkov typu van Halen či Iron Maiden. Nespochybniteľne patria do dejín hudby, no nie do mojich uší.
Až kým neprišlo leto 2009 a s ním najtragickejšia Pohoda. Na pohľad nevýrazná, neatraktívna šesťdesiatnička s neuveriteľnou charizmou a neuveriteľne silnými pesničkami. Mlčky som na ňu pozeral. Bolo mi ľúto, že som z hraných vecí poznal len Because the Night (aj to len disco coververziu). A rozhodol som sa to napraviť.
Začal som výberovkou Land, pokračoval najnovším albumom Twelve, filmom Dream of Life, knihou Just Kids a nakoniec všetkým ostatným.
Zistil som, že to dáva zmysel a zapadá do seba. Všetko. Ranopunková verzia My Generation, do mystickej polohy spomalená Smells Like Teen Spirit od Nirvany či People Have the Power (ktoré znie možno ešte lepšie, keď Patti na koncerte len recituje text).
A aj Because the Night bez diskotékových beatov, ktoré sa mi v puberte zdali tak strašne cool...
