Najnovšou aktivitou slovenskej sekcie AICA - Medzinárodnej asociácie kritikov umenia je založenie bratislavskej galérie Faica. Jej úvodným projektom je výstava Ľubomíra Ďurčeka s názvom Áno Nie.
Ľubomír Ďurček vstupoval do nášho výtvarného života v 70. rokoch a svojou umeleckou aktivitou sa stal jedným z neprehliadnuteľných predstaviteľov slovenskej neoficiálnej scény. Zároveň treba konštatovať, že charakter alternatívy k oficialite si zachováva po súčasnosť.
Vizualitu jeho diel charakterizuje používanie výtvarného jazyka konceptuálneho, akčného umenia či performancie. Jeho mnohé aktivity prekračujú hranice jediného média, takže jeho tvorba prezentuje objekt, fotografiu, experimentálny film.
Výstava predstavuje tri autorove diela. Objekt – kniha s názvom Áno Nie (1977 – 1980) je záznamom experimentovania s týmito znakmi (slovami), ich vzájomného významového a obrazového pôsobenia približujúceho sa k vizuálnej poézii.
Impulzom bola vtedajšia spoločenská situácia. „Bol to tiež čas, keď som sa veľmi často stretával s ľuďmi (tiež neznámymi) a viedol s nimi rozhovory o slobode, osobnej statočnosti a iných ’neaktuálnych’ témach. Jedného dňa sa mi to všetko skoncentrovalo do významu a vzťahu dvoch slov,“ zaznamenal si vtedy Ďurček.
Výber z cyklu Fotografie (1976 – 1986) ponúka dobové záznamy reality v rozličných formách manipulácie autorom. Ďurček sa pohrával s dobovými ideologickými textami vtedajších denníkov, celé stránky novín prekresľuje, cenzorsky „začierňuje“ texty, naopak, na inej strane texty „vybieľuje“. Niekde tak zostáva osamotená fotografia štátnika na prázdnej bielej strane, inde zasa iba osamelý názov článku V mene budúcnosti.
Tretím dielom je Nežná krajina – Softland (1990 – 1991), tento projekt je na verejnosti prezentovaný prvýkrát. Ide o videozáznam z autorskej projekcie približne 500 diapozitívov, ktoré zachytávajú záznamy reality. Približuje život v zmenených politických a spoločenských súradniciach, zábery zachytávajú predvolebné plagáty, nové tváre ponovembrových aktivistov. Nájdeme tam rozličné stopy reality, tie, ktoré sú prítomné okolo nás, no v rýchlom tempe života ich prehliadame. Napokon sa objavujú aj zábery Ďurčekovho súkromného života, stretnutia s priateľmi.
Genéza Nežnej krajiny, ktorá sa prvýkrát prezentuje na verejnosti, má svoj predobraz v diele Mechanické pohľady (1. máj 1980), keď autorovi pomohla náhoda. Nechtiac rozsypané diapozitívy vytvorili náhodný zhluk záberov bez osobnej angažovanosti. Zámerom bolo zachytiť májové oslavy, deformované kulisy režimu. Po novembrových udalostiach zmenili charakter nielen oslavy, ale aj Ďurčekove záznamy priniesli zmenenú sociologickú stopu.
Autor: Adriana Čeleďová