Pred pár rokmi patril medzi najúspešnejších a najžiadanejších reklamných režisérov na Slovensku. Potom si presadol na programátorskú stoličku a počítačový softvér, ktorý vyvinul, dnes využívajú tvorcovia veľkofilmov ako Spiderman, Hobit či Piráti z Karibiku. Rodák z Báčskeho Petrovca, režisér a programátor VLADO STRUHÁR.
Svetoví filmári nakrúcajú so softvérom, ktorý ste vyvinuli po nociach. Aký je to pocit?
Aj pre mňa je neuveriteľné, že so softvérom, ktorý bol internou pomôckou v našej firme, odrazu nakrúca Peter Jackson.
Kedy prišiel úspech?
Začalo sa to telefonátom kamaráta, že v Prahe nakrúca Lucasfilm a príde Michael Taylor – videooperátor, ktorý robil na všetkých Matrixoch a podobne. Zbalil som počítače, odcestoval do Prahy a na pľaci som im asi pol hodiny ukazoval, čo všetko náš softvér dokáže. Keď som skončil, prišiel Michael Taylor a hovorí, že presne na toto čakal desať rokov. To bolo prvé zadosťučinenie za tri roky nocovania pri počítači. Postupne sme si našli amerických dílerov, a tak sme sa dostali na Pirátov z Karibiku 4, Spidermana. Po výstave v Las Vegas za mnou prišli ľudia od Petra Jacksona, čo nakrúcajú Hobita a kúpili od nás štyri licencie.
Kde ste sa naučili programovať?
Prvý počítač som dostal niekedy v dvanástich a hneď ma to chytilo. Na strednú školu som chodil na matematické gymnázium, ale potom moje sklony k umeniu prevládli.
Kde vtedy fungovalo špeciálne matematické gymnázium?
Pochádzam z Báčskeho Petrovca v dnešnom Srbsku. Tam som absolvoval slovenskú základnú školu a gymnázium, ktoré práve otvorilo matematický smer. V roku 1988 bolo programovanie úplná novinka. Škola dostala prvé počítače a čo bolo zábavné, my žiaci sme vedeli o programovaní viac ako učitelia. Sám som pripravoval domáce úlohy pre ostatných študentov – tak si viete predstaviť, ako vyzerali maturity. (Smiech.)
Ako ste sa dostali k filmu?
Môj otec mal superosmičkovú kameru, s ktorou sme ako deti behali a nakrúcali, hoci netuším, či sa z tých záberov niečo aj vyvolalo. V osemdesiatych rokoch bol rozkvet videopožičovní. Každý deň sme si s kamarátmi požičali film, väčšinou brak, ale pritrafil sa aj Spielberg či Alfred Hitchcock. Keď som si vymyslel, že chcem ísť na réžiu, rodina sa na mňa pozerala ako na blázna.
Juhoslávia vtedy nemala zlú filmovú školu. Tú ste zvažovali?
Problém bol, že sa práve začala vojna. Keď ponad Petrovec lietali stíhačky, na domoch rinčali okná. Rok predtým namiesto rozbitej hlavnej cesty zrazu dali cez celé mestečko nový asfalt, o pár mesiacov šli tade tanky a my sme pochopili, že to si dali urobiť cestu na front. Boli sme mladí chalani, báli sme sa skrátenej vojenskej služby, aby rýchlo vyrábali vojakov. Nebolo nám všetko jedno, keď sa sused vrátil z frontu v plechovej truhle.
Ako ste vnímali rozpad Juhoslávie?
Hoci sme sa vždy cítili Juhoslovanmi, začalo nám dochádzať, že tento konflikt nebude z tých, keď treba brániť vlasť. Pre maturanta jediná možnosť, ako sa vyhnúť odvedeniu, bolo štúdium v zahraničí spojené so štipendiom. Na naše šťastie, Matica slovenská zorganizovala program pre zahraničných Slovákov a štipendiá sme dostali automaticky. Takto odišiel skoro celý náš ročník na Slovensko. Niektorí sa vrátili, iní zostali. Ja som sa dostal na VŠMU a už v treťom ročníku som s kamarátmi založil firmu a v piatom som sa oženil.
O VŠMU koluje, že učí veľa umenia, ale málo remesla.
To je pravda. Namiesto ambície nakrúcať umelecké autorské výpovede som sa zaujímal o réžiu v americkom štýle - scenárista napíše scenár, producent film produkuje a ja ho režírujem. Chcel som sa naučiť remeslo, tak som sa už na škole venoval popri réžii aj kamere a strihu. Spolužiaci boli väčšinou intelektuáli, čo si mysleli, že budú mať na remeslo ľudí a sami budú robiť umenie. Na Slovensku sa však umenie veľmi nerobí - vybral som sa cestou reklám, videoklipov a postupne som sa dostal do úzkej reklamnej brandže.
Akú mala reklama vtedy úroveň?
Veľmi dobrú. Na reklamu, na rozdiel od filmov, boli peniaze vždy. To sa mi páčilo, mohol som sa realizovať, dovoliť si najlepších ľudí a špičkovú techniku. Párkrát som mal, napríklad, k dispozícii počítačom kontrolovaný žeriav. Deň nakrúcania stál bežne dva milióny korún, pritom za päť miliónov ste vtedy nakrútili celovečerný film!
Ako na tom boli vtedajší reklamní režiséri? Bolo sa od koho učiť?
Monopol na reklamné šoty mal Ďuro Johanides, sem-tam niečo urobil Vlado Balco. Nebolo ich veľa. Dostať sa do brandže bolo ťažké, no dnes je to to isté, alebo aj ťažšie.
Vlado Struhár je asi jediným slovenským filmovým režisérom, ktorý
vie programovať. Tvorbe audiovizuálnych diel a počítačovému softvéru
sa venuje vo firmách AVI Studio a In2Core
Prečo?
Keď príde mladý nádejný režisér do reklamnej agentúry, chcú od neho showreel, ukážku prác, ktoré dovtedy urobil. Ale odkiaľ ho zoberie, keď dovtedy nijaké reklamy nerobil? Problém tiež je, že bohatšie firmy si objednávajú režisérov zo zahraničia, najmä z Česka. My sme mali šťastie, mohli sme sa vypracovať na vlastných chybách. To sa už dnes nedá.
Takže dobre už bolo?
Mám taký pocit. Aspoň v slovenskej televíznej reklame sa zlaté časy minuli. Klienti mali kedysi viac odvahy, marketing nebol taká suchá veda ako dnes, keď sú na všetko prieskumy. Neviem, či by reklamné agentúry dnes dokázali presadiť napríklad reklamu na nové palivo, ktorú kreatívci postavili na kontraste – superrýchly slimák. Prezentácia, kde sedeli manažéri – Rakúšania, vyzerala vážne, no zrazu jeden z nich hovorí: to je taká sprostosť, až sa mi to páči. Urobte to, ale neopovážte sa to pokaziť! Bol to úlet, ale oni ho schválili a reklama mala veľký úspech u divákov a vyhrala množstvo cien.
Je niečo zlé v tom, ak si marketing vyvinul prísnejšie metódy a pripomína vedu?
Focusové skupiny a iné marketingové nástroje už pochovali veľa dobrých šotov.
Dôvod? Priveľmi hrubé prieskumy trhu?
To je jedna stránka veci. Neviem, či je správne posudzovať reklamu len podľa reakcií desiatich indivíduí, navyše takých, čo majú v ruke iba papierový scenár či storyboard. Ako môžeme od obyčajných ľudí žiadať, aby si vedeli vizualizovať scenár a predstaviť si, aký šot bude? Na druhej strane, niečo na tej matematike bude. Firmy v záujme efektivity reklamu vyhodnocujú po jej odvysielaní. Skúmajú, či si ľudia pamätajú produkt, alebo značku. Niektoré dobré reklamy totiž nie sú vôbec efektívne. A naopak, iné sú príšerné, ale posolstvo či produkt si každý pamätá.
Kedy je reklama chytľavá?
Sú detaily, ktoré divák nevníma, ale pomáhajú pamätať si značku a produkt. Príkladom je takzvaný colour grading - firma má dominantnú farbu a obraz je do nej buď celý tónovaný, alebo obsahuje detaily tejto farby. Na zapamätanie produktu sa dáva veľký pozor. Často sa stávalo, že ľudia videli šot, dobre sa zasmiali, ale keď sa ich potom pýtali, netušili, na čo reklama bola. Niekedy je dobrý príbeh na škodu, odvedie pozornosť od značky.
Poďme k reklame, ktorá je dobrá, ale nie je efektívna. Čo to je? Pekný krátky film?
Pre mňa áno. Nemal by som to hovoriť, ale pre mňa ako režiséra hodnotenie efektivity vôbec nie je dôležité. Mňa zaujíma žáner, forma, estetika. Podľa toho delím reklamy na dobré a zlé.
V poslednom ročníku štúdia réžie sa oženil. Dnes má tri dcéry
Kedy je reklama dobrá?
Jeden spôsob je staviť na vtip. Napríklad veľký divácky úspech mali naše šoty pre poisťovňu Kooperatíva, ktoré bodovali aj v prieskumoch efektivity. To bola cesta, keď je aj vlk sýty, aj ovca celá. Myslím, že väčšina režisérov to vidí podobne. Keď musíte nakrúcať reklamu na prací prostriedok, ktorá vás neteší, môžete sa utešiť tým, že aspoň funguje a predáva. To je však druhotné zadosťučinenie, primárna méta v brandži býva iná. Autorov viac poteší úspech na súťaži či na festivale, kde väčšinou nehodnotia reklamy podľa efektivity, ale podľa nápadu.
Festivaly reklamy majú aj odporcov. Väčšinou im prekáža, ak si ceny rozoberú nekomerčné kampane, zvýhodnené k firmám, ktoré si pod tlakom trhu nemôžu tvorivé šoty dovoliť. Je to vôbec fér?
Je fakt, že agentúry pre sošku urobia kadečo. Vedia, čo im veľkí klienti nedovolia a niekedy urobia fintu - spoja sa s organizáciou z tretieho sektora, pre ktorú urobia šot šitý na mieru festivalom. Dokonca boli podvody, šoty pre neexistujúceho klienta. Odvtedy v súťažiach musíte dokladať potvrdenia, že reklamu naozaj odvysielali.
Platia pri tvorbe šotov nejaké pravidlá, alebo ďalej zájde ten, čo ich porušuje?
Niekedy sa stane, že dobrý námet nevyjde. Na papieri síce vyzerá geniálne, ale keď sa nakrúti, nie je z toho nič. Neexistuje nijaký vzorec na dobrú reklamu. Na druhej strane, je tu psychológia vnímania, ako ľudia reagujú. Napríklad je úzus, že šot sa končí produktom alebo logom.
Robili ste šoty pre poisťovňu, rafinériu, pivovar... Je v tom pre režiséra zásadný rozdiel?
Možno tu sú tie pravidlá, na aké ste sa pýtali. Zoberte si šot na pivo – v zábere musí vyzerať perfektne, lepšie ako živé (smiech). Tomu sa venujú špecializované štúdiá a food- či dokonca beerstylisti. Príde beerstylista, namieša gebuzinu, našľahá šľahačku a diváci potom vidia, akú má pivo úžasnú smotanovú penu. Pritom ten prototyp sa nedá piť, môžete ho jedine vyliať do výlevky. Raz som nakrúcal reklamu na žuvačky, a kým šlo o príbeh, nik z reklamnej agentúry sa pri mne dva dni nezastavil. Potom prišiel záber, keď si chlapík hodí do úst žuvačku. Zbehli sa ku mne ľudia z agentúry a záber sme opakovali stokrát, kým neboli spokojní.
S reklamou sa často spája moralizovanie. Ešte to registrujete?
Stretol som sa s tým, že umelci opovrhujú reklamou. Lenže ani reklamu nemôže robiť hocikto. Špička brandže je kasta sama osebe a v zahraničí sa špecializuje na oblasti: jeden na autá, druhý na pivo, dokonca je filmár, ktorý celý život nakrúca iba hovoriace kravy.
Prosím?
Asi sa pýtate, koľko sa vo svete nakrúca reklamných šotov s hovoriacimi kravami. Je ich dosť, lebo ten chlapík sa nimi pohodlne uživí.
Reklamným folklórom a postrachom kreatívcov sú natvrdnutí klienti, vinní z toho, že najlepšie myšlienky zákonite končia v koši. Prichádzate s klientom do styku?
Boli prípady, že som klienta ani nevidel. To je americký spôsob, keď režisér dostane rozzáberovaný šot a už ho má len nakrútiť, dokonca, niekedy mu aj kameramana vyberá agentúra. Inokedy sa zas agentúra, kreatívne oddelenie a režisér stretnú s klientom a spolu debatujú. No a ten najlepší prípad je, keď si ma zavolali agentúry ešte pred tým, ako nápad prezentovali klientovi. Vždy som sa snažil o šoty ako kratučké filmy, no dnes už je trendom marketing na webe, rôzne virálne videá a kríza skresala rozpočty na šoty. Aj to bol dôvod, že som sa čoraz viac začal venovať programovaniu a tvorbe softvéru.
Vami vyvinutý softvér slúži na videoasist. O čo presne ide?
Videoasist je pomôcka pri nakrúcaní. Kedysi to bolo tak, že nakrúcaný obraz videl jedine kameraman a ostatní vrátane režiséra museli čakať na kontrolné projekcie, takzvané denné práce. Potom prišli filmové kamery so zabudovanou pomocnou videokamerou, aby zvyšok štábu videl, čo sa nakrúca bez toho, aby bolo treba filmový materiál vyvolávať a premietať. V ďalšom kroku začali výstup nahrávať na VHS. To je princíp videoasistu. S počítačmi sa objavili systémy, softvéry na nahrávanie a prihlasovanie do databázy záberov. Už ste nemuseli prácne pretáčať kazety a hľadať konkrétny záber, stačilo vyťukať jeho číslo. No hoci som vyskúšal všetky dostupné softvéry, stále to nebolo ono.
Filmoví profesionáli po celom svete používajú softvér, ktorý programoval
po nociach. Dokáže spracovať signál z dvoch kamier, zvláda 3D a rôzne
úpravy obrazu (strih, farby, prácu s databázou záberov...)
Čo konkurencii chýbalo?
Na väčšinu funkcií systémy existovali, ale v zásade boli neohrabané. Jeden vedel niečo, druhý niečo iné, mali však nedostatky a nedali sa skĺbiť dohromady. My sme mali všetko v jednej škatuli, v plnom rozlíšení HD, s podporou dvoch kanálov a 3D, čo bola veľká vymoženosť. Ďalšie výhody sa týkali databázy a efektov s obrazom.
Ako je možné, že dieru na trhu neobjavil niekto iný?
Možno to bolo šťastie, alebo sa nikto tomu pedantne nevenoval. Obrovskou výhodou bola moja režisérska skúsenosť. Dokážete si predstaviť, ako dlho by trval vývoj softvéru, nad ktorým sa háda programátor s filmárom? Ja som rozmýšľal polovicou hlavy tak a druhou tak. Veľké firmy s tým neprišli preto, že si nemôžu dovoliť vyvíjať špecializovaný softvér, ktorého na svete predajú pár sto licencií. Radšej urobia aplikáciu pre milión ľudí.
Koľko vám to trvalo?
Prvé dva roky boli šialené. Cez deň som režíroval, v noci programoval. Dva a pol roka trvalo, kým som sa dostal k verzii, ktorú som mohol na skúšku niekomu ponúkať. Potom sa to rozbehlo, riešili sme pripomienky klientov. Po troch rokoch som sa tomu musel začať venovať na plný úväzok. Teraz je softvér moja hlavná činnosť a réžia hobby.
Ako sa vyvíja softvér bez veľkého programátorského tímu?
V dnešnom programovaní už netreba začínať od nuly. Samotný výrobca operačného systému ponúka veľa knižníc, ktoré vývojár môže využívať. Nie je to taká otročina a vy sa môžete venovať jadru problému, ktorý riešite. Pomáha aj internet. Vždy sa nájde človek, ktorý už riešil podobný problém ako vy a niekam o tom napísal.
Od začiatku ste plánovali softvér predávať?
Vždy som o tom sníval, ale neveril som si tak, že by som pre softvér skončil s réžiou. Pomohla nám distribúcia v USA, kde je najviac klientov. Ak totiž príde do USA Slovák s tým, že má úžasný softvér, nikto mu neverí. Museli sme zháňať amerického dílera. Lámať sa to začalo po výstave v Las Vegas, kde sme Qtake prvýkrát oficiálne prezentovali. Samozrejme, pre nás bol úspech, že sa ozvalo desať ľudí za tri mesiace. Veľa veľkých klientov sme získali aj vďaka tomu, že Qtake podporuje 3D.
3D filmov pribúda.Dokážeme odhadnúť budúcnosť trojrozmernej projekcie?
Nikdy to asi nebude tak, že sa budú nakrúcať iba trojrozmerné filmy. Podobne ako širokouhlá projekcia v päťdesiatych rokoch, aj 3D je pokusom, ako zachrániť kiná a pritiahnuť novou atrakciou ľudí, ktorí si doma pozerajú filmy v HD kvalite a na návštevu kina nemajú dôvod. Prvé komerčné stereoskopické pokusy skrachovali, lebo boli pridrahé. Nové 3D prežilo aj vďaka dostupnej technológii. Dnes kúpite videokameru s dvoma objektívmi za tisíc eur a môžete nakrúcať domáce trojrozmerné video. Ani v prípade kinoprodukcie to nie je také drahé. Náklady sú asi o tretinu vyššie ako na bežné 2D.
To znie povzbudzujúco.
Samozrejme, náklady asi zvýši štáb, ktorý bude treba vyskladať z iných špecialistov. Trojrozmerný film totiž rozbehol celkom nové filmové profesie. Napríklad stereographer - to je človek, ktorý stráži takzvaný depth budget, mieru filmom zachytenej hĺbky.
Čo pritom hrozí?
Je to dvojsečná zbraň. Čím väčší 3D efekt, tým viac sa blížite k hranici, keď ho mozog nebude vedieť spracovať a zážitok je pokazený. Muselo sa nájsť pravidlo, ktoré hovorí, že disparita – vzdialenosť ľavej a pravej projekcie najvzdialenejšieho a najbližšieho objektu – by nemala byť väčšia ako tridsatina šírky plátna. To znamená menejvýrazný 3D efekt, ale aspoň ľudia nebudú pri projekcii vracať a nebudú ich bolieť oči.
Niektorí ľudia 3D efekt nevidia. Prečo?
S masovým rozšírením trojrozmerných filmov vyplávali na povrch zaujímavé veci. Približne päť percent ľudí z nich bolí hlava a ďalších päť percent 3D efekt vôbec nevidí. V dôsledku poruchy vnímania nedokáže ich mozog zlúčiť dva dvojrozmerné obrazy do jedného trojrozmerného. Celý život vidia dvojrozmerne, môžu mať problém s odhadom vzdialeností a hĺbky, ale nie je to niečo, s čím sa nedá žiť.
Aké trendy v 3D nás čakajú?
Zdá sa, že populárnejšie ako filmy bude 3D herný priemysel. Počítačové hry sú na tri rozmery ako stvorené. Podobne vďačnou oblasťou sú športové prenosy, kde sú stacionárne kamery, ohraničené ihrisko a divák tak získa pocit, akoby sedel v hľadisku. 3D kamery majú na Wimbledone, BBC už má športový 3D kanál.
Dokáže vás vlastný softvér uživiť?
Ale áno. Skromne povedané, určite to nevynáša menej ako réžia. Náš softvér je pomerne drahý, pretože na malom trhu inak nevyžijete. V našej mikrofirme sme zatiaľ dvaja a po svete máme lokálnych dílerov.
Vladislav Struhár (1973)
Filmový režisér a programátor. Narodil sa v Báčskom Petrovci v dnešnom Srbsku. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vyštudoval réžiu. Po škole sa dostal k reklame, nakrúcal šoty pre takmer štyridsať klientov a desiatky reklamných agentúr, za ktoré získal niekoľko ocenení. Režíroval hudobné klipy pre IMT SMILE či pre Richarda Müllera. Spolupracoval na zahraničných filmoch - ako asistent video operátor (Mierotvorca 1997) a second unit director (Omen 2006). Založil a spoluvlastní firmy AVI Studio a In2Core. Od roku 2007 vyvíjal vlastný softvér Qtake, ktorý využívajú viaceré zahraničné filmové štáby. Žije pri Bratislave, je ženatý, má tri dcéry.
