Vraví, že je striktný filmový antiromantik a že jeho filmové dialógy budú rovnako banálne ako dialógy v skutočnom živote. Nemá rád emotívnu prvoplánovosť ani manipuláciu hudbou a nechystá sa robiť ani sociálne, ani láskavé filmy. Aj tak PETROVI KRIŠTÚFKOVI zostáva dosť možností. Napríklad intímny svet mestského človeka. Hrdina jeho filmu Viditeľný svet má stále zapnutú telku, ale nepozerá ju. Sústreďuje sa na výhľad z okna. Sústavne sleduje rodinu naproti a násilným invazívnym spôsobom sa skúša k jej šťastiu priblížiť. Film s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe sa včera začal hrať v Čechách, k nám príde na jeseň.
Počas festivalovej premiéry v Karlových Varoch sa v českých médiách písalo o vašom hrdinovi ako o psychopatovi. Netreba ho trochu obhájiť?
„Moji kamaráti psychológovia hovoria, že slovo psychopat má širokú a voľnú definíciu a že podľa nej sme psychopati všetci. Aj oni, aj ja. Keby sme si navzájom nahliadli do našich trinástych komnát, mohli by sme vidieť veľa zvláštností, bizarností a násilia. Preto ich zvyčajne nikomu neukazujeme. Svojho hrdinu práve v takých situáciách zámerne predstavujem. Rozhodne však nie je psychiatrický pacient. Je úplne normálny, len v jednej chvíli prekročí hranice, cez ktoré sa väčšinou nepúšťame.“
Vy ste z mesta?
„Som, ale vyrastal som na bratislavskej Kolibe v rodinnom dome, takže sídliská sú pre mňa exotické. Nikdy som tam nebýval, každá návšteva je pre mňa ako výlet do Afriky. Pred niekoľkými rokmi som tam chodil často, pretože som mal na Dlhých dieloch priateľku. Keď som vyšiel na balkón, bol som nadšený a očarený - asi jediný medzi tými znechutenými ľuďmi. A keď sme raz tak večerali na balkóne, začal som uvažovať o tom, ako asi pôsobíme na iných. Ako vyzerá to, čo robíme a kto nás pri tom pozoruje. Vždy ma fascinovalo, ako si ľudia dokážu z jedného detailu domyslieť alebo vymyslieť celý príbeh.“
Kedysi v našej kinematografii zastupoval estetiku mesta Dušan Hanák, potom sa nadlho kdesi vytratila.
„Preto mám Hanáka a jeho filmy z mesta tak rád. On by mal prednášať hranú réžiu, pretože je geniálnym hraným režisérom. Dnes sa na mestské prostredie naozaj zabúda, naša kinematografia je preromantizovaná, prevládajú v nej rustikálne príbehy s príšernou sláčikovou hudbou. Často sú to bezpríbehové zlátaniny o vzťahoch, ktorým sa nedá uveriť. A veľmi mi prekáža taká akoby láskavosť, ktorá v reálnom živote v takej forme neexistuje. Rozhodne nechcem robiť láskavé filmy.“
V Karlových Varoch vás zaradili do sekcie Na východ od Západu. Jej zostavovatelia sa pýšia tým, ako v nej reflektujú pohyb v stredoeurópskom regióne. Čo z neho sa asi tak odráža vo vašom filme?
„Povedal by som, že ja som jej kritériá nespĺňal. Samozrejme, veľmi mi polichotilo, že práve tu budeme mať svetovú premiéru, ale nemyslím si, že tento film nesie nejaké znaky tohto priestoru. Nie je to východoeurópsky film v pravom slova zmysle, témou sa výrazne líši. Videl som, že niektoré filmy v tejto sekcii ešte stále riešia vojnu na Balkáne, napríklad. Čo ma trochu aj šokuje.“
Pre vás je dôležitejší intímnejší svet?
„Áno, intímny, vnútorný svet. S radosťou si pozriem aj filmy so sociálnymi témami, ale je mi ľúto, ja sa im venovať nebudem. Najmä preto, že im dobre nerozumiem. Nemôžem sa napríklad pustiť do rómskej tematiky, keďže necítim, že by som mal na to právo.“
Odhadli by sme vás správne, keby sme povedali, že ste fanúšikom škandinávskej kinematografie?
„Som aj geografickým fanúšikom Škandinávie, bol som na Islande, páči sa mi Estónsko, Lotyšsko, Litva. Mám rád miestnu mentalitu a v podstate aj to, že vám tam dajú všetci pokoj a nikto zbytočne nevykrikuje. Okolie vám necháva priestor na vnútornú slobodu. Tu vás ľudia niekedy až priveľmi zaťahujú do svojich predstáv o sebe aj o vás. Takže aj severská kinematografia ma fascinuje, hoci, samozrejme, tiež si z nej vyberám. Rovnako rád mám Davida Lyncha, nech to aj znie ako klišé, pretože mi vyhovuje jeho pohľad na svet.“
Toto je váš prvý celovečerný hraný film. Zdá sa však, že debutujete ako sebavedomý režisér, ktorý nemá problém koketovať s absurditou a banalitou.
„Nepokladám tento film za absurdný, snažil som sa byť realistický a vytvoriť hlavného hrdinu tak, aby bol presvedčivý a uveriteľný. Hoci ironický a absurdný pohľad na svet považujem za veľmi očistný a možno je to jediný spôsob, ako sa pred svetom chrániť. No a banalita... Mám rád nedokončené dialógy a veľa mojich dialógov je zámerne banálnych. Veď tak sa predsa v živote rozprávame.“
Akurát, že ľudia si v kine zvykli na uhladené, vylepšené dialógy.
„Ja však aj pri písaní kníh smerujem k absolútnemu opaku a tento film je manifestáciou toho, čo by som chcel robiť aj nabudúce. Som striktný filmový antiromantik, nemám rád prvoplánovú emotívnosť ani manipuláciu diváka hudbou.“
Veríte, že vám to bude prechádzať?
„Už som sa s tým párkrát konfrontoval, keď som hľadal podporu v scenáristických súťažiach. Viditeľný svet sa zdal byť porote príliš štylizovaný, ďalší ho potrebovali nasúkať do nejakého žánru, iní mu vyčítali, že je v ňom priveľa násilia. Čo je to za hodnotenie scenára? Prečo by sme sa násilia mali báť? Práve táto výhrada ma povzbudila. Školu som skončil pred desiatimi rokmi, chvíľu som si potreboval zadefinovať, ako má môj scenár a film vyzerať, ale o výraze som nepochyboval. Teraz som asi dozrel a našiel som si vhodných spolupracovníkov. Ivana Trojana ako precízneho herca s minimalistickým výrazom, Martina Štrbu ako veľmi chápavého, cítiaceho a skúseného kameramana, Maroša Šlapetu ako strihača, ktorý do detailov premýšľa nad príbehom. Dokonca prvýkrát aj producenta - Milana Stráňavu, ktorý rešpektoval moje názory. Vedel potlačiť svoje producentské ego, dôveroval mi a dal mi absolútnu umeleckú slobodu.“
Viditeľný svet mal včera premiéru v Česku, až neskôr sa bude premietať u nás. Môžu vás Česi pochopiť viac ako my?
„V istom zmysle áno, tento film je výrazne iný, ako ostatné slovenské filmy. Ale jeho téma – samota, zúfalé hľadanie šťastia a prekračovanie hraníc súkromia – je podľa mňa univerzálna. To, že film ide do kín najskôr v Čechách a až potom na Slovensku, súvisí s rozhodnutím českého distribútora a s tým, že ho chceme uviesť na MFF Bratislava v novembri.“
Ste pripravený na to, že slovenské filmy nie vždy v kinách letia?
„Vždy pri prvých projekciách bojujem s úzkosťou a zvažujem, či zostanem v publiku, ale rád budem sledovať jeho reakcie. Nie som príliš fixovaný na to, koľko ľudí príde, viac ako prijatím som posadnutý samotným procesom tvorenia. Okrem toho, naša kinematografia len začína – možno to pre niekoho znie kacírsky, ale stojím si za týmto vyhlásením. To, čo sa začiatkom 90. rokov prerušilo, sa nedá len tak znovu vybudovať. Musíme si znovu definovať, čo je to slovenský film a ako ho prezentovať, keď už je hotový. Veľa pre nás urobili dokumentaristi, špeciálne si vážim Marka Škopa, Petra Kerekesa a Jara Vojteka. Je to dosť nezvyčajné, ale diváci začínajú prijímať slovenské filmy vďaka dokumentom. Prídu časy, keď si budeme vážiť dobré filmy, ale zase, musíme tiež vedieť pomenovať tie, ktoré sú zlé.“
