Väčšinou tvorí v hlave po ceste do ateliéru a vraví, že ak rodičia nerozumejú súčasnému umeniu svojich detí, tak ona je výnimkou.
„Nevedela som si predstaviť, ako budú v Bazileji vnímať naše domáce zaváraninové poháre,“ hovorí Katarína Poliačiková o inštalácii After Tony Cragg: Family history up: side down. „Na počudovanie sa začali pýtať a prijali to,“ dodáva. Do konca augusta môžete v bratislavskej Open Gallery vidieť výber z jej diel, ktoré vznikli v posledných dvoch rokoch.
Žiadna recyklácia
Inštalácia z pohárov patrí k sérii After – privlastnených diel – ktorá tvorí aj nosnú časť výstavy. Autorka v nej robí s existujúcimi dielami a sčasti ráta s tým, že divák o nich vie. „Ukazujem na cudzie dielo zo svojho pohľadu, pridávam doň čosi, čo je veľmi 'moje', často sú to priam intímne veci. Počítam s tým, že keď divák príde, ešte má v sebe stopu pôvodného diela, ale nie je to nevyhnutnosť. Nemusí poznať originál, aby vedel čítať ten môj. Len má o jednu rovinu významu menej.“
V podaní Tonyho Cragga ide o veľkú organickú abstraktnú kopu sklených predmetov. Poliačiková použila rôzne veľkosti prázdnych pohárov na zaváranie. Na stene visí viacročný prehľad množstva leča, čalamády, pretlaku či višní na policiach komory – taký, vskutku, rodinný portrét.
Jednoduché?
Alebo, ak nepoznáte zrovna Cragga, možno sa vám vybaví štvorica písmen Love od Roberta Indiana. Ľudia sa pred nimi radi na newyorskej avenue fotia, „ale vníma ešte niekto, že je tam v skutočnosti napísané láska?“ pýta sa Poliačiková. Na štyroch drobných kresbách stojí pred znakmi, čo stratili význam. Je to jednoducho komplikované. Nikoho nepodceňuje. Každý má možnosť čítať, niekto sa dostane po titulok a niekto aj po záverečný copyright.
Pred ním je predsa len meno Poliačikovej a nikoho iného. Chodí a pozoruje, zbiera fotky v antikvariátoch a pracuje aj keď nesedí v ateliéri. „Cesta tam je však dôležitá, ísť kamkoľvek je veľmi dôležité,“ hovorí a v jej inštaláciách tie výpravy vidno.
„Nikdy som nemala ambíciu zaoberať sa marginálnymi vecami, vždy som skôr chcela vravieť o tom, čo presahuje moje, naše, lokálne hranice, ale zároveň ich to nepopiera,“ vysvetľuje.
Ďalej a bližšie
Jej rozlet je v detailoch, v precíznosti a v akejsi úplnosti. Sama priznáva, že často, keď niečo dokončí, má pocit, že je to posledná vec, ktorú urobila: „Mávam pocit, že musím začať úplne odznova a vlastne aj začínam. Hlavne preto sa mi zdá zvláštne, že moje diela majú predsa len spoločnú líniu.“
Súčasťou výstavy Teleidoskop, ktorej kurátorkou je Markéta Stará, je aj český výtvarník Jiří Thýn s dielom Kresba svetlom. Tá je tiež modifikáciou na dielo iného umelca – Tomáša Vaňka. Poliačiková je príkladom toho, že keď niekto veľmi chce a hľadá, tak objaví aj to, o čom možno pôvodne netušil.
Narába s časom a priestorom. Svojím spôsobom je vzdialená. Čím hlbšie kráča v umení, tým bližšie sa dostáva späť k veciam, s ktorými sa denne stretávame a tým ich nanovo potvrdzuje. Tak ako tým štyrom znakom nanovo vpisuje význam. Robí to veľmi prirodzene a presne. A to sa nevidí často.
Jiří Thýn: Kresba svetlom
