Julo mal rád prudký osobný styk

V našom pracovnom vzťahu ustupoval viac on než ja, hovorí Milan Lasica o Julovi Satinskom.

(Zdroj: SME)

Jeho potreba zabávať ľudí bola až nutkavá. Nestačili mu na to divadlo, film, televízia ani knihy a časopisy, kdekoľvek sa ocitol, chcel všetkých rozveseliť. „A pritom hlboko v srdci nosil smútok, o ktorom málokto vedel,“ dodáva MILAN LASICA v spomínaní na Júliusa Satinského, ktorý by sa dnes dožil sedemdesiatky. Boli nerozlučnou dvojicou vyše štyridsať rokov, aj potom, keď im počas normalizácie zakázali uvádzať vlastné texty. A vlastne sú ňou dodnes, aj keď od Satinského úmrtia uplynulo už neuveriteľných deväť rokov.

Vážení cestujúci, pre ochranu leteckej dopravy sú na palube prítomní aj dvaja neuniformovaní príslušníci bezpečnosti, informovali kedysi v 70. rokoch letušky pasažierov krátko po štarte. Traduje sa, že raz ste sa po týchto slovách vy so Satinským postavili a slušne sa uklonili spolucestujúcim. Bolo to tak?

„Rôzne príhody sa pripisujú ľuďom, ktorí sú veľmi známi, táto sa pripisovala nám dvom. V skutočnosti ju zažil Stano Dančiak, alebo dokonca aj realizoval, neviem už, či s niekým, alebo sám. O nás sa to hovorilo možno aj preto, že sme boli vo väčšej nemilosti, tak sa to niekomu hodilo.“

Spájanie tejto príhody s vami dvomi možno súvisí aj s predstavou, že všetci komici majú potrebu zabávať ľudí vždy a všade, že im nestačí priestor divadla.

„Mne teda stačil ten priestor absolútne, až natoľko, že mimo javiska by som bol schopný mlčať. Ale Julo bol typ, ktorý potreboval byť stredobodom pozornosti a zabávať ľudí. A kdekoľvek sa ocitol, tak to aj robil. Až tak, že nebol veľmi rád, keď sa tam objavil ešte niekto iný, kto mal tiež tieto chúťky.“

Športovci si potrpia tesne pred štartom či začiatkom stretnutia na dodržanie rôznych zvykov. Niekto musí vybehnúť na trávnik ako posledný, iný pobozká atletickú dráhu. Mali ste aj vy dvaja nejaký rituál pred predstavením?

„Áno, ale ťažko sa dá opísať, nebol taký hmatateľný. V prítmí zákulisia tesne pred vstupom na javisko sme si akoby podali ruky, ale nebolo to celkom podanie rúk, len pocitovo niečo podobné.“

Išlo o zvyk, poverčivosť či odháňanie trémy?

„No, ako u koho. Julo sa pýšil tým, že nemá trému, ale zasa na druhej strane sa veľmi potil. No určite nie od strachu, hoci musel počas predstavenia, ak to bolo možné, vymeniť niekoľko košieľ. Ja som sa tak nepotil, ale zasa som mal trému. Veľmi intenzívnu, no vstupom na scénu sa niekde rozplynula.“

Po dištanci na začiatku normalizácie ste sa z donútenia postupne presúvali k činoherným rolám. Ani v nich ste však neopúšťali svoj štýl autorského divadla, zostávali ste teda sami sebou aj v hrách iných autorov. Ale napríklad v hre Stalin asi nebolo ľahké zostať Satinským, či áno?

„Nie je to vylúčené, Julo dal v postave Stalina veľa zo seba. Určite to bola najvýraznejšia rola, ktorú hral a ktorej textu nebol spoluautorom. Ale nemal veľmi rád tento typ divadla, nejako zvlášť sa v tom nevyžíval. Bol by najradšej, keby sme boli na scéne len my dvaja so svojimi textami, aj keď vedel, že to dlho-dlho nebolo možné. Tie postavy, ktoré ho postretali najmä v českých filmoch, aj televíznych, zahral veľmi profesionálne, ale nie s nejakým veľkým nadšením. Určite nezačal túžiť po dramatických hrdinoch.“

V poslednom rozhovore pre náš denník, asi tri mesiace pred smrťou, sa zdôveril, že túži po tom, aby ste spolu napísali veľký humoristický román. Naozaj ste sa na to chystali?

„Vedel som o tom, spomínal to veľmi často, ale nepodnikol žiaden konkrétny krok k tomu, aby sme román začali písať. Ja som, bohužiaľ, nebol ten iniciátor, ktorý by sa do takéhoto niečoho pustil, predsa len humoristický román typu Dvanástich stoličiek alebo Zlatého teľaťa, čo boli naše obľúbené knižky, nebola celkom naša parketa. Aj keď, ktovie?“

Na písanie vo dvojici ste boli obaja zvyknutí.

„To hej, ale aj tak mám pochybnosti, či by to bolo uskutočniteľné. Samozrejme, problém by nebol so spoločným písaním, ale s tým, že pri románe je dôležitý dej, príbeh, a to nebola nikdy naša silná stránka.“

Nebola za pohrávaním sa s myšlienkou románu aj vaša skúsenosť s prvým slovenským románopiscom? Ako ste sami uvádzali v bulletine hry Náš priateľ René, napísali ste túto „monumentálnu historickú hru s prestávkou“ voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu.

„Tá inšpirácia bola pomerne skromná. Dvaja sa vrátia zo sveta a rozprávajú, ako tam bolo. To je všetko, čo sme z Bajzu zobrali. My sme hovorili, že ide o dramatizáciu Bajzovho románu najmä preto, aby sme boli krytí. Mali sme pocit, že nemôžeme vystúpiť s naším vlastným textom, tak sme sa chceli poistiť nejakým klasikom. Ak sa dodnes hovorí, že je to dramatizácia Bajzovho románu, tak hlavne preto, že ho v podstate nikto nečítal. To bolo vtedy trošku aj naše šťastie.“

Ale iba trošku. Nakoniec vám Reného v tom roku 1980 aj tak týždeň pred premiérou zakázali.

„Veď hej, podobne ako kedysi aj Bajzovi ten jeho román. Ale to bola slabá útecha.“

V knižke Bleděmodrý svět Júliusa Satinského sú aj ukážky z jeho listov. Údajne bolo ich písanie jeho veľkou vášňou.

„Zbožňoval to. Hovoril, že má rád prudký osobný styk či už s priateľmi, alebo priateľkami a často citoval anglickú kráľovnú Viktóriu, ktorá povedala, že džentlmen musí napísať denne aspoň dva listy. My sme si pravidelne písali v lete, keď on bol na dovolenke vo svojom dome v Levároch a ja s rodinou na chate na Počúvadle. Občas bol v tom aktívnejší než ja.“

Písanie listov je vážna vec. Poznám manželov, ktorí si v čase nedorozumení a absolútnej neschopnosti vôbec sa rozprávať písali z kuchyne do izby. A pomáhalo im to.

„Verím tomu, že kríza vzťahu sa listami dá zmierniť či dokonca až vyriešiť. My sme takú krízu našťastie nemali, že by sme si to museli vybavovať písomne.“

Museli ste si často nejaké veci vzájomne tolerovať?

„Myslím, že tolerancia bola Julova parketa, on mne toleroval veľmi veľa v pracovnom vzťahu. Bol som často dosť neúprosne autoritatívny. Pochopiteľne, že sme mali dohodu, keď sa niečo jednému z nás nebude páčiť, tak to nebudeme robiť, také právo veta tam bolo. Ale napriek tomu si myslím, že v našom pracovnom vzťahu viac ustupoval on ako ja.“

Mal okrem písania listov aj ďalšie, verejnosti menej známe záujmy?

„Viaceré. Pokiaľ ide o vážnu hudbu, tam bol naozaj vo svojej koži, miloval ju a vyznal sa v nej. Okrem toho málokto o ňom vie, že kreslil a maľoval. Dokonca mu začiatkom 90. rokov urobili výstavu karikatúr v pražskom vinohradskom divadle, ktorú otváral vtedajší šéf českého parlamentu, spisovateľ Milan Uhde. Ale olejomaľby, to bola taká tajomná záležitosť, že ani ja som nijaký z tých obrazov nevidel. Nikdy mi ich neukázal.“

Nepatrila k jeho vášniam aj astronómia? Planétku 15946, objavenú observatóriom v Modre, pomenovali podľa neho.

„Nie, myslím, že k astronómii nemal nejaký špeciálny vzťah. Ale mal sklony byť tým, čomu sa kedysi hovorilo polyhistor. Zaujímal sa o všeličo. Aj o veci, ktoré nikdy v živote nepotreboval, no bavilo ho to. Prehrabával sa v starých kalendároch, zbieral informácie, ktoré vlastne boli úplne zbytočné. Jeho však zrejme zaujímali.“

Neskúšali ste ho niekedy nahovoriť na golf, ktorý je pre zmenu vašou vášňou?

„Samozrejme, skúšal, ale golf či tenis, športovanie takéhoto typu u neho neprichádzalo do úvahy.“

Ale kedysi bol predsa náruživým turistom.

„Turistika bola pre neho skôr vyznaním než športovaním.“

Myslíte si, že mal v živote nejakú veľkú nesplnenú túžbu?

„Jemu sa splnila túžba mať deti, to ho uspokojovalo naplno. K deťom mal odjakživa úžasný vzťah, vedel s nimi zaobchádzať už od útlej mladosti. Neviem o jeho väčšej túžbe ako mať deti.“

Spomeniete si na niečo, čo sa vás na Jula Satinského ešte nikto neopýtal?

„Nedá sa povedať, že by sa ma niekto neopýtal nejakú zásadnú vec, ale možno, že sa ma nikto neopýtal, či bol niekedy Julo smutný. A musím povedať, že bol. Stretli ho v živote viaceré tragédie. Možno bol smutnejší, ako by sme tomu chceli veriť. No on tým smútkom nikoho neobťažoval, nosil ho hlboko v sebe a báječne ho zakrýval veselosťou.“

Ako spomínajú na Jula Satinského kamaráti a kolegovia

Tomáš Janovic, spisovateľ

Julo bol veľký gurmán života. Raz som dokonca zaspieval na jeho počesť: Ide gurmán dolinou. No predovšetkým - Julo bol jeden z najväčších ČLOVÁKOV. Myslím, že úžasné slovo človák (vynález L+S) netreba vysvetľovať.

Kornel Földvári, riaditeľ bývalého Divadla na Korze

Julo Satinský bol ako rozprávkový hrdina, ktorý rozumie jazyku všetkých živých tvorov. Kohokoľvek stretol, s tým hovoril jeho štýlom, rovnako s prezidentom Havlom ako s bačom na salaši, na ktorého narazil pri čundri. Svoj životopis fabuloval s veľkou licenciou, asi ako Karl May. Celok bol strhujúci, detaily bolo občas lepšie príliš nerozoberať. Často spomínal svoj šľachtický pôvod a odvolával sa na Gothaiský almanach šľachty. Nevylučujem ani túto možnosť, v každom prípade z neho vyžarovala tichá noblesa. Nešermoval ňou pred partnermi svojich rozhovorov, ale vďaka nej im dokonale rozumel. Vlastne by sa to dalo zhrnúť do jedinej vety: Julo Satinský chápal ľudí a mal ich rád - akokoľvek občas záderčivo. Aj vďaka tomuto porozumeniu sa mu podarilo vytvoriť na javisku či pred kamerou ľudsky presvedčivý a živý typ. Žiaľ, neopakovateľný.

Zita Furková, herecká partnerka

Jedna z najmilších spomienok naňho je tá, ako mi po operácii žlčníka doniesol kyticu. Od rána vraj hľadal, kde bývam a kým ma našiel, boli už ruže úplne zvädnuté.

Dodával mi odvahu, aj keď som odišla do zvolenského divadla. Povedal mi, že sa na javisku ešte stretneme, čo sa aj stalo. Chodil aj na moje premiéry, bol princom na bielom koni, ja som bola jedna z čučoriedok – priateliek. Keď sme hrali spolu, mali sme zaklínadlo, dali sme ruky dopredu a hovorili sme hacity-pacity.

Bol neprekonateľný v improvizácii na javisku, vždy sme tŕpli, čím nás prekvapí. V Tartuffovi vedel vždy krásne dohovoriť obsah, dokonca aj vo veršoch. Aj tí, čo neboli na javisku, čakali na tento výstup.

S ním boli prvé máje krásne. Pri skúšaní Skrotenia zlej ženy som mu z nudy uplietla žobradlo, ktoré v ten deň vždy nosil. Tam sme mali schovanú borovičku. Hovoril o sebe, že je farboslepý, neviem, či ním skutočne aj bol, ale občas by tomu nasvedčovali rozdielne ponožky, ktoré si dokázal navliecť.

Pôsobil ako extrovert, ale niekedy sa prepadol do seba a stal sa z neho mierny mizantrop. Človek to však na ňom videl, len keď ho dlhšie poznal. Málokto vie, že bol veľmi zraniteľný, to najhlbšie si nechával v sebe. Strašne mal rád život, to mu pomáhalo prekonávať prekážky.

Martin Porubjak, dramaturg

Keď sme v Štúdiu L+S spolu pripravovali hru Gastona Salvatora Stalin (kde hral titulnú rolu), nielenže si dôkladne preštudoval literatúru o boľševickom diktátorovi v rôznych jazykoch, ale svoje repliky si prepísal na písacom stroji na pevné hárky kriedového papiera, odlíšil ich farebne podľa tém a motívov, na voľné široké okraje si nakreslil – ako on vravel – „mnemotechnické pomôcky“ (napríklad keď Stalin pohŕdavo hovoril o samovražde svojej ženy, mal povedľa textu dôkladne namaľovaný revolver). Do divadla prichádzal omnoho skôr, ako bola jeho povinnosť, v hereckej šatni si poctivo nahlas zopakoval celý text hry, na javisku skontroloval všetky rekvizity a až potom si obliekol kostým. Od dcéry Božidary Turzonovovej, ktorá študovala v Gruzínsku, sa naučil viaceré výrazy i celé vety v gruzínčine a v deň premiéry prekvapil mňa i kolegu Martina Hubu, ktorý hral v predstavení spolu s ním, keď bez akéhokoľvek dohovoru prišiel s dokonalým účesom a fúzmi à la Stalin.

Keď sa predstavenie skončilo, zaviazal si svoje zelené šnúrky na vibramách, objednal si taxík a šiel domov. Ráno po štvrtej sa za jeho oknom rozsvietilo: Julo už písal ďalší fejtón do novín.

Václav Postránecký, filmový kolega – aj z filmu S tebou mne baví svět

Spomínam na oslavu jeho štyridsiatin. Nakrúcali sme vtedy ešte v gottwaldovskom filmovom štúdiu Pohádku svatojánské noci režiséra Zidroňa. Bolo to moje prvé stretnutie s Julom. Nikdy predtým som sa nestretol s nikým, kto by ma tak nekompromisne očaril. Oslavu jeho narodenín som teda bral ako maximálne prestížnu záležitosť. Z dva a pol kila plastelíny som príborom z hotela Moskva vytvoril jeho bustu a nechal ju odliať do sadry. Ak ju Vierka Satinská nevyhodila, stále sa dá možno vidieť. Druhý dar bol ešte veľkolepejší. Za fľašu vody som mu na deň jeho narodenín kúpil gottwaldovský zimní štadión - od šiestej popoludní do polnoci. Správca nám zabezpečil zodpovedajúce čísla hokejových korčúľ, k šampanskému nám dal nerozbitné poháriky a odišiel. Vydržali sme tam skutočne do tej polnoci. Julo po celý čas tvrdil, že sa pustí na ľad, len čo zoptimalizuje hladinu alkoholu v krvi. Nakoniec sa však vôbec nepustil mantinelu. Priznal sa mi, že v živote na korčuliach nestál. Urobil teda dobre, že „optima“ nedosiahol, lebo si zachoval dekórum a nestratil lesk.

Jana Plichtová – herecká partnerka z filmu Sladké hry minulého leta

Ku každému človeku, bez ohľadu na to, či to bol režisér, kameraman, krajčírka alebo kuchár, si vytvoril pán Satinský špecifický vzťah. Ja som bola preňho Jánočka. Doteraz počujem, ako beťársky to vymyslené meno naťahoval. Nikto iný ma už tak nevolal a ani nebude volať. Po rokoch, keď sme sa kdesi stretli, bola som preňho opäť Jánočkou, akoby sme sa rozlúčili práve včera.

Emília Vášáryová, herecká partnerka

Poznala som Jula od svojich 17 rokov. Žili sme ako študentky na Suvoráku, najbližšie k internátu bol Julo, ktorý býval na Dunajskej. U nich doma sme zvykli pozerať aj maličkú televíziu. Vedel, že sa potrebujeme v meste osmeliť, tak nás brával na prechádzky k Dunaju. Bol naším záchrancom aj v čase, keď sme už s deťmi žili na Dunajskej. Mal toľko času, že sa dokázal starať ešte aj o tie naše. Povzbudzoval ich v písaní, v kreslení, dokonca s mojím synom založil aj skautské noviny. Taký, ako on, už nebude nikto.

Milan Čorba, kostýmový výtvarník

Korzo - to bol taký bezstarostný život. Julo sa akurát oženil, boli šťastní, že mali súbor. Ja som ho každú premiéru musel obliekať, smial som sa, keď mi kostým vyšiel. Na Julovi sa dobre smialo. Do dvoch rokov sa však Korzo skončilo a začalo náročnejšie obdobie. Julo bol optimista, rád žartoval. Nosenie vibramiek si vymyslel sám, dôsledne si to presadzoval. Ozvláštňoval ich farebnými až fosforeskujúcimi šnúrkami. Montérky boli jeho smoking, viac vyprané nosil na doma, do spoločnosti zánovnejšie. Veľmi často potom túžil po elegantnom obleku, bol som vždy pri tom, radil som mu s výberom látky. Rád spomínal na život v Bratislave, mali sme sa o čom zhovárať.

Julo sa veľmi nezdôveroval, bol predovšetkým tajnostkár, nedával zvlášť najavo, čo cítil. Nepamätám si na veľké oslavy jeho narodenín, prázdninové deti obyčajne nemajú oslavy, lebo všetci sú preč. On skôr oslavoval druhých, bolo pozorný voči ženám, deťom, nezištný, rád ľudí zabával dobrou náladou. Miloval humor, lebo nemal to v živote ľahké a zmysel pre humor majú často tí, ktorí potrebujú od seba odtlačiť nejaké problémy.

Nebol hypochondrom, skôr svoje diagnózy zľahčoval a vôbec nebol dobrým pacientom. Domnieval sa, že sa choroba zľakne a utečie. Keby žil, pravdepodobne by sa - chvalabohu - veľmi nezmenil, možno by len trochu schudol. On mal pevnú náturu.

(ba, zu)

Turista Satinský

Svojho otca som poznala ako fúzatého, tučného, pohodlného a pôžitkárskeho muža, ktorého si väčšina rodičov na pieskovisku mýlila s mojím dedom. Keď mi teda ako malej rozprával, že za mladi prešiel pešo celé Slovensko, považovala som to za jeden z jeho mnohých výmyslov.

Keď som po jeho smrti prechádzala jeho pozostalosť, našla som okrem tzv. kroník (ako on nazýval svoje denníky) aj cestovné denníky, ktoré si brával na cesty. Bol medzi nimi nenápadný zošit s neskromným nadpisom: Expedície.

Vstúpiť doň bolo ako objaviť trinástu komnatu. Otcove zápisky boli spracované s vedeckou precíznosťou (uvádzal na každý deň nielen trasu, ale aj počet prejdených kilometrov a čas, za aký ich prešli), a tiež boli originálne ilustrované. Objavila som svet turistu Satinského, vtipného pozorovateľa, ale aj úctivého ctiteľa prírody.

Svoje expedície, samozrejme, nepodnikal sám, ďalšími účastníkmi boli napríklad Vlado Bednár, Tomáš Janovic alebo aj niektorí jeho príbuzní. Otec v rokoch 1973 - 1982 uskutočnil šesť expedícií, tri po Slovensku, jednu na pomedzí dnešného Česka a Slovenska, jednu v južných Čechách a jednu vo švajčiarskych Alpách.

Prišlo mi nespravodlivé nepodeliť sa o tieto zápisky s tými, ktorých by tiež mohli zaujímať. A tak vznikol nápad vydať Tatove expedície knižne, trochu aj ako darček k jeho 70. narodeninám. Na jeseň tohto roku teda vyjde kniha, ktorá bude úplne iná ako tie doterajšie.

Lucia Satinská,

dcéra

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok
  2. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  3. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  4. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  5. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. Vďaka úveru na rekonštrukciu môžete ušetriť tisícky EUR
  8. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu?
  9. Zažite vašu vysnívanú dovolenku na Bali
  10. Deň detí oslavujeme štyri dni. Iba v Borylande!
  1. Odmeny za diplomové práce na Stavebnej fakulte STU v Bratislave
  2. Zmluva o nájme pre ambasádu USA neoprávnene zaradená do programu
  3. 4* projekt víl a apartmánov priamo na pobreží, Chorvátsko
  4. Slováci rozhodli o najlepšom!
  5. AAA Auto má nový úver pre živnostníkov
  6. Aký bude váš doplnkový dôchodok
  7. Kúpeľňa - profesionálne informácie pri jej zhotovení
  8. V Prešove sa dnes tankuje za euro. Aj prémiové palivá
  9. Dobrodružstvo s vodou
  10. Neobvyklý objav, ktorý umožňuje zvládnuť angličtinu za 2 týždne
  1. Od 1. júla už prestanete chodiť na poštu! 7 540
  2. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 6 379
  3. Aký bude váš doplnkový dôchodok 6 304
  4. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 5 793
  5. Neobvyklý objav, ktorý umožňuje zvládnuť angličtinu za 2 týždne 5 047
  6. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 4 489
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 4 156
  8. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 3 695
  9. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 516
  10. V Prešove sa dnes tankuje za euro. Aj prémiové palivá 2 462

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

HZDS je späť v RTVS, zárez Kaliňáka a leto vo Volkswagene (Schutzov týždeň)

Ak Macron predsa len uspeje, zmení celú Európu.

KOMENTÁRE

Je smutné, že moje precitnutie trvalo tak dlho

Zhltol som Váhostav, Čistý deň, Evku, Bašternáka, Kočnera.

KOMENTÁRE

Prečo Islamský štát zničil miesto, z ktorého vyhlásili kalifát

Takto al-Núrího mešitu nikto nedobyje.

Neprehliadnite tiež

Letné hity neboli takéto tiché. Album od Lorde je udalosťou popkultúry

Obľúbili si ju David Bowie aj Nirvana. Vybrali sme dôvody, prečo je o nahrávku Melodrama veľký záujem.

Fanatici s dvojkrížom na hrudi si na Štefánikovi budujú propagandu

Herec Martin Šalacha berie všetky trápenia aj radosti kultového hrdinu na seba.

Eva Borušovičová: Štefánika bolo ľahké milovať aj nenávidieť zároveň

Divadlo Andreja Bagara v Nitre uvádza novú hru o najväčšom slovenskom hrdinovi.

ROZHOVOR

Ivan Ostrochovský: Slovenský film neožíva.To slovo by som zakázal

Slovenský režisér sa zapojil do nového festivalu.