V Taliansku majú tradíciu letné operné festivaly. Ten rossiniovský v Pesare spája hneď dva príjemné momenty – špičkové umenie a dovolenkovú pohodu prímorskej promenády.
Už tridsaťjeden rokov si Pesarčania pripomínajú rodáka Gioacchina Rossiniho monotematicky zameraným podujatím. Počas dvoch augustových týždňov sa divákom ponúka šestnásť predstavení štyroch inscenácií. Zďaleka to nie je iba známy Barbier zo Sevilly.
Tentoraz sa popri sviežej rozohranej inscenácii ranej buffy La scala di seta (Hodvábny rebrík) a scénickej kantáte Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša), dostali na plagát nové inscenácie dvoch vážnych diel – Adelaide di Borgogna a Mose in Egitto (Mojžiš v Egypte).
Z iného rodu
Adelaide spracúva stredoveký príbeh lásky vdovy po talianskom kráľovi Lotharovi a cisára Otta Veľkého, odohrávajúci sa na pozadí mocenských intríg. Inscenácia Pier’ Alliho (scéna, kostýmy, réžia) stavia na filmových projekciách a sama osebe by veľa vody nenamútila. Hudobné naštudovanie Dmitrija Jurowského a výkony dvoch hlavných ženských predstaviteliek však aj v rámci vysoko nastavených pesarských nárokov fascinovali.
Festivalová stálica Daniela Barcellona (Ottone) ohúrila nádherným dramatickým mezzosopránom, ktorý si popri veľkom objeme zachováva neuveriteľnú pružnosť a pohyblivosť koloratúr. Austrálčanka Jessica Pratt zasa predviedla prekrásny soprán so žiarivými výškami a sýtou farbou nižšej polohy. Ich milostný duet patrí k zážitkom, na aké sa nezabúda.
Historicky prvá pesarská inscenácia Mojžiša v Egypte je úplne odlišného rodu ako Adelaide, ktorá uctieva vokálnu prioritu. Vyhrotene aktualizujúca koncepcia anglického režiséra Grahama Vicka vyvolala škandál. Nečudo. V tragicko-sakrálnom Rossiniho diele neostala po duchovne ani stopa.
Aplauz aj dupot
Vickov Mojžiš v kostýme Usamu bin Ládina adresuje svoje modlitby amatérskej videokamere, aby ich spolu s bratom Áronom zavesili na internet. Židia opásaní bombami páchajú samovražedné atentáty - žiadne Božie rany, len násilie skrývajúce sa za veľké idey. Vickova scénicky bohatá vízia však málo korešpondovala s Rossiniho hudbou a mnohé okamihy zabila.
Škoda, lebo naštudovanie Roberta Abbada a spevácke výkony (najmä skvelý Faraón Alexa Esposita) stáli zato. Aplauz, dupot, skandovaný potlesk – aj to patrí k duchu festivalu.
