Článok pokračuje pod video reklamou
„Riskovať zosmiešnenie – a občas si ho aj naozaj prežiť – je prvý predpoklad každého skutočného kritika: musí proste nastaviť krk rovnako, ako to robí umelec, ak má byť pre umenie užitočný,“ tvrdí literárny kritik Randall Jarrell.
Nemožno než súhlasiť, hoci to napísal pred „potopou“, ako pomenoval editor Petr Onufer prelom 60. a 70. rokov v americkej literárnej kritike. Tá bola dovtedy najviac ovplyvnená básnikom T. S. Eliotom, autorom slávnej Pustatiny, ale aj skvelým esejistom, zaoberajúcim sa kľúčovou i provokatívnou otázkou, načo vôbec je literárna kritika.
Kniha Před potopou prináša výber pätnástich esejí od rovnakého počtu autorov z obdobia rokov 1930 (keď sa americká literárna kritika aj vďaka Eliotovi stala svojbytným útvarom a prestávala byť vnímaná ako len nejaké odvodené služobné písanie) až 1970.
Po tomto roku „potopy“ a nástupu francúzskeho kritického myslenia, prezentovaného Foucaultom, Barthesom či Derridom, sa výrazne zmenil aj štýl anglosaskej literárnej kritiky. Pre toho, kto chce porovnávať toto postmoderné kritické myslenie s „eliotovským“, je kniha zdrojom jeho dôkladného poznania.
Pre bežného milovníka literatúry je príťažlivým čítaním brilantných esejí renomovaných autorov, napĺňajúcich myšlienku jedného z nich, Leslieho Fiedlera: „Literárna kritika hodná svojho mena je literatúrou, nie amatérskym filozofovaním či devalvovanou publicistikou.“
