Odporci Charlesa Darwina a jeho evolučnej teórie, ktorí ledva predýchali predstavu, že človek má rovnakých predkov ako ľudoopy, nemohli velebiť Planétu opíc. Preslávenú knihu a rovnako slávne filmové spracovanie príbehu, v ktorom si primáty a Homo sapiens vymenili úlohy.
Zatiaľ čo ľudoopy dobehli človeka a dosiahli jeho civilizačnú úroveň, bývalí páni tvorstva upadli medzi bezprizorné divé zvery. Pôsobivé rozuzlenie, ktorým sa žáner sci-fi zvráti na spoločenskú kritiku, spočíva na fígli, že oná Planéta opíc neleží kdesi v hlbinách vzdialeného kozmu. Je ňou naša Zem, iba v inom čase.
Medzičasom, čo astronauti letiaci vesmírom v umelom spánku zostarli o šesť mesiacov, na Zemi uplynuli stáročia. Je rok 3978 a svetu vládnu opice. Nie je dôvod utajovať pointu filmovej klasiky z roku 1968. Záverečný záber na pieskom zaviatu Sochu slobody je slávny, notoricky citovaný a odkedy je na obale samotného filmového DVD, prezradené vyústenie nemôže nič pokaziť.
Hovoriace opice
Možnosti sfilmovať úspešnú knižnú predlohu z roku 1963 neveril samotný autor, francúzsky spisovateľ Pierre Boulle, ani väčšina hollywoodskych filmových štúdií. Firmu 20th Century Fox producent musel najprv presvedčiť ukážkou, že opice na plátne nebudú úplný nezmysel.
Napokon bol z toho úspech a film s rozpočtom päť miliónov dolárov len v USA zarobil viac ako tridsať miliónov. Viacerí herci, medzi nimi Ingrid Bergmannová, ľutovali, že úlohy opíc odmietali ako nedôstojné. Tak trochu filozofické sci-fi, akčné dobrodružstvo, konverzačná dráma aj western (opice nepoznajú automobily a jazdia na koňoch) obsahuje podvratné prvky satiry.
Napokon, do kín prišlo na vrchole turbulentného desaťročia. Hlavný motív, spor dogmatikov s predsudkami (orangutany) a vedcov, korí sú naklonení novým objavom (šimpanzy), nemohol nezrkadliť atmosféru amerických univerzít a celej spoločnosti, ktorá práve v šesťdesiatych rokoch čelila otrasom hodnôt.
Opičie masky
Oscara za výkon však nezískal Franklin James Schaffner za réžiu ani predstaviteľ astronauta Taylora, blond Charles Heston, ale autori kostýmov a masiek. Ako sa traduje, špičkový maskér John Chambers (remeslo ukázal nielen v seriáli Star Trek na ušiach mimozemšťana Spocka, ale aj v plastických operáciách pre CIA) pozorne študoval ľudoopy v losangeleskej zoo.
Ako masky vznikali? Z lisovaných materiálov, ako je silikón, vzniká forma, ktorú plnia sadrou. Pre herca nič príjemné: hrozili kožné alergie, problémy s dýchaním a najmä masky hercom pripadali ťažké. Maskovanie tiež dlho trvalo a, pretože čas sú peniaze, čo platí špeciálne pri filme, nesmeli ich zložiť ani počas prestávok.
Dokonca, v pracovnom čase vraj v kostýmoch jedli a pili slamkou. Iná zákulisná fáma podsúva, že opičiu masku pre inšpiráciu nosieval aj autor filmovej hudby Jerry Goldsmith. V rovnakých kulisách, kostýmoch a maskách vznikli z Planéty opíc ďalšie štyri pokračovania a televízny seriál. Geniálny ťah pre firmu, ktorá šetrila na nákladoch, však pôvodne nápadité sci-fi zrazil medzi podradné filmové béčka.
Zrod Planéty opíc v roku 2011: strnulé opičie tváre
zo silikónu nahradili digitálne opičie emócie
Po tridsiatich rokoch
Viac ako tri desaťročia po pôvodnej klasike má premiéru Zrodenie planéty opíc Ruperta Wyatta. V podstate ďalší čapkovský príbeh Vojny s mlokmi. Pod vplyvom liekov väznené primáty zmúdrejú, načo uvedomelé povstanú proti ľudskej nadvláde. Lenže, kým stará dobrá Planéta opíc mala presah, nadčasové posolstvo a atmosféru, ktoré dohromady vyvážili nedokonalé dobové triky, novinka z toho nemá vlastne nič.
Navyše, v hollywoodskej terminológii ide o reboot, teda rozprávanie, ktoré s pôvodným príbehom súvisí voľne alebo vôbec. Výsledkom toho je, že opice s ľudskou mimikou si v roku 2011 obľúbia v prvom rade rodiny s deťmi. A to napriek zaujímavosti, že tu nehrá jediný živý ľudoop.
Digitálne ľudoopy
Na rozdiel od ďalekej budúcnosti, kde vzpriamené opice mohli nosiť kožený odev a rozprávať spisovne po anglicky, v novinke zo súčasného sveta primátov ťažko stvárnia herci. Preto ich vytvorili najnovšie digitálne technológie. Špecialisti z novozélandskej firmy WETA, ktorá má za sebou Pána prsteňov, KingKonga aj Avatara, kládli dôraz na to, že príbehy filmov sa navzájom líšia.
Overenú technológiu teda nemožno jednoducho prenášať z filmu do filmu. Základom Zrodenia planéty opíc sú emócie - opice, najmä ich tváre, museli vyjadriť širokú škálu citov a zvieratám vtlačiť individuálny charakter. Takto sa z Motion Capture – systému snímania pohybu reálneho herca, ktorý sa následne využíva pri rozpohybovaní počítačom vytvorenej postavy – stalo čosi, čo nazvali s humorom Emotion Capture.
Britský herec Andy Serkins, ktorý predtým spolupracoval na postave Gluma z Pána prsteňov, si prácu pochvaľoval a ako tvrdil, nároky boli porovnateľné s hereckým výkonom naživo. Dá sa čakať, že dilema, ktorej strane vo vojne opíc a ľudského druhu nadŕžať, sa v ďalších rokoch prehĺbi. Filmári už totiž ohlásili pokračovanie.
