Marian Pavlovič: Keď som skúšal jódlovať, susedia volali sanitku

Blízko má k opere aj k džezu. Ako sólista – tenor sa presadzuje v zahraničí vrátane Metropolitnej opery v New Yorku či milánskej scény La Scala - MARIAN PAVLOVIČ.

Blízko má k opere aj k džezu. Ako sólista – tenor sa presadzuje v zahraničí vrátane Metropolitnej opery v New Yorku či milánskej scény La Scala. Ako umelecký šéf akcie Open Jazz Fest štvrtý rok spestruje naše festivalové leto. Spevák a hudobný promotér MARIAN PAVLOVIČ tvrdí, že v opere nemáme vidieť pompéznu pozlátku.

Ako sa stane, že diplomovaný ekonóm presedlá na operný spev?

Sám sa pýtam to isté. Rodičia spievali folklór v speváckom zbore v Novom Meste nad Váhom. Odjakživa som otravoval okolie spevom, raz, keď som sa učil jódlovať, susedka volala sanitku, či sa mi niečo nestalo. V škôlke som mal zákaz spievať, aby som druhým hlasom nemýlil ostatné deti. V puberte šlo spievanie trochu bokom na úkor tenisu, hokeja. Lákali ma zábavy a miestne rockové kapely, no tie mi rodičia zatrhli, aby som sa nezopsul. Škoda, lebo som sa mohol trochu oťukať na pódiu a možno by som nebol taký trémista, ako som dnes. Klavír, na ktorom som sa učil hrať, ma začal baviť až neskôr, keď som na hokeji prišiel o článok prsta. Chcel som si dokázať, že to pôjde aj bez neho.

Čím vás zaujala opera?

Počas štúdia ekonómie som spieval v gospelovom súbore na jezuitských vysokoškolských omšiach. Speváci, väčšinou študenti VŠMU, ma odporučili k pani profesorke Stracenskej, nech sa ukážem, nič za to nedám. Prišiel som, zaspieval a začali sa diať veci. Najprv sa smiala, že parodujem operný spev, ale zároveň asi cítila, že tam bude talent, a pripravovala ma na prijímačky. Medzitým som absolvoval ekonómiu a ako čerstvý inžinier si šiel na tri mesiace do Nemecka zarobiť na štúdium spevu.

Ekonómia vás prestala baviť?

Naopak, zahraničný obchod, ktorý som skončil s červeným diplomom, ma veľmi bavil. Preto keď ma vzali na VŠMU, prišla chvíľa, keď som si musel sadnúť a uvažovať, kde je moje miesto. A musel som priznať, že v najhlbšej podstate sa vyjadrujem spevom. Týka sa to pocitov, či sú dobré, alebo zlé. Často si o mne myslia, že musím byť v dobrej nálade, keď stále spievam. V skutočnosti mám niekedy náladu pod psa a predsa musím spievať. Spev je liekom na všetko.

Nikdy ste prestup k hudbe neľutovali?

Dekan sa so mnou doteraz nerozpráva, že som dal prednosť opere, keď on mal so mnou veľké plány. Ekonómiu som končil krátko po rozdelení Československa, keď sa obsadzovali ľudia do hospodárskej diplomacie. Aj otec sa vyjadril, že som truľo, čo si dobrovoľne zvolil maringotku a nešiel podnikať. V tom čase fabriky vznikali na zelenej lúke, napríklad kolegovia sprivatizovali konzervárne a núkali mi miesto finančného riaditeľa so služobným BMW. Keď som ich odmietol s tým, že chcem spievať, tvrdili, že spievať budem môcť aj u nich – pri fľaši vodky na obchodných rokovaniach s Rusmi (smiech).

obr_1.jpg

Angažmán na zahraničnej scéne znamená niekedy
aj polročné odlúčenie od manželky a dcérok


Pri speve nie je úplne bežné vynechať konzervatórium a ísť rovno na vysokú. Nebol to spočiatku hendikep?

Bol som najprv pozadu. Kým spolužiaci konzervatoristi už cvičili nadstavbu hlasu a rozmýšľali nad umením, mne sa učiteľ iba snažil nájsť inštrument a rozozvučať ho. Kým oni spievali vysoké c, ja som skúšal. Zo školy som odchádzal s vrátnikmi o desiatej večer a sám sa pýtal, či to má zmysel. Na druhej strane, aj konzervatórium má nevýhody.

Aké?

Kolegovia zo zahraničia sa čudujú, že u nás máme pre spevákov strednú školu. Nie je to trochu kŕč?Od štrnástich masírujeme konzervatoristov, že majú v hrdle zlato, takže sú s každou silnejšou chrípkou zúfalí, že sa im rúca kariéra. Predstava, že by mali po škole učiť alebo spievať v zbore, im nevonia. Neviem, prečo operu berieme ako pompéznu pozlátku. S ekonómiou môžete byť bankárom, mať vlastný biznis, čokoľvek, v opere máte jedinú možnosť: spievať prvú ligu, inak spievate zbrojnoša a neuživíte rodinu. Opera má auru exkluzivity, z ktorej vzniká nezdravá rivalita, jeden v druhom vidí súpera. Potom sa všetci čudujeme, že sa stane, ak dievča na speváckej súťaži dá súperke do pohára špendlík. Konzervatórium navyše zužuje rozhľad. V Taliansku dvadsiatnikovi povedia, že má na operu čas, kým hlas dozrie. Najprv podporujú lásku k hudbe alebo zborový spev a až potom pracujú s hlasom.

U vás bol prerod z ekonóma na speváka bez problémov?

Lámať sa to začalo, keď prišiel Peter Mikuláš, náš možno najlepší operný sólista, a zo všetkých študentov si ako svojho žiaka vybral mňa. Každý ma potľapkával po pleci, aké mám z pekla šťastie, že prídem ako neotesaný ekonóm a vyberie si ma umelec takého mena. Mikuláš mi ukázal niektoré grify a ja som sa posunul o kvartu vyššie. Hneď mi zase všetci gratulovali, že tenorov je ako šafranu a že budem mať práce na celý život. Peter Mikuláš ma však od začiatku upozorňoval, že mi v hlave stále šarapatí logické myslenie.

Prečo je logika v opere na príťaž?

Spev je o emóciách a pocitovej pamäti. Logika nehrá rolu. Akurát že ja som sa stále dožadoval vysvetlenia: ako vzniká tento zvuk? Čo robí bránica? Takto však uvažuje ekonóm, nie spevák, ktorý namiesto vysvetľovania stráži svoje pocity a ide po nich. Musí byť viac emočný ako racionálny. Presne na to mieria vtipy o tenoristoch, že majú malý mozog, ale veľký rezonančný priestor. Samozrejme, tomu neverte, Peter Mikuláš je dôkazom, že spevák môže byť zároveň inteligent a úžasná osobnosť.

obr_2.jpg

2011. S americkým funky a soul džezovým saxofonistom Maceom Parkerom
a podnikateľom Tiborom Zelenayom v zákulisí Open Jazz Festu na Zelenej vode


Aké možnosti má na Slovensku absolvent operného spevu?

To je ďalší kŕč. U nás sú len tri operné scény, v Česku je ich osem, čiastočne aj preto, že ich divadlá financujú mestá. Zostáva pretĺkať sa po nich, alebo ak ovládate jazyky, skúšať castingy, predstavovať posielať agentúram nahrávky. Väčšina končí v koši, ale nikdy neviete. Obrovská škola pre mňa bola, keď som ako tretiak dostal šancu v Čarovnej flaute a v Jakubiskovej inscenácii Suchoňovej Krútňavy. Tam som mal možnosť pričuchnúť si k javisku a zžiť sa s ním. Šťastnou zhodou okolností mám možnosť od skončenia školy pracovať so skvelou opernou pedagogičkou, profesorkou Vlastou Hudecovou. Prelom bol, keď som sa v roku 2004 náhodou dozvedel o medzinárodnom castingu na operu Leoša Janáčka Z mŕtveho domu pre Wiener Festwochen. Po pol roku sa ozvali, že ma vybrali. Bola to malá rola, ale veľká príležitosť.

Dévedečko z tejto inscenácie sa predáva na celom svete. Bola to Janáčkova opera, čo bolo pre vašu kariéru prelomové?

Bol to moment, keď som sa dostal do povedomia v zahraničí. Bola to veľkolepá produkcia, ktorá po New Yorku, Amsterdame, Aix-en-Provence a Miláne pokračuje v Berlíne. Zvláštne, že v nej nie je vedľajšia rola, každý z devätnástich sólistov je životný príbeh jedného väzňa. Réžie sa ujal Patrice Chéreau, preslávený inscenáciou Prsteň Nibelungov v sedemdesiatych rokoch. Vtedy sa Nemci hnevali, že przní Wagnera, o desať rokov sa na ňu spomínalo ako na novátorský počin a dnes ju považujú za najlepšiu inscenáciu Wagnera vôbec.

Dirigoval slávny, dnes už osemdesiatšesťročný skladateľ Pierre Boulez. Ako sa s ním pracovalo?

Fantasticky. Napriek svojmu veku stál počas inscenovania tri týždne za dirigentským pultom. Po šiestich hodinách skúšania, keď mali všetci dosť, bol úplne ponorený do hudby a koncentrovaný. S orchestrom pracoval úžasne zvukomalebne. Pritom priznal, že Janáčka diriguje prvýkrát a dal si poradiť. Bola to výnimočná inscenácia.

V Slovenskom národnom divadle iba hosťujete. Neboli ponuky nastálo?

Nechcem byť paranoidný. Asi tam niekto je, kto to nechce, ale nikdy som nedostal ponuku na angažmán. Je možné aj to, že som nebol dosť dobrý.

obr_3.jpg

Ako Svätopluk v opere Eugena Suchoňa hosťuje v Slovenskom národnom divadle

Ak ponuka príde, beriete ju?

Odkedy mám dve deti, rozmýšľam, že by to bolo dobré. Je ideálne mať domovskú scénu ako istotu a eventuálne formou neplateného voľna brať angažmán niekde v zahraničí. Dve-tri zahraničné produkcie ma uživia aj tak, ale jedna znamená byť tri mesiace mimo domu a to je pre rodinu ťažké. Navyše, v zahraničí opera funguje úplne inak ako u nás.

Skúste to porovnať.

U nás máme repertoárové divadlo, ktoré obmieňa a hrá dvadsať titulov. V zahraničí fungujú divadlá typu stagione. Tri-štyri týždne sa skúša jedna opera, potom mesiac rotuje každý tretí deň a medzitým sa skúša ďalší titul.

Umelci v zahraničí nemajú stálu scénu?

Divadlá majú len málo stálych spevákov. Spravidla ide o menšie charakterové roly a na ostatné si spevákov najímajú.

Čo presne divadlá hľadajú?

Časy, keď Rusalku hrala stošesťdesiatkilová diva, sú dávno preč. Dnes musí byť spevák hercom, zaujať výzorom, mať charizmu, niečo navyše, a, samozrejme, ovládať jazyky. Technika a hlas sú samozrejmosť, o ktorej nikto nedebatuje. Ak ako päťmiliónový národ máme dvadsať svetových sólistov, nie je to nič extra výnimočné. Konkurencia je obrovská a Európu zaplavujú výborní a lacní sólisti aj z malých krajín, ako sú Gruzínsko či Litva.

Kto vás v zahraničí zastupuje?

Bez agentúry sa nepohnete v Európe ani v Amerike, ani keby ste boli famózny sólista. Ak sám niekomu zaklopete na dvere, už klopaním ste automaticky nedôveryhodný. Problém tiež je, že niektoré scény spolupracujú len s vybranými konkrétnymi agentúrami. Môže sa vám stať, že ste v dobrej, ale ak nemá väzby na Metropolitnú operu alebo La Scalu, nebudú vás akceptovať. V tomto som tiež mal obrovské šťastie.

U nás má opera povesť prežitej formy, skanzenu, ktorý zrkadlí minulosť, nie súčasnosť. Nie sme si na vine sami, keďže na Slovensku po roku 1989, na niekoľko výnimiek, nijaké nové pôvodné opery nevznikajú?

Dnes je zlatým teľaťom rast HDP, nie pôvodná umelecká tvorba. Veľkú službu urobilo napríklad Hudobné centrum, pomáha vydávať a redigovať noty, kompletizuje záznamy. Samozrejme, to nestačí. Veľmi sa teším na operu, ktorú píše Ľubica Salomon Čekovská pre SND. A pred pár rokmi som spieval v jednoaktovke Martina Burlasa Kóma.

To už bol trochu avantgardnejší kus.

Škoda, nestretol sa veľmi s pochopením. Bola to taká minimalistická vec, ktorá je vo svete trendová, ale u nás nemá publikum.

V čom je problém?

Myslím, že takéto počiny musí podporovať silný marketing. Mám pocit, akoby divadlo nedokázalo pomenovať marketingové nástroje, ako bojovať s muzikálmi, superstar a podobnými populárnymi formátmi, ktoré sú v popredí. Opera je nákladný žáner, ktorý zhltne päťdesiat až šesťdesiat percent rozpočtu Národného divadla, takže by o diváka mala bojovať, ale mala by to robiť inými zbraňami ako činohra. Tej marketing až tak veľmi netreba, diváci prídu na osobnosti z obrazovky, Tomáša Maštalíra alebo Táňu Pauhofovú.

Čo vravíte na moderné „updaty“ historických opier?

Treba to robiť. Nadčasové libretá – o láske, závisti či smrti – vždy možno novo zabaliť. Samozrejme, niekedy je to samoúčelné a násilné. Videl som aj Dona Giovanniho, aktualizovaného tak, že si pichal heroín. Kolega, sólista v Berlíne dal po desaťročiach výpoveď, pretože od neho režisér žiadal, aby močil na pódiu pred publikom. To už je popularizácia v zmysle navoňanej zdochliny – hlavne nech sa o tom hovorí.

Ešte menej ako operných scén je na Slovensku džezových festivalov. Vy už štvrtý rok šéfujete podujatiu Open Jazz Fest na Zelenej vode. Aký bol tento ročník?

Prišlo asi dvetisíc ľudí, čakali sme viac, ale úlohu zohralo počasie. Museli sme si zvyknúť, že deväťdesiat percent ľudí si vstupenky kupuje priamo na mieste, nie v predpredaji, pretože čakajú, či bude pršať, alebo nie.

obr_4.jpg

Do zahraničia prenikol v opere Z mŕtveho domu od Leoša Janáčka. Režíroval
Patrick Chéreau (vľavo), dirigoval slávny francúzsky skladateľ Pierre Boulez


Čo to bol za nápad ísť s džezom pod holé nebo?

Začínal som s vlastnými vianočnými koncertmi, na ktoré ma nakoplo, keď mi šéf mestského kultúrneho strediska tvrdil, že im sálu vypredá jedine Senzus. Vtedy som si hovoril, že to tak nemôže zostať. Najprv sme robili menšie akcie, zlomilo sa to po siedmich rokoch v roku 2002. Na koncert v katolíckom kostole prišlo okolo tisíc ľudí a mnohí sa pýtali, čo bude nabudúce. Úspešný podnikateľ a mecén mojich koncertov Tibor Zelenay, potom získal do prenájmu areál na Zelenej vode. Džezový festival bol jeho sen, pričom vedel, že mám rád džez. Oslovil ma, v areáli bol prírodný amfiteáter, postavili sme pódium, dokonca nám zadné nohy betónovali vo vode potápači. Prvýkrát prišlo tri a pol tisíca ľudí za dva dni a vtedy nás zaregistrovali aj ostatní džezoví promotéri.

Kedysi mali v tomto monopol Bratislavské jazzové dni, ako je to dnes?

Nikdy sme si nechceli konkurovať, skôr sa dopĺňať. Kým džezáky sú v hlavnom meste na jeseň a v klube, my chceme byť štýl - leto, slnko, voda. Zo záberov z festivalu v Montreaux som vedel, že džez pod holým nebom môže fungovať. Názvom Open Jazz Fest sme mysleli festival otvorený aj v tom zmysle, že predstaví džez v rôznych podobách od etno prvkov po džezrock a funky. Stále verím tomu, že džez nie je len pre edukované publikum.

Uľahčuje promotérom prácu, ak ide o menšinový žáner?

V tej prvej lige ani nie. Najväčší džezmeni majú agentov v Londýne či v Nemecku, v septembri príde ponuka a vyrazí nám dych. Samozrejme, treba v tom aj vedieť chodiť. Martin Valihora, ktorý nám veľmi pomohol s prvým ročníkom, použil príklad klaviristky Hiromi, ktorá môže ísť hrať za osem-, desať-, ale aj dvadsaťtisíc eur. Pavučina kontaktov sa tvorí roky a vy nemusíte vedieť, koľko obsahuje medzičlánkov, čo cenu zvyšujú. Využívam preto aj kontakty zo svojich pobytov v zahraničí. V regiónoch asi nikdy nebudeme mať rozpočet na viac ako jednu megahviezdu za rok. Vytýčili sme si niekoľko dogiem – pozývať domáce objavy, hľadať publikum tým zahraničným, nadväzovať spoluprácu zahraničných a našich hudobníkov, aby sa mohli konfrontovať so svetom. Cez rok pokračujeme v klube a reštaurácii Blue Note, ktorý v Novom Meste nad Váhom prevádzkuje Tibor Zelenay.

Džezové kluby u nás väčšinou dlho nevydržia. Z ideálu, ktorým je živé hranie, postupne zľavujú, džezových koncertov ubúda a na konci je obyčajná diskotéka alebo v horšom prípade zánik prevádzky.

Máte pravdu. Nie celkom chápem, že Bratislava, azda ako jediné hlavné mesto Európy, nemá čisto džezový klub. Samozrejme, aj v Blue Note tvorí džez tri pätiny produkcie, na ktorú si treba zarobiť inak.

Aké máte plány?

Čo som nečakal, hneď na druhý deň po skončení festivalu od jedného newyorského agenta prišiel zoznam voľných umelcov na budúci rok. Takže sa zdá, že už nás vo svete registrujú.

Marian Pavlovič (1972)

Operný spevák, organizátor. Na ekonómii vyštudoval zahraničný obchod a na VŠMU v Bratislave operný spev. Už počas štúdia spolupracoval so Štátnou operou Banská Bystrica, Komornou operou Bratislava a Slovenskou televíziou.

Je hosťujúcim sólistom Slovenského národného divadla. Spolupracuje so Štátnou operou a Národným divadlom v Prahe. Koncertuje so súbormi Musica Bohemica, Capella Istropolitana, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Brnianskou filharmóniou. Spolupracuje s dirigentmi Pierrom Boulezom, J. Latham-Koenigom, Ch. Mackerrasom, E. zu Guttenbergom, C. Richterom, R. Beckom...

Účinkoval na renomovaných festivaloch, ako sú Wiener Festwochen, Holland Music Festival, Smetanova Litomyšl, na festivale vo francúzskom Aix-en-Provence s inscenáciou opery Leoša Janáčka Z mŕtveho domu. V tejto opere vystúpil aj v Metropolitnej opere v New Yorku, milánskej La Scale, na švédskom festivale Lulea a v Štátnej opere v Berlíne. Je ženatý, má dve deti.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  4. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  5. Splnený sen
  6. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  7. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  8. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  9. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman
  10. Na bratislavskom nábreží vznikla Zóna tolerancie
  1. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  2. Návšteva zo Southwestern University of Finance and Economics
  3. Medzinárodná letná škola EDGE 2017
  4. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  5. Ako na refinancovanie hypotéky
  6. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  7. Splnený sen
  8. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  9. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  10. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  1. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 10 425
  2. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 6 047
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 2 582
  4. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 2 502
  5. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 418
  6. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 2 256
  7. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 831
  8. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 1 678
  9. Koniec štátnym príspevkom pre mladých 1 619
  10. Splnený sen 1 336

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.

Neprehliadnite tiež

Belgické rádio a minca medzi polkami zadku. Ako Suchet oživil svojho Poirota

Najťažší deň svojej filmovej kariéry si Suchet odbil pri nakrúcaní posledného dielu – Opona.

Zabil svoju priateľku a dnes je späť. Sudca nechápe, aký hnev rockový spevák vyvolal

Bertrand Cantat si po prepustení z väzenia opäť robí promo. Je to hanba, hovoria osobnosti.

Vyhlasovali najlepšie divadlo. Niektorí účinkujúci nevedeli, komu cenu odovzdávajú

Ceny Dosky vysielala RTVS, vtipy na adresu extrémistov škrípali.

Gary Numan pre SME: Talent je užitočný. Bez šťastia však hit nespravíte

Ikona elektronickej hudby príde na Slovensko predstaviť album o apokalypse.