Tomáš Mazal obohatil faktografiu o vlastné zážitky, unikátne fotky a citácie z Hrabalovho diela, súvisiace s príslušnou lokalitou. Zo „sprievodcu“ sa stala netradičná monografia.
V polovici 50. rokov sa v denníku Večerní Praha objavila reportáž z podniku Zberné suroviny o práci troch mužov a jednej ženy, ktorí sa denne zaoberajú metrákmi starého papiera. „V apríli to bolo stojedenásť ton, radostne hovorí súdruh Hrabal.“ Takto sa začína jedna z kapitol knihy Tomáša Mazala Cesty s Bohumilem Hrabalem (Academia 2011).
Akurát sa v tej reportáži nepíše, pripomína Mazal, kto sú tí ľudia. Jeden bol bývalý majiteľ cestovnej kancelárie, žena mala zasa vo väzení manžela, ktorému v roku 1948 znárodnili značný majetok. „Súdruh“ Hrabal bol doktor práv, ktorý predtým v rámci akcie 77 000 do výroby strávil niekoľko rokov pri martinskej peci v oceliarniach Kladno, a štvrtým bol bývalý učiteľ prezývaný Hanťa, hrdina neskoršej Hrabalovej poviedky Barón Prášil.
Prvé básne v pivovare
Podnik Zberné suroviny bol poslednou významnou pracovnou adresou Bohumila Hrabala, než sa, napriek ťažkostiam s vydávaním mnohých svojich textov, rozhodol stať spisovateľom na voľnej nohe. Súpis jeho dovtedajších povolaní je pestrý, a tým najdôležitejším sú venované kapitoly knihy, napríklad železničnej stanici v Kostomlatoch, kde v závere vojny Hrabal ako výpravca zažíval ríšske ostro sledované vlaky.
Kniha vyšla v edícii Průvodce, a tak jej časti sú vlastne chronologicky zoradenými encyklopedickými heslami českých miest a lokalít, významných pre život Bohumila Hrabala. Autor a spisovateľov priateľ však každú kapitolu svojho zasväteného rozprávania obohatil o citácie či drobný fragment Hrabalovho diela, viažuce sa k jednotlivej lokalite, a to isté platí aj o výbere často unikátnych fotografií.
Spolu s biografickými a bibliografickými prehľadmi, umožňujúcimi zaradenie jednotlivých kapitol do širšieho kontextu spisovateľovho života, sa tak z literárneho sprievodcu stáva svojrázna Hrabalova monografia.
Svoje prvé básne písal dvadsiatnik Bohumil v otcovej kancelárii v nymburskom pivovare, kde aj celá rodina bývala, a tým bolo aj zabezpečené vytvorenie jeho dôverného a celoživotného vzťahu k pivu. S pivovarom, na ktorom je dnes pamätná tabuľa vo výške pol metra nad zemou, rešpektujúcej jeho prianie („ja nechcem žiadnu dosku, a keď, tak len vo výške, kam čurajú psy“), sa rozlúčil v roku 1950, keď získal skromný pražský byt Na hrázi.
Pod malými parohami
O tom, že sa tu, „u doktora“, stretávali Boudník, Kolář, Zábrana, Bondy, Marysko, Medek a ďalší, sa vie dosť. Menej možno to, že raz sem zavítala k susedom istá Eliška, neskôr zvaná Pipsi, ktorá sa rýchlo stala Hrabalovou ženou, alebo spôsob jeho písania na stroji na šikmej streche kôlne, kde sa stále posúval za slnkom. Keď zašlo, vzal džbán a vyrazil do krčiem.
Ich sprievodcovské predstavovanie je rozsiahle a sledovanie presunov hrabalovskej partie podľa ročného obdobia, značky piva, dní v týždni a iných faktorov takmer nekonečné. Finálovou a najslávnejšou je pivnica U Zlatého tigra, a hoci jej skvelú tradíciu budovali Mácha, Tyl či Palacký, práve Hrabal ju preslávil najviac.
V zadnej miestnosti pri stole „pod malými parohami“ odpočíval i úradoval, rozdával autogramy a prijímal hostí. V roku 1989 sem vošla aj jeho posledná múza Dubenka, bohemistka April Giffordová, ktorá za Hrabalom došla až, ako povedala, „ze Spokojených států amerických“. O päť rokov neskôr sem k slávnemu spisovateľovi priviedol Václav Havel Billa Clintona i Madeleine Albrightovú.
K tigrovi dochádzal Hrabal z Kerska, kde sa od normalizácie čoraz častejšie uchyľoval do svojej „hlučnej samoty“. Očarený krajinou sa túlal v každom počasí („v Kersku je vždy krásne, len sa človek musí vedieť obliecť“) a v malej chatke písal vrcholné prózy, ktoré mohli vyjsť až o mnoho rokov neskôr - Postřižiny, Obsluhoval jsem anglického krále, Něžný barbar či Příliš hlučná samota.
Skok na druhý breh
Z Kerska Hrabala odviezli začiatkom decembra 1996 do pražskej nemocnice Na Bulovke, kde sa o dva mesiace zabil po páde z piateho poschodia. K uzavretému prípadu „nešťastnej náhody“ autor knihy uvádza, ako spisovateľ v nemocnici hovoril: „Ja už som všetko urobil, napísal, vydal, už chcem len umrieť.“
Tomáš Mazal v závere knihy najvýraznejšie opúšťa svoju skvele zvládnutú sprievodcovskú úlohu. Obdivuhodné faktografické znalosti o všetkých dôležitých lokalitách Hrabalovho života a množstvo autentických zážitkov neváha korunovať presvedčením, že slávny spisovateľ spáchal samovraždu.
Že tak, ako v Krasosmutnění opisoval svoj beh po ľadových kryhách a s výkrikom Vzhůru, srdce! sa definitívne rozbehol na druhý breh, aj v nemocnici našiel odvahu, aby sa ocitol na druhom brehu života.
