Hojčová veľmi dobre pozná mágiu fotografie – využíva ju na vytváranie niekedy až surreálnych kompozícií či diváka jemne mätúcich hier.
Už pri vstupe na výstavu Zlatá hra, ktorú pripravila fotografka Táňa Hojčová pre Považskú galériu umenia v Žiline, nič neupozorňuje na skutočnosť, že sa nachádzame na výstave slovenskej autorky v krajskej galérii.
Precízna príprava
Nie je to spôsobené len technickou dokonalosťou fotografií, ale aj ich veľkorysou inštaláciou. V citlivo zrekonštruovanom priestore s pôsobivými priehľadmi a filtrovaným denným svetlom tak môžeme ľahko získať pocit, že sme navštívili Düseldorfský K 20 alebo iný európsky priestor venovaný prezentácii súčasného umenia.
Spôsobuje to fakt, že výstavu autorka pripravovala pre daný priestor galérie a na projekte pracovala dva roky, a práve aj čas strávený prípravou jedného projektu sa podpísal na vycibrenosti a miestami až meditatívnosti prezentovaného súboru. Táňa Hojčová totiž nepatrí medzi autorov vystavujúcich so železnou pravidelnosťou dvakrát do roka a prezentovaný súbor je dôkladný nielen vo výbere snímok, ale autorka presne zvažuje aj iné kritériá prezentácie, ako je nutnosť veľkého formátu na vyznenie niektorých diel či ich vzájomné vzťahy.
Od vedy k imaginárnu
Fotografovanie hviezd a vesmírnych či atmosférických úkazov by sa v inom prípade mohlo zdať zaujímavým koníčkom, Hojčová však dokáže z takmer vedeckých fotografií precíznou selekciou vybrať kompozície a často poetické situácie, ktoré ich posúvajú do roviny imaginárna.
Posledný let Discovery na ISS pripomína koniec istej etapy ľudstva, malé čiaročky lodí pod pokrývkou mrakov nás zas dostávajú do úlohy vládcov mora aj oblohy. Aby sme však neboli veľmi romantizujúci, lebo to rozhodne fotografie Táne Hojčovej nie sú - aj veľkolepé výjavy ako pohľad na Golden Gate alebo Mulholland Drive podáva s prirodzenosťou a ľahkosťou človeka, ktorý dokáže žiť v mnohých mestách a na mnohých miestach a aj vďaka obrazom si ich domestikovať.
Portréty a krajiny
Doteraz možno najznámejšie boli autorkine portréty, tu zastúpené dvoma ateliérovými portrétmi spisovateľa Stephana Wackwitza a sochára Stefana Milkova, a viacerými čiastočne inscenovanými portrétmi fotografovanými napríklad pri priateľskom stretnutí na vernisáži. Petr Nikl a František Skála zo skupiny Tvrdohlaví na vlastnej výstave, či „voyerská“ fotografia Juliana Schnabela pri nedávnej vernisáži v rámci Benátskeho bienále.
Ak by sme chceli tretiu líniu na výstave nazvať krajinami, budeme mať problém ju presne definovať. Mystické osamelé morské horizonty alebo dlhá piesočnatá pláž kdesi Na konci sveta nesú odlišné príbehy ako mestské scény dynamických veľkomiest - Paríž, Londýn, New York...
Takisto iným svetom je skoro geometrická kompozícia býka a toreádorov na španielskej Corride či postavičky sánkujúcich sa detí na bratislavskej Kolibe.
Záznamy neviditeľného
A práve táto posledne spomínaná fotografia s názvom Ľudia v zimnej krajine osvetľuje dôležitý moment fotografkiných zobrazení - ocitáme sa tu totiž presne v tom momente fotografie, keď obraz technický, fotografický je viac než záznamom „toho, čo bolo“. Aparát zaznamenáva aj to, čo vlastne v skutočnosti neuvidíme. Osvetlená križovatka veľkomesta či červené svetelné škvrny, ktoré vrhajú látky na trhu v Benátkach, v skutočnosti nemôžeme vnímať okom rovnako, ako to dokáže technický prístroj.
A možno najsofistikovanejšia je hra s našou znalosťou dejín umenia. Autorka vytvára obrazy-simulakrá, ktoré nám pripomínajú, či už svetelnosťou, kompozíciou, alebo len akýmsi „pocitom“, neexistujúce diela z dejín umenia. Canalletov pohľad na Canale Grande na Hlavnej ulici sveta, Brueghelov zimný výjav v Ľuďoch v zimnej krajine, scénu z neexistujúceho neorealistického filmu vo fotografii Gatto veneziano.
Autor: Juliana Mrvová
