Na úvod návrat k Pohode 2011. O jednej poobede sa na Runaway Stage strhla hudobná víchrica, ktorá prilákala kopu zvedavcov. Mladá kapela zo Sliača nechala mnohých na pochybách, či nepochádzajú z nejakej po anglicky hovoriacej krajiny.
Spevák pripomínajúci Marilyna Mansona, vychudnutý a potetovaný gitarista, šumná basgitaristka a robustný bubeník počúvajú na meno Got Blue Balls a hrajú hlučný rock’n’roll. Ich debutový album predchádzala povesť takmer profesionálnej živej prezentácie, a preto sú na týchto 35 minút hudby kladené vysoké nároky.
Skreslená basgitara, gitara chytajúca väzbu aj v tých najnepravdepodobnejších okamihoch a maniakálny prejav frontmana sú poznávacími znameniami albumu, ktorý odštartuje výborná Heart of a Rockenrolla. Prvých päť skladieb je naozaj ukážkových. Našliapaný začiatok je však zhruba v polovici albumu zadupaný do zeme monotónnym útokom na sluch poslucháča a každé zvoľnenie tempa je vítané ako oáza uprostred púšte.
Naživo v malom klube je takáto koncepcia viac ako žiaduca. Pri domácom počúvaní je však zvuková intenzita privysoká a skladba s poradovým číslom jedenásť pôsobí takmer ako vyslobodenie.
Got Blue Balls rozhodne majú vlastnú tvár a talent zložiť chytľavé nápady. Čo zráža nahrávku do kolien, je spomínaná prílišná štylizácia frotnmana do roly Marilyna Mansona a jeho, pomôžme si odborným hudobným jazykom, atonálny spev. Ten v niektorých momentoch sedí, ako má, no občas priam otravuje. Škoda, že ostatní členovia nedostali viac priestoru, napríklad spev basáčky Stanky v poslednej Repeating Yesterday je vskutku podarený.
Debut Got Blue Balls je teda celkom rozporuplný. Ponúka silné nápady a veľký potenciál, no dojem kazí až príliš agresívny zvuk, vzájomná podobnosť skladieb a podivný obal. Kapela to už vyhrala na koncertoch, v nahrávacom štúdiu si zatiaľ nie je taká istá.
