Hviezdou bol podľa plánu, či až nadplán, Eric Burdon, s ideou podujatia najviac konvenoval Vladimír Mišík & Etc... a vydareným dramaturgickým ťahom bolo aj zaradenie emotívneho projektu Hrana Oskara Rózsu.
Niekto čakal jednodňový festival, niekto videl anglického speváka a predkapely pred hlavnou hviezdou. Vyše tisíc ľudí však vo štvrtok na hrad Devín v Bratislave pritiahla hudba. Málokto držal v hlave posolstvo akcie, ktorou je Pocta slobode.
Celé sa to začalo pred dvoma rokmi jubileom. Koncerty pripomenuli december 1989, keď občania pri Devíne prestrihali drôty a slobodne vkročili do Rakúska. Keď večer na hrade vrcholil prvý ročník podujatia a pesnička Close to The Edge spojila domácich hudobníkov s Britom Jonom Andersonom, bolo to silné a symbolické.
Spievanie v tretej osobe
Na druhý rok prišla z Írska Sinéad O'Connor, mladší interpreti a s nimi pochyby, či sadli posolstvu akcie a publiku. Tretí rok je jasné, že Pocta slobode je normálny komerčný koncert. Teda, komerčný v tom dobrom zmysle.
Tentoraz to mali byť pesničky a rhythm and blues, čo pritiahnu pamätníkov. Promotéra môže tešiť, že to bolo inak a publikum netvorili dôchodcovia, hoci ľudí prišlo o niečo menej ako predvlani.
K myšlienke akcie najlepšie pasovala česká folkrocková legenda. Vladimír Mišík & Etc... zahrali podobne ako na Pohode a ťažko bolo veriť, že sediaci spevák nedávno pre zdravotné problémy ani nedúfal, že bude ešte na pódiu.
Projekt Hrana je niečo pre generáciu 90. rokov. Spievajúci Oskar Rózsa za klávesmi a kapela sú po turné zladení. Ak to nebola pocta slobode, bola to pocta Marekovi Brezovskému. Už to nie je kultový album podaný naživo, ale prearanžované skladby zosnulého talentu s textami tak osobnými, že ich treba spievať v tretej osobe.
Richard Müller mal byť speváckym predskokanom Erica Burdona. Aj teraz sa publikum bavilo, no bol to trochu smutný koncert. Nadupaná sólujúca kapela ani mikrofón s echom nemohli zamaskovať Müllerov slabnúci hlas. Keď v pesničke Cigaretka na dva ťahy kapela strihla motív z House of the Rising Sun, vtipný moment pripomenul, že Angličana prekoná Müller asi iba výškou. V ten večer nepôsobil ako ambiciózny umelec, čo už na jeseň prichádza s novým albumom, ale ako niekto, kto sa po ikstý raz opäť lúči.
Rozptýlené obavy
Burdon a Animals nechali Müllera v inej lige. Územčistý sedemdesiatnik prvým tónom rozptýlil obavy, že je iba vyhorenou legendou. Kým tridsiatnici jeho meno ani nemusia poznať, pamätníkom stelesňuje mladosť a nostalgiu.
Ako spevák to pritom nemal ľahké. Burdon nemal skladateľský talent ako Beatles, takú výraznú sólovú kariéru ako Eric Clapton, nepatril k inštrumentalistom typu Jimiho Hendrixa (s ktorým sa priatelil). Mal iba svoj hlas. Animals prišli s platňou v roku 1964, keď to mohlo vyzerať, že model „spevák a kapela za jeho chrbtom“ s rokenrolom doslúžil. No oni zneli moderne.
Rozpady, comebacky a súdne spory spôsobili, že pod značkou Animals môže Burdon vystupovať v Európe, ale nie v Anglicku. Pôvodnú zostavu nahradil – s výnimkou mladého bubeníka - rovesníkmi. Ich energické rhythm and blues sýtené hammond organom (Red Young) neobišlo staré hity, coververzie Johna Leeho Hookera či Ika a Tiny Turnerovcov.
Americký tradicionál, čo Burdona preslávil, musel znieť na záver.
Šesť hodín hudby nie je málo. Dosť na to, aby koncerty na hrade pripomínali letný minifestival, výnimočnú akciu v príjemnom prostredí. Drahé vstupné a občerstvenie nejako publikum prežije. Aj to patrí k slobode.
