Smrť chodila po horách

Fotograf Šymon Kliman fotí starnúcich účastníkov Slovenského národného povstania a portréty vešia po mostoch, múroch aj webových stránkach. Súčasne si nahráva ich zážitky z bojov. Niektoré sú vraj také kruté, že by sa o nich ani nemalo hovoriť.

Šymon Kliman vylepil svoje portréty partizánov aj na bývalom moste SNP.(Zdroj: SME - Gabriel Kuchta, Šymon Kliman)

Strieľalo sa. Chlapci padali, ale o tom sa nemá hovoriť – vyjadril sa jeden z účastníkov Povstania, ktorého v rámci projektu Partizáni oslovil Šymon Kliman. Pri svojich cestách za príbehmi, ktoré postupne upadajú do zabudnutia, mal poruke nielen fotoaparát, ale aj diktafón. Nahral naň tých, ktorí si pamätali peklo.

Hlasy na záznamoch sú chrapľavé, ťažko zrozumiteľné. Nečudo, pamätníci Slovenského národného povstania majú dnes vyše osemdesiat rokov.

Poniektorí však prekvapujú tým, ako veľa si na svoj vek pamätajú zo situácií spred 67 rokov, ako sypú priezviská či názvy obcí. Ich osobné svedectvá možno nepodávajú komplexný pohľad na históriu SNP, sú však silným ľudským pohľadom na jednu stránku našich dejín, ktorú už všelikto považuje za nudnú.

samuel_baran_res.jpg

Prepadla nás nemecká jednotka, streľba zo všetkých strán, bolo to ako peklo, to do vás vstúpi, zatvrdne, a musíte akceptovať, že je to súčasť vášho života. Vtedy som mal šťastie, trafili ma do zásobníka na hrudi.

SAMUEL BARAN – 20-ROČNÝ V ČASE POVSTANIA

Deti s puškami

Albert Mikovíny sa nechal nafotiť v uniforme, z jeho dnešnej tváre cítime nekompromisnú prísnosť. V čase Povstania mal však len 17 rokov, ďalší z partizánov - Ivan Glesk - mal dokonca len 16.

Fotograf Šymon Kliman sa pokúšal dopátrať, čo cítili mladí ľudia v situáciách, ktoré si dnešní mladí ľudia vedia už len ťažko predstaviť. Bývalým partizánom kládol otázky o strachu i ľudskom zle.

„Bol som pri poprave asi o mesiac staršieho chlapca, prosil som, aby ho nechali, ale udreli ma pažbou do hlavy, že to nie je moja starosť,“ spomína Glesk jeden z krutých príbehov z tohto obdobia.

vladimir_babnic_res.jpg

Išli sme traja a jeden Nemec nás viedol cez zasneženú pláň. Nemôžem povedať za neho, ale asi sa bál, že by sme ho traja premohli. Tak zozadu do chrbta zastrelil toho posledného. Ja som mal šťastie, bol som v strede a potom som sa celú cestu bál, kedy padne ďalší výstrel.

VLADIMÍR BABNIČ - 18-ROČNÝ V ČASE POVSTANIA

Zlo robia ľudia

Augustín Hasidlo zažil boje v Údolí smrti v duklianskom priestore proti vlasovcom, ako prezývali príslušníkov ruskej oslobodeneckej armády, ktorí bojovali na strane nacistického Nemecka. Podľa Hasidla sa vo vojne bál každý. „Keby mi niekto povedal, že sa nebál tak mu napľujem do očí, lebo to nie je pravda,“ hovorí. Malý či veľký, strach je podľa neho len jeden. Vedeli vraj, že idú„na konzervy“, teda na smrť. „Vidíš, že ten ide, tak ideš aj ty. Ako môžeš nechať kamarátov ísť?“ vysvetľuje.

Na dôstojníkov Hasidlo nemá dobré slová. „Koľko ráz sme ich museli usmerňovať, lebo by nás polovička zahynula. Ja sa nechcem o tom šíriť. Je mi zle z tých dôstojníkov, len nás zdržovali, to neboli vojaci, to boli utentované fifleny,“ hovorí roztrpčene, akoby sa to dialo len včera.

Tvrdí, že zažil v živote veľa zla. „Zlo sa nezrodí len tak okolo teba, zlo vytvoria ľudia, nikto iný. Pretože ak sa pozrieš na nejaké živočíchy, tie nemajú rozum, aby ti vytvorili zlo. To vie len človek svojou nenávisťou,“ uvažuje.

augustin_hasidlo_res.jpg

Smrť nie je už zlá, ale najhoršie je dočkať sa tej smrti. Tam je dôležité vedieť, do čoho ideš. My sme vedeli, že ideme na konzervy, teda ako na smrť.

AUGUSTÍN HASIDLO - 23-ROČNÝ V ČASE POVSTANIA

V Povstaní našiel sebavedomie

Dnes 87-ročný Otto Šimko sa do Povstania prihlásil, len čo vypuklo, v ňom ako židovský chlapec videl svoju záchranu. Za slovenského štátu sa necítil bezpečne, hoci pracoval v kníhviazačstve v Liptovskom Mikuláši na tzv. árijské papiere. „U mňa nebolo treba veľmi mnoho falšovať, meno som nemal židovské, ani výzor, len náboženstvo v rodnom liste,“ opisuje spôsob, ako unikol transportom smrti.

Šimko za najväčšie zlo považuje, ak ľudí posudzujú podľa národnosti či rasy, nie podľa toho, aký kto je. „To je základ všetkých ziel na svete,“ myslí si. Podľa neho sa za slovenského štátu diali veci oveľa strašnejšie ako za Povstania, keď už uňho nad všetkým fyzickým utrpením prevládlo sebavedomie a vnútorná hrdosť, že je konečne rovný s ostatnými. V oddieli, do ktorého sa pridal, bolo päť židovských chlapcov. „Pre mňa bolo obdobie partizánčenia uľahčením, fyzické útrapy som považoval za úplnú malichernosť, “ opisuje.

26330014_res.jpg

Veci však nevníma čierno-bielo. „Aj partizánska vojna bola vojnou,“ pripomína. Opisuje, aké ťažké bolo preňho zabiť zajatého esesáka, u ktorého pri výsluchu zistili, že bol dozorcom v koncentračnom tábore v Dachau. Keďže vedel po nemecky, bol to práve on, kto mal Nemcovi priblížiť, prečo vlastne musí zomrieť. Esesák aj v zajatí opakoval, že zostáva verný Hitlerovi a že nič neľutuje, partizánov len požiadal, aby ho netrýznili. Takéto priznanie bolo pre Šimka vraj uľahčením, potom už výstrel pri poprave, ktorý vyšiel aj z jeho pušky, padol bez výčitiek svedomia.

Všeobecné hrdinstvá sa podľa Šimka niekedy nafukujú, dával by skôr do pozornosti tie, ktoré označil za „drobné“. Napríklad to, že ho priateľ pri výsluchu aj napriek mučeniu nezradil. Hoci z jeho rodiny vojnu okrem rodičov neprežil takmer nikto, Otta Šimka nezobúdzajú zlé sny.

K životu má mimoriadne pozitívny vzťah, v každom dni hľadá niečo pekné. „Teším sa, že prší, lebo by pršalo, aj keby som sa netešil,“ vysvetľuje svoju filozofiu. Zbytočne sa vraj bude zaoberať vecami, ktoré nemôže ovplyvniť. „To som sa naučil práve v najťažších časoch, ktoré som prežil,“ hovorí. Každú ťažkosť považuje za úplnú malichernosť oproti tomu, čo kedysi prežil. „To je tá relativita, tá mi pomáha prežiť súčasný život vyrovnane, dokonca šťastne,“ dodáva.

marta_eisenhuntova_res.jpg

Nemci nás prekvapili, strelili ma na úteku do chrbta. Nechápala som. Našla som dieru v ruksaku aj v oblečení, ale guľka sa ma nikdy nedotkla. Raz mi ju doniesol jeden vojak. Povedal, že bola v konzerve od sardiniek, ktorú som mu dala, keď nás chytili.

MARTA EISENHUTOVÁ - 24-ROČNÁ V ČASE POVSTANIA

Ušetril Nemca aj srnku

Eduard Trizuljak mal v čase Povstania 18 rokov. Spomína, ako s partizánmi najprv žili v barakoch po lesných robotníkov pri Zverovke. V jednom bola nemocnica, v druhom spalo aj dvesto chlapov. „Skoro sme na to aj doplatili,“ hovorí.

Nemecký veliteľ, ktorý zo Žiliny riadil všetky protipartizánske akcie na Slovensku, totiž zorganizoval prepad Zverovky, na ktorom sa zúčastnili aj rakúski horskí strelci. „Prišli nám od chrbta, obkľúčili barak. Chceli, aby sme sa odtiaľ ani jeden nedostali. My sme mali aj človeka na stráži, ale toho Nemci ako prvého bez problémov zlikvidovali. Môj veliteľ družstva zobral ľahký guľomet, pustil dávku, ale rovno tam aj spadol pred dvere. Keď som videl, ako padol, povedal som si, nedá sa nič robiť, ideme sa skryť. Odvtedy sme žili v lesoch,“ opisuje.

Dilemu mali, keď za nimi došiel vlasovec, ktorý chcel prebehnúť na druhú stranu. „Hovorím bratovi Janovi, poďme ho zabiť, lebo nás pri spaní podusí. No zabiť sme ho nechceli, tomu sme sa aj s Janom vyhýbali, aby sme mali čisté ruky,“ spomína dilemu. Nakoniec sa dohodli, že ho vyhladujú. „Nedajme mu jesť a on sa poberie sám. No aj tak bolo,“ spomína Trizuliak.

DSC_1066_res.jpg

Eduard Trizuliak spomína, že zabil dvoch Nemcov - ostreľovačov, ktorí našich strieľali ako na páse. Aj jeho potom oslovili, aby robiť ostreľovača. „Oni sa opierali o moje výsledky v streľbe, na 60 metrov som triafal na sto percent.“ Spomína však, ako raz mal už aj pušku zacielenú, ale nakoniec nevystrelil.„Teraz som začal rozmýšľať, aký to má význam, že sa ľudia strieľajú na jednej aj druhej strane. Tak som zložil flintu,“ hovorí.

Aj Nemec vraj mohol v tej chvíli vystreliť, ale takisto to neurobil. „Príde potom za mnou a hovorí, Danke schön. On si uvedomil, koľkých som ja zložil Nemcov, že keby som bol strelil, tak je tam. Tak sa mi poďakoval za život ten Nemec. Zabiť človeka je jednoduché, ale vysporiadať sa s tým potom! Celá vojna je svinstvo! Zlo je všetko, kde sa robí krivda,“ hovorí Trizuliak. Vždy si vraj pripomínal otcove heslo: „Ak nemáš čo kde komu dobre urobiť, nekrivdi.“ Preto vraj aj toho Nemca nechal žiť.

Dojímavo pôsobí aj situácia, ktorú zažil so srnkou. „V takom potôčiku sme boli a zrazu prišla srnka. Vravím si, že ju zastrelím a budeme mať čo jesť. Namieril som a vidím, ako jej steká taká veľká slza. Ona to už cítila. Tak hovorím, ja ju nezastrelím ani neviem za čo. Aj tak bolo. Aj sa nás chvíľu držala, ale potom sme odišli ďalej,“ hovorí.

eduard_trizuljak_res.jpg

Pamätám sa, ako sme išli lesom a zrazu pribehla srnka. Pila vodu z potôčika. Vravím si, že ju zastrelím a budeme mať čo jesť. Namieril som a vidím, ako jej steká veľká slza, už to cítila. Nedokázal som ju zabiť.

EDUARD TRIZULJAK - 18-ROČNÝ V ČASE POVSTANIA

Dreli sa o stromy

Vojna nebola len o vojenských stratégiách či veľkých hrdinstvách, ale aj o tých najbanálnejších problémoch. „Problémom boli tie všiská, normálne sme sa dreli o stromy. Väčšinou nás na chrbte žrali,“ opisuje Trizuliak.

Aj Jozef Špitál, 23-ročný v čase SNP, hovorí, že Povstanie bolo také ťažké aj preto, že ich okrem nedostatku jedla ničila veľká špina. Špitál bol desiatnikom. Keď sa ho jeho chlapci po skončení Povstania spýtali, čo teraz bude a kto vlastne vyhral, odpovedal im: „No nebojte sa, vyhrali sme my, lebo sme tu a sme živí.“ Ale ako kruto dodáva, vyhrali najviac vši, lebo tie sa nažrali.

(Spracované podľa nahrávok Šymona Klimana, www.partizáni.sk)

Partizánov by som chcel všade

Tvárami bývalých partizánov polepil Nový most, ploty pri Dunaji v Bratislave, ale aj Kampu v Prahe či autobusovú zastávku v Košiciach. Fotograf ŠYMON KLIMAN chce fotografovaním a nahrávaním tých, čo zažili Povstanie, dosiahnuť to, aby aj dnešní mladí ľudia vnímali partizánov ako národných hrdinov.

DSC_6074_res.jpg

Myslíte si, že dnešný 16-ročný chlapec vôbec tuší niečo o Povstaní?

"Dnešní mladí neriešia, že tu bol kedysi fašizmus, veľa z nich dokonca hovorí, že za slovenského štátu bolo na Slovensku dobre. Nemci so svojou históriou, naopak, uvedomelo pracujú."

Dali ste sa k tomuto projektu inšpirovať niekým v rodine, kto bol v Povstaní?

"Partizánom bol dedov brat, strýko Edo, ale to som zistil až neskôr. Vychádzal som skôr z toho, že slovenská kultúra je veľmi mladá a potrebuje hrdinov, aby sme mohli byť na niečo hrdí. Partizáni sú jediní národní hrdinovia spolu s bojovníkmi proti komunizmu. Komunizmus partizánom ublížil, zneužil ich na prezentáciu svojej moci, aj preto sa mladá generácia na nich tak zle díva. Všade spomínam, že motorom môjho projektu bola moja babka, ktorá má dnes už 85 rokov. Práve ona mi povedala, že paradoxom staroby je, že máte odpovede na všetky otázky, ale už vás nikto nepočúva."

Máte nejakú osobnú skúsenosť, ktorá by vzdialene pripomínala vojnu?

"Robil som jachting, pri ňom ste počas búrky sám so sebou a prírodným živlom. Ako 18-ročný som bol na dovolenke, kde mi ukradli polovicu peňazí, tak som musel na ceste späť doslovne žobrať. Zažil som pocit, že nemáte čo do úst a neviete, ako sa dostanete domov. Ale myslím, že to sa s vojnou nedá ani porovnať."

Prečo ste si zvolili práve formu veľkých portrétov?

"Každý si na dávne udalosti spomína už trochu inak, ale emócie, ktoré vidno aj v očiach, sú reálne. Dúfam, že práve tie sa do mojich portrétov dostávajú."

Nesnažili ste sa k fotografiám doplniť autentické zábery vašich partizánov z vojny?

"Niektorí mi ukazovali spoločné fotografie brigád, iní zas fotky, ktoré si nechali urobiť pred odchodom na vojnu, aby mala mamička na nich pamiatku. Najradšej by som však k portrétom dodal tváre dnešných mladých chlapcov. Keď vidíte starého chlapa, veríte mu, že zabíjal, ale uvedomme si, že mnohí z nich mali vtedy len 16 rokov."

Ako vyhľadávate svojich respondentov?

"Oslovil som pobočky protifašistických bojovníkov, niektorí mi potom odporúčali ďalších svojich známych. Rád by som urobil spolu asi sto portrétov, zatiaľ mám nafotených asi štyridsať. Veľa fotiek a nahrávok je však ešte nespracovaných, skôr mi teraz ide o to nazbierať ich čo najviac."

Stretli ste sa aj s odmietnutím?

"Často. Jeden mi povedal, že je už úplne vysilený, iný sa ma spýtal, prečo otravujem starých ľudí. Niekto povie, že si pamätá už len na dievčatá z vojny. Iný je agresívny: Príďte, ja sa vám pozriem do očí a tak zistím, či ste úprimný. Ak nie, mám sekeru. Kto odmieta z akejsi zatrpknutosti voči svetu, tomu z času na čas zavolám, či nezmenil názor."

Na čo sa ich pýtate?

"Zaujímajú ma detaily, ktoré im pripadajú bežné. Dozvedel som sa napríklad to, že vojaci nedostávali jedlo nielen preto, že by nemali čo jesť, ale aj preto, že rany po prípadných priestreloch sa pri plnom žalúdku horšie hoja, že za zaspanie na stráži bola guľka, že niekto spal aj s mŕtvym kamarátom pod hlavou. Niektoré príbehy sú také kruté, že by sa o nich ani nemalo ďalej hovoriť. Všetci však rozprávajú, že najväčším peklom boli vši."

Spomínali aj na partizánske lásky?

"Jeden hovoril sprostredkovane, že keď boli na Krížnej na chate, jedna Židovka bola zaľúbená do partizána, ktorého zastrelili. Umrel pri nezdarenom bombovom útoku. Keď potom Nemci opäť napadli chatu, vybehla z nej vraj nechránená, lebo chcela dostať plný zásah. Netrafili ju však."

Cítili sa partizáni, s ktorými ste hovorili, zabudnutí dnešnou spoločnosťou?

"Všetci mi hovoria, že to už nie je ono, že všetci aktívni partizáni sú už starí. Je veľká škoda, že mi tento projekt nenapadlo urobiť pred niekoľkými rokmi, poniektorí sú totiž mŕtvi, medzi nimi aj Vladimír Babnič, ktorý bol hrdinom aj pri okupácii v roku 1968. Do poslednej chvíle totiž ako rozhlasový pracovník vysielal z miestnosti, ktorá nebola v budove starého rozhlasu a Rusi o nej nevedeli."

Čo chcete urobiť ďalej so svojimi fotkami?

"Som megaloman, chcel by som, aby portréty partizánov viseli úplne všade po slovenských mestách, aby ich videli všetci. V Múzeu SNP by som chcel dosiahnuť, aby si mohli vypočuť nahrávky spomienok. Zatiaľ ich postupne dávam na internet a, samozrejme, plánujem vydať aj publikáciu."

Spolupracujete aj s nejakými štátnymi inštitúciami?

"Zatiaľ nie, je to môj vlastný projekt v rámci občianskeho združenia SVK, prostredníctvom ktorého sa chcem venovať slovenským témam."

Napríklad?

"Plánujem vydať aj slovenské rozprávky v nezjemnenej podobe. Začal som fotiť Cigánov z osád, čo je najnižšia vrstva našej spoločnosti, partizáni sú zas tou najvyššou. Chcel by som fotiť aj sériu portrétov policajtov či manželiek bohatých mužov. A rád by som robil cyklus nazvaný jednoducho Slováci. Podobné série robili už mnohí zahraniční fotografi, ale aj my Slováci by sme si niečo podobné zaslúžili.

Zuzana Uličianska


Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  2. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  3. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  4. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  5. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  6. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  7. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  8. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 9 609
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 086
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 353
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 427
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 385
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 879
  7. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 595
  8. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 4 464
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 438
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 859

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.

KOMENTÁRE

Aby nás z čara prieskumov nevytrhol ľud v uliciach

Kaliňák je stále ministrom, Bašternák na slobode.

SVET

Keď už sa dostanete do štádia hladomoru, je príliš neskoro

OSN po šiestich rokoch znovu vyhlásila hladomor.

Neprehliadnite tiež

Černošskí herci a Oscary, to je jednoduchá matematika

Tipnite si počet afroamerických hercov, ktorí získali Oscara za hlavnú úlohu

Viac Oscarov pre černochov? To nie je to, čo potrebujeme

Režiséri Matrixu sa zmenili z bratov Wachovských na sestry Wachovské. V Hollywoode je to detail.

Žalovali ho, že vykrádal cudzí hrob. Nový autor Millenia v tom úspešne pokračuje

Slávne severské krimi zarába milióny, do kníhkupectiev príde už piaty raz.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop