Fotkami kritizuje developerov

Prišla do Bratislavy študovať a uniknúť pred diktatúrou Miloševića. Zaujíma ju smrť priestoru

Olja Triaška Stefanovič narodila sa v Novom Sade v Srbsku. V roku 1997 prišla študovať fotku do Bratislavy, dnes pôsobí na katedre VŠVU, fotí mesto ajeho diery.(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

V Bratislave sa nešťastným spôsobom búrajú domy, hovorí fotografka OLJA TRIAŠKA STEFANOVIČ. Na Slovensko prišla zo Srbska, chcela zmenu diktatúry Miloševiča i Ficovej vlády.

Pochádzate zo Srbka, narodili ste sa v Novom Sade, prečo fotíte Bratislavu?

„Prvé roky, keď som tu začala žiť, som Bratislavu vôbec nefotila. Chcela som sa stotožniť s týmto mestom. No keďže som vedela, že tu asi ostanem dlhšie, tak som sa s Bratislavou zoznamovala a pomaly vnímala jej premeny.“

Odkedy tu žijete?

„Od roku 1997. Od vtedy som vnímala, ako sa centrum, no aj iné časti mesta menia. Prvý netypický priestor, ktorý som nafotila, bol atómový kryt pod divadlom P.O. Hviezdoslava.“

Vaše fotky nie sú typickými pohľadmi na mesto. Fotíte miesta pred zánikom, alebo aj zbúrané plochy. Prečo?

„Zaujíma ma, ako sa ľudia, ktorí tu žijú, vyrovnávajú so zmenami Bratislavy. Či sú dostatočne kritickí voči tomu, čo sa s mestom deje, alebo či sú len apatickí. Chcela som zistiť, ako budú ľudia reagovať na fotky miest, ktoré o pár dní zaniknú.“

Pred zbúraním ste fotili niekdajšie kúpele Centrál či kino Hviezda. Ako ste sa dostali do Centrálu?

„Bolo to ešte v roku 2004, počula som, aké kúpele to boli kedysi, no nemala som osobný zážitok, chcela som to vidieť zvnútra. Dostala som sa tam cez plot, boli tam len bezdomovci.“

Stretli ste ich?

„Áno, bývali tam. Keď som to fotila, bolo po daždi a všade bolo počuť vodu, akoby to bola taká spomienka na kúpele. Takto som s cyklom miest, ktoré sú tesne pred zánikom začala a robím to stále.“

Potom pribudlo nafotené kino Hviezda?

„Áno, pre mňa to je asi taká najsilnejšia fotografia z toho cyklu, myslím, že sa to nemalo zbúrať. Keď sa pozriem na tú fotografiu, tak vždy mám pocit, akoby to bolo odfotené tesne pred začiatkom premietania filmu a nie pred začiatkom konca tohto priestoru. Dnes je tam hrozné parkovisko. Okrem toho som fotila aj štadión Artmédie.“

Ten však ešte stojí.

„Nie je síce tesne pred zánikom, no je opustený. Fotím aj cyklus miest, ktoré stratili funkčnosť. Štadión som fotila ako opustený, tiež tam síce žijú bezdomovci, no bolo to až také poetické, bol vtedy plný púpav. V rámci nefunkčných miest som fotila aj záhradné kino Slovenskej národnej galérie či premostenie. Každý jeden odfotený priestor má v sebe vlastný príbeh, vlastný kultúrno-politický kontext. Fotografujem priestory, v ktorých nie sú navonok vidno pocity. Hľadám identitu priestoru, zaujíma ma jeho transformácia, ale aj jeho smrť’.“

Známy je váš fotografický cyklus Diery, čiže vybúrané miesta v Bratislave. O čo v ňom ide?

„Projekt Diery je dlhodobejší, vznikal od roku 2005 a poslednú Dieru som nafotila v roku 2010. Počas piatich rokov som hľadala a fotografovala diery čiže architektonické prieluky v meste – v Bratislave, Budapešti a Novom Sade. V Bratislave diery nevznikajú tak rýchlo, ako napríklad v Budapešti, kde je veľa starých budov, ktoré padnú. Bratislava je menším mestom a ide o inú problematiku.“

Akú?

„Zamerala som sa na tie miesta, kde budovy zbúrali, zaujal ma ich vývoj, to prázdno, ktoré vzniklo. Pri fotografovaní ma oslovovala historická a sociologická pamäť mestského priestoru a jeho následná zmena funkcie. Fascinovala ma zmena toho prázdneho, čo sa po čase stáva s dierou. Diera v architektúre je pre mňa momentom anulácie času a rúcanie priestorových hraníc.“

Sú to teda také novodobé diery. Iné mestá majú napríklad aj diery po vojne. Inšpirovali ste sa tým?

„Každé mesto má svoje diery, niektoré sú spomienkou na historickú udalosť, ktorá sa tu odohrala. Napríklad v Berlíne po páde múru sú na tom mieste isté diery, obyvateľ to vie čítať. V Bratislave však diery nie sú takým pamätníkom. Vznikajú preto, lebo sa tu nešťastným spôsobom búrajú budovy. Napríklad v Starom Meste na Obchodnej, bola diera, ktorá rýchlo vznikla, stihla som ju odfotiť, no už tam stojí ďalšia budova.“

Myslíte to nové nákupné centrum?

„Áno, vznikla tú sklenená budova, ktorá nám architektonicky nič nehovorí. Ide pritom o centrum mesta. Potom sa pýtam, kto v Bratislave určuje, aká budova bude stáť v historickom centre. Diery v Bratislave sú tak aj kritikou architektonického vývoja v meste. Zároveň ma zaujíma aj vzťah diváka k tejto diere.“

Nie sú podľa vás už Bratislavčania voči tomu takí ľahostajní?

„Veľakrát to už ani nevnímajú, ale napríklad keď som fotila jednu dieru na Ferienčíkovej, ktorá tam je už pár rokov, tak sa ľudia z okolia zastavovali a rozprávali sme sa. Boli pobúrení, nevedia, čo tam vznikne, nikto s nimi nekomunikuje. To tu chýba – dialóg.“

Reagoval už na váš cyklus aj nejaký developer, ktorý napríklad mal stavať, no jeho projekt roky mešká?

„Nie, developeri nereagovali, no rada by som im to ukázala. Svoje fotografie zámerne manipulujem, vymazávam pozadie, čím dávam tieto diery akoby do neurčitého bodu. Aj keď vieme, že to je v Bratislave, môže to byť aj inde v strednej a východnej Európe, kde je situácia podobná.“

Svojimi fotkami kritizujete akúsi nekoncepčnosť architektúry Bratislavy, sú aj zmeny v meste, ktoré vnímaš pozitívne.

„Bývam v Starom meste, a keď pozorujem moje okolie je pravdou že ožila oblasť pri Dunaji. Z urbanistického hľadiska s Euroveou sa Dunaj priblížil k ľuďom, to je pozitívne. Podobne aj River Park, akurát z architektonického hľadiska oba projekty mohli byť iné. Celkovo mi tu chýba koncepcia, ako sa mesto bude vyvíjať ďalej.“

triaska_res.jpg

Žijete tu od roku 1997, keď ste rozmýšľali, kam ísť, prečo vyhralo Slovensko a Bratislava?

„Chcela som študovať fotografiu a Bratislava bola pre mňa v tých rokoch prístupná. Nevedela som, že tu začnem nový život, prišla som študovať. Po rokoch už môžem povedať že mám rada toto mesto kvôli ľudom, Dunaju a osobným zážitkom, ktoré mám vďaka tomuto mestu. Podobne ako Nový Sad bola pod rakúsko-uhorskou monarchiou, čo sa odzrkadlilo aj v čiastočnej architektonickej podobnosti týchto miest.“

Keď ste odchádzali z domu, mali ste len 18 rokov, čo na to rodina?

„Som šťastná, že mám takých rodičov, akých mám, rodičov, ktorí mi dôverovali a podporovali ma. Najskôr som si neuvedomovala, že som tak mladá, no neskôr mi rodina chýbala, bola som osamelá. Preto som si tu našla priateľov a tieto vzťahy som si budovala, oni tu boli mojou rodinou.“

Odišli ste zo Srbska aj kvôli politickej situácii?

„Srbsko je krajina, ktorá prešla strašnými vecami. Určite to bolo aj kvôli politike, chcela som študovať v krajine bez tých politických súvislosti.“

V Srbsku sa v tom čase nedala študovať fotka?

„Dala, ale len v rámci štúdia kamery na Filmovej akadémii v Belehrade.“

Vtedy vám vládol Slobodan Milošević. Cítili ste diktatúru?

„V roku 1991, na začiatku vládnutia Miloševića si moji rodičia uvedomili, čo asi bude znamenať jeho vláda. Spomínam si, ako mi povedali, že prichádzajú ťažké časy. No a bola to pravda, obaja ostali bez práce, pretože nesúhlasili s režimom. Ten bol cítiť všade – v médiách, v školstve, v kultúre a celej štruktúre spoločnosti. Krajina sa rozkladala, dôsledkom čoho bolo vyvrátenie ľudských hodnôt, ekonomická kríza, hyperinflácia, nedostatok elektriny a podobne.“

Ako ste to konkrétne vy cítili?

„Napríklad, čo sa týka elektriny reštrikcie trvali roky, boli sme rozdelení do mestských skupín, každá v inom čase nemala elektrinu, a to sa menilo. Srbi majú veľký zmysel pre humor, rozprávali sa vtedy vtipy, že sme romantický národ, keďže sedíme často pri sviečkach.“

Romantický je aj váš príbeh zoznámenia s manželom. Ako to presne bolo?

„(Smiech). Zoznámili sme sa na autobusovej stanici v Novom Sade, keď sme obaja cestovali na Slovensko. Ja som tu už vtedy žila a bola som doma na návšteve, on sem šiel študovať. Prišiel až keď skončili v Srbsku bombardovanie, vtedy si povedal, že už je toho dosť a odišiel. Prestúpil sem študovať maľbu na VŠVU.“

Keď ste prišli sem, cítili ste nejakú úľavu, čo sa týka politiky?

„Moc nie, lebo moja rodina bola tam, no a počas bombardovanía som za nimi nemohla vycestovať. Potom, keď sa už dalo, som ostala v Srbsku celé leto a zapájala som sa do rôznych aktivít, až kým Milošević nepadol. Vznikol vtedy festival Exit ako študentská aktivita voči Miloševićovičovmu režimu. Každý večer sa tam robili diskusie, koncerty a vyzývali mladých, aby šli voliť. Chodili tam, samozrejme aj stúpenci Miloševića a vyvolávali rôzne bitky. Uvoľnenie prišlo až keď Miloševića odviezli do Haagu. Potom však prišla ďalšia rana, čo som veľmi cítila, keď spáchali atentát na premiéra Zorana Djindjiča, to bolo v marci roku 2003. Pre nás to bolo niečo také, ako keby sa vrátila naša krajina znovu krok dozadu.“

Aká je situácia dnes?

„Aj dnes je to komplikované, v Srbsku je veľa nevyriešených problémov a nezodpovedaných otázok. Napríklad otázka Kosova, ľudia z môjho okolia v Srbsku, proeuropský orientovaní, chcú aby sa Kosovo osamostatnilo, aby sme sa každý vydali svojou cestou. Aj napriek tomu je to zložité. Ľudia v Srbsku už z toho všetkého nevládzu, posledných 20 rokov v tej krajne vládol strach a neistota. Keď sa pozriem napríklad na mojich rodičov, tak stačí, keď sa niečo stane, žijú v takej vnútornej panike. Srbsko je krajina, kde sa bohužiaľ, dobre predávajú lieky na upokojenie.“

Nerozmýšľali ste o návrate do Srbska?

„Po skončení školy áno, tak asi ako každý študent. No potom sme už s manželom zakladali rodinu, tak sme si povedali, že ostaneme tu. Srbsko nie je ďaleko, vzdialenosť medzi Bratislavou a Novým Sadom je skoro ako medzi Bratislavou a Košicami, a to nám umožňuje, aby sme tam pravidelne chodili a trávili čas s rodinou a priateľmi. Čo je dobre, snažíme sa čo najviac tuto krajinu priblížiť našej dcérke Lote.“

Spolu s ďalšími umelcami ste sa zapojili do akcie škrt cez rozpočet. Škrtli ste bývalého premiéra Fica. Prečo?

„Tunajšia nedávna politická garnitúra nemala extrémnu podobu vládnutia ako v Srbsku v 90-tých rokoch. Keďže som prišla z krajiny, kde panovala diktatúra a moja rodina a kamaráti bojovali, aby sa režim zbúral, viem, čo to znamená, keď je politika nešťastná. Čo to dokáže urobiť v krajine. Zapojila som sa preto, aby ľudia vnímali, že tá politika, ktorá tu bola, by sa mala zmeniť.“

hviezda_res.jpg

Záhradné kino Hviezda z cyklu Bývalé priestory.

artmedia_res.jpg

Štadión Artmédie zarastený púpavami z cyklu Bývalé priestory.

diera_res.jpg

Z cyklu veľkoformátových fotografií Diery.

FOTO – OLJA TRIAŠKA STEFANOVIČ

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  5. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  7. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  10. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  1. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  3. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  4. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  5. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  6. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  7. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  8. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  9. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  10. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  1. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 942
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 110
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 239
  4. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 6 131
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 5 380
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 4 989
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 328
  8. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 3 984
  9. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 548
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 427

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Alza, Strabag či Poštová banka priznali, prečo do inzerátov nepíšu platy

Ako by ste sa cítili, ak by váš sused vedel, koľko zarábate? Aj takto argumentujú firmy, prečo do inzerátov nedávajú platy.

DOMOV

Fico prijal bieloruského premiéra, ani v minulosti nemal problém

Bielorusko neakceptujem, hovorí poslanec Peter Osuský.

KOMENTÁRE

Prečo Trump nie je Roosevelt?

Legislatívne neúspechy počas prvých sto dní amerického prezidenta sú najlepšími správami o jeho chaotickom vládnutí.

KULTÚRA

Johnny Depp skrachoval. Nechajte ho, sám to tak chcel

Za mesiac minie dva milióny, víno ho stojí tridsať tisíc. Náhradu žiada na súde.

Neprehliadnite tiež

Divadlo z Pasáže o láske: Neprebudený je tu ktosi iný ako Ondráš Machuľa

Herci s mentálnym hendikepom v novej hre najviac riešili partnerský trojuholník

Johnny Depp skrachoval. Nechajte ho, sám to tak chcel

Za mesiac minie dva milióny, víno ho stojí tridsaťtisíc. Náhradu žiada na súde.

Tej chvíle sa Tom Hanks bál. Pobozkal sa s Antoniom Banderasom

Zomrel režisér Jonathan Demme. Pozrite si jeho revolučné filmy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop