Mnohé veci sa stali trochu inak, ako si spomína Keith Richards. Ale to vôbec neprekáža.
Knihy o hudobníkoch sú vďačné čítanie. Najlepšie bývajú tie, pod ktorými sú podpísaní sami, čím známejšie meno, tým lepšie. Už prvé úryvky zo životopisu Keitha Richardsa boli zábavné. Taká je aj väčšina tejto knihy, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Život.
Nie je pamäť ako pamäť
„Za života som rozvíril dosť vôd a teraz si už môžem iba užívať a pozerať, ako si s tým poradia ostatní. Ale to slovo ’odpočinok’. Nemôžem ísť na odpočinok, pokiaľ nepadnem,“ vysvetľuje slávny gitarista, čo ho po takmer päťdesiatich rokoch ešte stále drží na scéne. „Ale ja to nerobím preto, aby som nahrával platne a zarábal prachy. Robím to preto, aby som mohol niečo povedať a zanechať stopu v iných ľuďoch. Viete vôbec, aký je to pocit?“
Väčšina ľudí to nevie a preto pohľad do hlavy Keitha Richardsa určite uvíta. Je to, pochopiteľne, hlavne príbeh jeho domovskej kapely The Rolling Stones. Jej dráhu už doteraz zmapovalo niekoľko kníh, ale táto môže byť objavná aj pre dlhoročných fanúšikov. Dopísaná bola vlani, takže tu nájdete aj historky z nakrúcania Pirátov z Karibiku i nemenej slávne pristátie zo stromu.
Hlavný hrdina si rozlomil lebku a dnes má 67 rokov, ale zjavne sa chystá umrieť na pódiu. A stále si všeličo pamätá. Vlastne to nie je život Keitha Richardsa, ale život, ako ho udržiava v spomienkach on a ľudia z jeho okolia.
„Pri niektorých najdivokejších nociach môžem uveriť, že sa stali iba vďaka tomu, že sa zachovali usvedčujúce dôkazy,“ píše a dodáva, že najlepší žúr je ten, ktorý si poriadne nepamätáte.
Takých žúrov mala jeho skupina najviac začiatkom 70. rokov. „Kokaín a Tequila Sunrise turné“ alebo „STP – Stones Touring Party“, pod týmito názvami zľudovela koncertná šnúra, ktorú absolvovali v roku 1972 v Amerike.
Jasne tu pochopíte zrod slávneho hesla sex, drogy, rokenrol. „Vo výpočte excesov bolo toto turné mýtotvorné. Ja osobne som nič také nevidel, ale je pravda, že už sme nemohli zohnať rezerváciu v žiadnom hoteli lepšom ako Holiday Inn.“
Uveriť všetkým bizarným zážitkom a streleným výčinom partie Angličanov je dosť náročné. Často išlo o život, no kniha nie je cenná ich výpočtom a detailami, ale naznačením príčin: „Všetko to divoké vyvádzanie sa ťažko vysvetľuje. Nepovedali ste si: Tak fajn, dnes večer spravíme žúr. Jednoducho sa to stalo. Keď ste v skupine, musíte sa vyrovnávať s množstvom vecí a čím ste slávnejší, tým viac ste ako vo väzení. Tak sa zo všetkých síl snažíte aspoň na pár hodín nebyť sami sebou.“
Šoubiznis verzus hudba
Bolo by lákavé zjednodušiť Richardsov životopis na sled bulvárnych historiek. Kým však jeho dvojička Mick Jagger by uvádzal zoznam celebrít, tu skôr nájdete pasáže o vplyve starých černošských bluesmanov a iných muzikantov na Rolling Stones. Dočítate sa, aké možnosti majú alternatívne ladenia gitary (bez nich by hity ako Honky Tonk Woman a Start Me Up zneli úplne inak alebo možno ani nevznikli), ako sa dalo dostať do uzavretej komunity jamajských rastafariánskych hudobníkov, ako sa nahrávali jednotlivé platne Stones.
Richards najviac píše o hudbe, ale nielen pre hudobníkov-profesionálov. Má zaujímavé psychologické a sociologické postrehy zo zákulisia jednej z prvých kapiel, ktorá z malých klubov prešla na štadióny, kapely dráždiacej svojím vplyvom politikov (a ešte viac policajtov túžiacich dostať ich do basy), kapely priťahujúcej najrôznejšie osobnosti, ale aj exotov.
Cenné sú aj premeny vzťahu s Jaggerom. Od rozbehu spolupráce dvoch talentovaných mladíkov, kde sa jeden stará o hudbu a druhý o texty, cez „ponorkové“ roky s ironickými prezývkami Brenda, Jej veličenstvo či Madam až po jasné rozdelenie úloh – ty máš šoubiznisový svet, ja hudbu. Vďaka tejto knihe budete vedieť, kto je kto.
