FOTO SME – PAVOL MAJER
Dve veci patria k životu slovenského hudobníka a skladateľa MARIÁNA VARGU. Neodmysliteľné cigary a kreslo, nasmerované na televíziu, v ktorej pozerá všetky programy do radu - medzi siedmou a ôsmou nevyhnutné správy. Ako keby hudba nebola stredom Vargovho vesmíru, o politike by dokázal rozprávať hodiny a lámať si hlavu, koho pôjde tento rok voliť.Ale tento klamlivý dojem vie jeden z najrešpektovanejších slovenských hudobníkov hneď zmeniť, ak sa posadí za elektronickú Yamahu - ako napísal pre Reflex Jiří Černý, ako opravár k telefónu. Pred tromi týždňami si svojou sčasti improvizovanou a sčasti pripravenou hudbou podmanil hudobný festival Smetanova Litomyšl, a to nezahral ani jeden hit zo svojich starších albumov. Zdá sa, že jeho bohatá minulosť ho už nezaujíma, ale prítomnosť nechce zvečniť na žiadnej nahrávke. „Necítim potrebu každý rok vydať album,“ hovorí.
Viac vystupuje v Českej republike ako na Slovensku. Túto sobotu ale otvorí na festivale Pohoda s violončelistom Jozefom Luptákom čítačky slovenských spisovateľov Petra Pišťanka, Daniela Pastirčáka a Dušana Mitanu. „Naša hudba nebude až taká podstatná,“ hovorí.
Neprekáža vám, že keď hrávate na literárnych akciách, kde ľudia hudbu počúvajú na pol ucha?
„Samozrejme, prekáža. Je tu nutné zlo. Niektorí sú pozorní, iní nie. Lepšie skúsenosti mám s takýmito podujatiami v Čechách.“
Prečo radšej improvizujete?
„V konkrétnom čase môžem veci meniť podľa atmosféry, podľa pozornosti publika. Hrám tým lepšie, čím je pozornejšie.“
Aký je rozdiel medzi tým, keď improvizujete s rockerom Andrejom Šebanom a violončelistom Jozefom Luptákom?
„V podstate v tom nijaký rozdiel nie je. S obidvoma mám veľmi dobré skúsenosti, sú to kreatívni hráči. Kým sme hrali s Andrejom vo dvojici, bolo to zaujímavé. Máme zaznamenané dva koncerty z Prahy, aj s odstupom času si myslím, že boli vynikajúce. Neskôr sa k nám pridal aj Oskar Róža a Marcel Buntaj. Čím viac nás bolo na pódiu, tým vznikalo v komunikácii viac nedorozumení, prirodzene. Bola to číra entropia.“
Okrem spolupráce s Mertom ani jedna z vašich improvizácií nevyšla na albume. Nie je vám ľúto, že sa tie momenty z hrania už nedajú zopakovať?
„Možno je. Skončí to v prepadlisku minulosti, v nekonečne. Mal by som si to nahrávať.“
Dokázali by ste vystupovať v nejakej predvolebnej politickej kampani?
„Ja by som tým ale nijakému politikovi veľmi nepomohol. A, našťastie, ma ani nikto nevolal.“
Prečo?
„Asi, že na to nie je moja hudba vhodná. Nerobím agitačnú hudbu. Nedá sa na ňu tancovať ani skandovať. Skôr by som ten dav na predvolebnom mítingu otrávil. Jednoducho, patrím k menšinovým žánrom.“
Ako sa pozeráte na Hammelovo vystupovanie v predvolebnej kampani Smeru?
„Je to jeho vec. Mám na tento politický subjekt svoj názor. Každý premýšľajúci človek musí pri slovníku pána Fica minimálne spozornieť a po arogantných výrokoch Flašíka aj na Paľovu adresu by som sa asi prepadol pod čiernu zem. Neviem, či si uvedomuje, že on definoval pre budúcnosť pravidlá hry vo vzťahu moc a umenie. A potom, ľudia, ktorí majú radi Hammelove pesničky, môžu ísť skôr na koncert. Kvôli tomu nemusia chodiť na míting.“
Neráta Smer skôr s Hammelom ako tvárou?
„Asi sa im zdá vhodný. Ale ja sa mu čudujem, že to prijal. Viem, že mu nezáleží na tom, aby bol pri moci. Skôr sa vždy viezol s tými najsilnejšími, teda predtým s komunistami. Nebol to nikdy človek s vyhraneným názorom, ak vôbec s nejakým. Skôr konjukturalista.“
Vy ste s spolu nahrali veľa albumov. Dokázali by ste s ním v súčasnosti spolupracovať?
„Asi nie. Je to už asi uzavretá kapitola.“
Keď sa pozriete späť, ktoré z albumov s ním považujete za najvydarenejšie?
„Najradšej mám Zelenú poštu. Asi preto, že tam mám hlavne svoje skladby. (Smiech). To je vlastne album Collegia Musica.“
Nahrali ste album Konvergencie, potom Divergencie, ale potom ste ten cyklus prerušili. Prečo?
„Potom som vydal profilový album Stále tie dni a medzi tým veľa iných albumov. To je jednoducho vývoj. Necítim potrebu každý rok vydať album silou-mocou. Na moju hudbu potrebujú ľudia aj ja čas. Nehodí sa do rádií ani na predvolebné mítingy. Snáď ešte niečo spravím.“
Ale pociťujete tlaky firiem, aby ste nahrávali viac?
„Áno, ale nie až tak ako predtým. Už asi nikto neverí, že niečo ešte nahrám.“
Boli to veľké projekty, ako sa na ne pozeráte s odstupom času?
„Ak máte na mysli Konvergencie a Divergencie, je tam možno pár vecí, ktoré aj po rokoch môžu niekomu urobiť radosť, občas mi to niekto aj pripomenie. Spomínam si, že sme Konvergenciami zachránili vydavateľstvo Opus, ktoré sa vtedy malo stať súčasťou Supraphonu. Vtedy sa predávali v takom množstve, že tlačiarne nestíhali tlačiť obaly, a tak sa predávali bez nich s kartičkou, na ktorú si ľudia vyzdvihli obal až neskôr.“
Popritom to ste urobili veľa pesničkových platní. Čo si ceníte viac?
„Pesničky mám oveľa radšej ako dlhé kompozície. Podľa mňa je náročnejšie napísať dobrú pesničku, dobre vystavanú, s peknou melódiou.“
V jedom rozhovore ste povedali, že vás zaujíma hlavne vážna hudba. Na bigbeat ste zanevreli?
„Teraz ma zaujíma výhradne vážna hudba. Ani neviem, čo sa v bigbeate deje. Ak sa ma niekto spýta na môj názor na dnešnú popmusic, neviem mu odpovedať. Nepočúvam rádio, počúvam veci, ktoré iba ja chcem, a nie, čo mi ponúkajú masmédiá. Keď čítam, nemôžem počúvať hudbu.“
Vyrušuje vás?
„Áno, pretože hneď si ju predstavujem v notách.“
Ale keďže ste v Domine fórum krútili nos nad Müllerovým vyjadrením o Táslerovom talente, tak ste od speváka IMT Smile museli niečo počuť, nie?
„To bolo skôr smerom na Müllerovo zveličovanie. Nechcel som Ivana Táslera znemožniť. Myslel som megalomanstvo Richarda Müllera. Preňho je všetko miliónové, geniálne. Nešetrí slovami. Jeho slová o Táslerovi ako o talente storočia boli komické. Nemám rád takéto súdy.“
Ako sa potom pozeráte na ocenenia, hlavne keď ich dávajú vám. Motivujú vás?
„Neviem, čo máte na mysli. Dostal som dve. Jedno od bývalého Zväzu skladateľov za Divergencie a potom nejakú geriatrickú cenu za celoživotné dielo, už ani neviem od koho. Klamal by som, že som bol k cenám celkom ľahostajný. Ale chcel by som, aby oceňovali najmä tých, ktorí si to zaslúžia a ktorým sa takých pôct nikdy nedostalo.“
Čo vás baví najviac, keď skladáte hudbu?
„Keď sa to mne samému páči. Som presvedčený, že keď sa mi moja hudba nepáči, nebude sa páčiť ani ostatným. Chcem vždy vyhovieť svojim chúťkam.“
Hudba vám hrá v hlave stále?
„Hej, dá sa povedať, že stále. Dnes ju viem zablokovať, ale kedysi som to nevedel. Vtedy sa mi však ľahšie robilo. Podľa mňa to súvisí s hormónmi. Skladatelia si neradi priznávajú, že tvorivá potencia súvisí s fyzickou.“
Počúvate svoje staré nahrávky?
„Už dlho som svoje veci nepočul. Nie je dobré byť ovplyvnený sám sebou. Ale možno je občas dobré vypočuť si všetko, čo som spáchal, aby som nezopakoval, čo som už kedysi nahral. Vykrádať samého seba je zlé, ale ešte horšie je nahrať pesničku niekoho druhého a nevedieť o tom.“
Povedali ste, že máte radšej The Beatles ako The Rolling Stones a spevákov viac ako textárov. Prečo?
„Pretože mám rád melódiu. Folkeri s gitarou väčšinou nevedia vymyslieť melódiu. Sú menej melodickí než heavymetalové skupiny. A dokonca najmenej vedia pracovať s textami a pritom si ich sami robia. To je paradox. Ale sú aj výnimky.“
Aké texty teda máte rád?
„Rytmické, zvukové. Viem dopredu, či na nejaký text urobím, alebo neurobím hudbu. Viac ako význam textu, ma zaujíma zvuk, rytmus. Dobré básne by sa ani nemali zhudobňovať. Keď som pracoval na Zelenej pošte, urobil som jednu výnimku a použil som Válkovu báseň Smutná ranná električka.“
Mala tá báseň rytmus?
„Mala, ale cítil som, že tam musím nejaké slová opakovať alebo poprehadzovať. Musel som ísť teda za Válkom, či tam môžem tie zmeny urobiť. Povedal mi, že ‚pre mňa za mňa zhudobnite si to aj odzadu, ale už vypadnite‘. (Smiech).“
Nebol Válek umelcom, ktorý slúžil politike?
„Keď sa stal politikom, prestal byť umelcom. Keby Miroslav Válek písal ďalej, musel by sám seba zakázať. Zvolil si jednoduchšiu možnosť.“
Nemali ste niekedy chuť písať si sám texty?
„Nie, nikdy. Viem totiž odhadnúť svoje možnosti.“
S Collegium Musicum ste naposledy vystupovali v roku 1997. Budete ešte spolupracovať?
„Myslím, že comebacky sú beznádejné. Je v tom veľa nostalgie a nenaplnených ambícií. S mladými sa ešte dá, ale oni sú myšlienkovo niekde inde.“
Rád pracujete v lete?
„Nie je to veľmi vhodný čas, čo? Ale podľa mňa nijaké počasie nie je dobré na prácu. Človek si vždy nájde nejakú výhovorku, aby nemusel robiť.“
MARIÁN VARGA sa narodil 29. 1. 1947 v Skalici. Na konzervatóriu študoval kompozíciu a klavír. Vážnu hudbu ale na čas vystriedal za bigbeat. Po treťom ročníku odišiel zo školy a pridal sa ku skupine Prúdy s Pavlom Hammelom. Jeho osobitý prístup k rockovej hudbe sa prejavil na debute Prúdov Zvonky zvoňte, ktorý sa v ankete o najlepší československý album storočia časopisu Rock and Pop umiestnil v prvej desiatke.
Vargovi bola táto skupina pritesná. Ovplyvnený tvorbou klávesového hráča Keitha Emersona a jeho The Nice zakladá vlastné artrockové Collegium Musicum, kde naplno využíva možnosti Hammond organu. V roku 1970 vychádza debutový album s rovnomenným názvom a o rok neskôr vysoko cenené Konvergencie. Je to dvojalbum poskladaný z vlastných kompozícií, pesničiek, prepracovaného klasického diela a improvizácií. Každá z nich označuje cestu, ktorou sa bude Varga uberať, napísal hudobný publicista Marian Jaslovský.
Už bez ambiciózneho gitaristu Fera Grigláka, ale s basistom Fedorom Frešom a bubeníkom Dušanom Hájekom nahral v roku 1973 album Collegium Musicum Live, charakterizujúci obdobie bohatej koncertnej činnosti skupiny.
Medzitým Varga stihol s Hammelom pripraviť aj dnes výborne hodnotenú pesničkovú Zelenú poštu. Aj keď sa Varga preslávil ako fenomenálny inštrumentalista, jeho najlepšie nahrávky sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vyšli v pesničkovej forme. Napríklad na albume Na II. programe sna z roku 1977 s Pavolom Hammelom a českým gitaristom Radimom Hladíkom alebo Všetko je inak - neprávom opomínanej nahrávke z roku 1989.
S Collegium Musicum nahral Marián Varga: Collegium Musicum, Continuo, On a Ona, ale až Divergencie z roku 1981 boli porovnávané s krásou Konvergencií. Je spoluautorom muzikálu Cyrano z predmestia (1978).
Aj vinou represívnych opatrení komunistického režimu v osemdesiatych rokoch jeho tvorba stagnovala. V roku 1984 stihol nahrať sám čisto inštrumentálny album Stále tie dni. Je to približne hudba, ktorej sa venuje dnes.
V poslednom desaťročí nahral hudbu pod recitácie básní českého pesničkára Karla Kryla, s Hammelom a Hladíkom dokončili spoločnú trilógiu s albumom Labutie piesne, spolupracoval s Vladimírom Mertom a s hudobníkmi okolo gitaristu Andreja Šebana. V súčasnosti hrá s violončelistom Jozefom Luptákom. Je autorom scénickej hudby k mnohým hraným, dokumentárnym filmom, ako aj k divadelným hrám.
Dostal „najvyššiu slovenskú Grammy“ - cenu Zväzu autorov a interpretov za celoživotný prínos. Varga ju vraj pohotovo označil za geriatrickú. (peb)
