Gitaristom v trashmetalovej skupine sa VEIKO OUNPUU nakoniec nestal, dnes je úspešným estónskym režisérom, ale vo svojich filmoch možno rozpráva o tom istom, o čom by rád spieval. Kamkoľvek sa hrdina jeho filmu Pokušenie svätého Tonyho pozrie, vidí dekadenciu. Nie je jasné, či sa jej sám dokáže ubrániť, keďže je obrazom aj jeho vlastnej duše. Veiko bol s týmto filmom na festivale v Sundance aj v Rotterdame, koncom týždňa bude hosťom Cinematiku v Piešťanoch.
Ste ešte mladý režisér, a už ste nakrútili taký smutný film. Čo sa stalo?
„Mladí ľudia nemôžu byť smutní? Oni vari nevidia, ako náš svet ničí chamtivosť a hlúposť? Ja teda z toho smutný som. Ani po všetkých tých náboženstvách a sekulárnych ideológiách sme k ničomu nedospeli, len sa stále vraciame k starému dobrému feudalizmu a utrpenie neustáva. Potom je teda prirodzená otázka: Je vari toto peklo? Tak teda napredujeme alebo upadáme? Alebo sa len točíme v kruhu?“
Vy ste sa zorientovali?
„Hinduisti hovoria o mori Samsary, keď chcú pomenovať realitu. Samsara je ilúzia, cez ktorú sa treba dostať, ak chceme dospieť k mieru a šťastiu. Šťastie je dnes veľmi prchavé.“
Narodili ste sa v socializme, keď boli tvoriví ľudia pod prísnou kontrolou. Podporovali vás rodičia, aby ste to riskli?
„Otec chcel, aby som bol baníkom alebo oceliarom, lebo že tým sa uživím za každého režimu. Mama bola ambicióznejšia, pobádala ma čítať knihy a posielala ma na univerzitu. Ja sám som chcel byť len gitaristom v trashmetalovej skupine a nič iné ma nezaujímalo. Rodičia boli zúfalí.“
Aké ste potom mali plány, keď sa socializmus skončil?
„Na strednej škole som sa učil po anglicky a plánoval som utiecť zo Sovietskeho zväzu. Podarilo sa mi dostať do Fínska, ale ďalej už nie. Keď sa okupácia skončila a Estónsko bolo slobodné, vrátil som sa domov a šiel som na ekonomickú školu. Chcel som sa stať bohatým. Dnes môžem s radosťou povedať, že ma takmer okamžite vyhodili a dodnes bohatý nie som.“
Neskôr ste sa pravdepodobne dostali v cestovaní aj ďalej ako do Fínska. Čo s vami tie cesty urobili?
„Zdá sa mi, že v celej Európe to vyzerá približne rovnako, akurát, že na Západe majú kvalitnejšie cesty. Európa je zmätená, morálne zbankrotovaná a rúti sa dole po nesprávnej ceste.“
To je z vášho filmu dosť zrejmé. Kde teda ľudia spravili chybu?
„Jedným zo žiakov Sigmunda Freuda bol Wilhem Reich. On si myslí, že chyba nastala pred šesťtisíc rokmi príchodom patriarchátu. Svet vtedy začali ovládať násilnícki muži, a tak vznikla zvrátená spoločnosť plná násilia, mužskosadistických a ženskomasochistických schém. Už ako deti sa stávame ich obeťou, lebo ich na nás prenášajú naši rodičia. A aj my ich budeme donekonečna prenášať na naše deti, kým si to všetko neuvedomíme. Ale aj keby sme si to uvedomili, ťažko by sme sa schematického myslenia zbavili, lebo už sme sa s týmito vzorcami začali identifikovať.“
Vo vašom filme sa dá vidieť ešte viac, že raz–dva sa môžeme začať správať ako zvieratá.
„Za to pravdepodobne môžu naše potláčané zvieracie inštinkty. Keď sú potláčané dostatočne dlho, vyrazia von a nedajú sa ukontrolovať. Carl Jung pred smrťou povedal, že najväčšou hrozbou pre ľudstvo je to, že nepozná mechanizmy Psyché. Odmietanie vnútorného násilia vedie v podvedomí k vytvoreniu tieňa a ten tieň sa potom vo vonkajšom svete prejavuje rôznymi formami násilia. Spomeňte si na katolícku inkvizíciu alebo na Georgea Busha. Na jeho ušľachtilý boj s teroristami a milióny mŕtvych Iračanov, ktorí ho sprevádzali.“
Asi o tom veľa čítate.
„Dobrá kniha je The Lucifer efect od amerického psychológa Philipa Zimbarda. Viedol jeden experiment. Rozdelil mladých študentov do dvoch skupín – na skupinu väzňov a skupinu strážcov. Študenti boli vo fingovanom väzení, ale skupina strážcov naozaj kontrolovala skupinu väzňov a mala aj právo pristúpiť k nejakému trestu, ak sa na strane väzňov niekto nepatrične správal. Po niekoľkých dňoch bolo treba experiment zrušiť, pretože skupina strážcov bola mimoriadne násilná. Neskôr sa to aj dostalo do filmu Das Experiment.“
A vám sa to chápe ľahko?
„Stačí, že svojho oponenta odľudštíte tým, že mu dáte nejakú propagandistickú nálepku: bezbožník, rúhač, žid, komunista, fašista, terorista. A keď svojich vlastných ľudí zbavíte zodpovednosti a umožníte im istú mieru násilia, vtedy sú naozaj náchylní správať sa násilne. Choré je, že nič zlé si pritom o sebe nemyslia. Berú to tak, že to robia pre dobrú vec.“
Na násilie vo filme sa veľmi ťažko pozerá. Ako ste sa cítili vy, keď ste o ňom nakrúcali film? Sami ste ho vtedy istým spôsobom vytvárali?
„Cítil som čistú radosť. Hoci občas zmiešanú so strachom. Temnú stránku máme v sebe, a tak ju musíme vystaviť, inak budeme ďalej páchať hrozné veci a vôbec si neuvedomíme, podľa akej zvrátenej logiky postupujeme.“
Svoj film ste nazvali Pokušenie Svätého Tonyho a dotýkate sa v ňom biblických motívov. Kto by dnes mohol byť svätý?
„Ten, kto sa o to pokúša, sa svätým sotva stane. Skutoční svätci sú skrytí. V prezlečení tajne pracujú na evolúcii tých bláznivých opíc, ktorými stále sme. Tým nechcem uraziť opice.“
