Spolupracoval s Rusmi, Palestínčanmi aj s Japoncami a od roku 1994 si za vraždu odpykáva doživotie. O Carlosovi napriek jeho protestom vznikol nový trojdielny film, u nás sa premietne v skrátenej verzii.
Ilich Ramírez Sánchez študoval v Londýne, hovoril po anglicky, francúzsky aj po arabsky. Sám so sebou býval veľmi spokojný, aj vtedy, keď ešte nič neurobil. Lichotilo mu, keď ho uznali za schopného zabíjať a keď bol so ženami, zbrane používal ako erotické pomôcky.
Na začiatku svojej teroristickej kariéry, keď už mal prezývku Carlos, zabil v Paríži dvoch policajtov. Francúzi ho za to zatkli, ale až o dvadsať rokov neskôr, v roku 1994. Dovtedy prekvitala jeho činnosť aj fáma.
Vlani o ňom francúzsky režisér Olivier Assayas dokončil film, a keďže Carlos proti nemu len bezmocne namietal z väzenia, súhrn z jeho aktívneho života putoval po svetových kinách a v piatok večer sa ním začne aj piešťanský festival Cinematik.
Ochotná celebrita
„Stelesňoval spotvorené a prekrútené predstavy európskej ľavice. Generácie, ktorá vyrástla po máji '68, myslela si, že revolúcia ešte len príde a že na ňu budú treba zbrane,“ hovorí Assayas.
Svoj film videl ako príbeh moderného terorizmu a rozdelil ho až do troch častí. Prešiel v nich Carlosovými motiváciami, ukázal rozdelenú Európu v čase studenej vojny a naznačil aj súťaživosť medzi krajinami Stredného východu. Veľká časť filmu sa nakrúcala v našej blízkosti, lebo v roku 1975 Carlos vtrhol na konferenciu OECD vo Viedni, zo zúčastnených ministrov si spravil rukojemníkov a odletel s nimi do Alžíru.
Pôvodne sa prezentoval ako člen Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny a ozbrojeného krídla arabskej revolúcie. Jeho kolegovia však neradi videli, ako sa z neho stáva celebrita a že nenamietal, keď si ho médiá fotili. A tak ani režisér Assayas neromantizuje jeho príbeh ani ciele, o ktoré mu šlo. Carlos išiel za peniazmi a nechával sa manipulovať tým, kto mu ich ponúkal. Bol pod ochranou východoeurópskych tajných služieb a spolupracoval aj s japonskou ľavicou - ale po roku 1989 sa jeho časy pomaly končili.
Šakal po liposukcii
Film Carlos vyrobila bohatá televízia Canal+, preto mohol mať tri časti a dokopy päť a pol hodiny. V takejto verzii mal premiéru na festivale v Cannes. Novinári vtedy dostávali z PR oddelenia povzbudivé správy v tomto znení: „Nezľaknite sa tej dĺžky a nevravte si, že sa len tak prídete pozrieť, uvidíte, o čo ide, a po takej hodinke zase odídete. Prišli by ste o vzrušujúci pohľad na mýtického revolucionára.“
Správa neklamala, ale pre kiná sa potom aj tak spravila verzia o tri hodiny kratšia a tá sa premietne aj v Piešťanoch. Je to pochopiteľné. Iba treba počítať s tým, že pri krátení bolo prioritou to, aby film, napriek svojej komplexnosti, zostal zrozumiteľný.
Carlos mal status blízky rockovej hviezde, neskôr ho vo svete prezývali Šakal a v Sudáne sa nechal chytiť po liposukcii a s bolesťami prostaty. Olivier Assayas mal ambície filmársky interpretovať tento nejednoznačný mýtus, ale pri strihu šlo veľa z toho preč. Možno až tak veľa, že aj Carlosovi, odsúdenému na doživotie, by to bolo ľúto.
