Dramaturgička Andrea Dömeová: Počul si niekedy, že existuje ďe ťe ňe ľe – ďi ťi ňi ľi?

Keď začne rozprávať o divadle, rýchlo pochopíte, že prípravou inscenácií a teatrológiou žije naplno. Jej domovskou scénou je už roky Divadlo Astorka Korzo ’90, ale jej záujem o divadelné dianie ju často nasmeruje za hranice Slovenska. Dramaturgička ANDREA

DÖMEOVÁ.

Nepreceňuje sa význam divadla v našej kultúre? Nie je to len akási zotrvačnosť, že divadlu sa ešte stále prisudzuje úloha, ktorú už dávno nemá?

Už dlhšie sa sama seba pýtam, či by som chodila do slovenských divadiel, keby to nebola súčasť mojej práce. Možno ani nie. Ale všímam si divákov. Prichádzajú ako na slávnosť, niektorí včas v pohode, iní v poslednej chvíli s vyplazeným jazykom. Ale vidím, že sa do divadla tešia, že sú vyparádení a v očakávaní. Fenomén divadla je určite niečo, čo ľudí stále priťahuje.

Ale už sú preč časy preplnených divadelných sál a divákov, ktorí chodili na niektoré predstavenia viackrát.

Iste, preč sú časy, keď dostať sa do niektorých divadiel bolo nemožné. Tie rady na lístky na Lasicu a Satinského, Jááánošíííka či Semafor, ak tu hosťoval! Začiatkom deväťdesiatych rokov opadla zotrvačnosť z chodenia na niektoré predstavenia, ktoré rezonovali práve tým, že ľudia dychtivo čakali na repliky naznačujúce nesúhlas s režimom. Nastala veľká kríza, čo hrať, ako, prečo. Bolo úplne samozrejmé, že to musí prísť a je naivné dúfať v návrat tohto stavu a veriť, že znovu nastane čas, keď príde silná a pre všetkých univerzálne príťažlivá téma.

obr_1.jpg

Gazdova krv, divadelná hra Ondreja Šulaja, vznikla na motívy z próz
Rudolfa Slobodu. Na snímke Gazda (Miroslav Noga) so Ženou (Szidi Tobias)

Nemáte pocit, že naše divadlo je prestarnuté?

Vo väčšine kamenných divadiel nenastala generačná výmena a mladí herci akoby neexistovali. Mladí herci… Je to naozaj zložité. Vytvára sa čoraz väčšia skupina tvorcov, a nejde len o hercov, ktorí po škole nemali šťastie dostať sa do divadla. Každý rok ich šanca klesá, čo je naozaj nespravodlivé, ale neviem, ako by sa to dalo riešiť, keď divadlá, hlavne z ekonomických dôvodov, nedokážu vyťažiť ani vlastných hercov k ich spokojnosti.

Je málo talentov či málo príležitostí pre talenty?

Poviem vám to inak a týka sa to najmä tých, čo sa do divadiel dostali. Mnohí z nich ukončenie školy považujú za koniec procesu vzdelávania, myslia si, že sú dobrí a že majú právo hneď hrať veľké úlohy. A pritom niektorí nič nerobia so svojou výslovnosťou a na javisku im nie je rozumieť, intonujú bez pochopenia zmyslu repliky alebo ani necvičia, aby neboli mľandraví a mali aj fyzickú výdrž. Veď odohrať na javisku veľkú postavu znamená veľa fyzickej aj psychickej námahy. Ale toto nechcú počuť. Preto si niektorí režiséri radšej vyberú herca, pri ktorom sa nemusia zdržiavať s elementárnymi javiskovými problémami.

Vy ste sa však do divadla Astorka za dramaturgičku dostali hneď po škole.

V podstate som bola ešte na VŠMU. Jedného dňa mi vtedajší riaditeľ Ľubo Gregor zavolal, či by som k nim neprišla robiť.

obr_2.jpg

Pred moskovskou Tretiakovskou galériou. Astorka vtedy
hosťovala v Malom Teatre s hrou Heinera Müllera Kvarteto

V Astorke ešte hrali ľudia, ktorí pamätali zakázané Divadlo na korze. Aké to bolo?

Vlastne desivé – taká zodpovednosť a dôvera! To, ako som si prišla vypočuť ponuku od Ľuba a myslela si, že chcú len nejakú pomoc, je samostatná historka. Ale prvý rok ma našťastie obsadili do Kabaretu, kde som sa trochu zblížila so súborom. A obrovskou podporou bola pre mňa vždy prítomnosť a prajnosť Zity Furkovej. Myslím, že aj Ľubo Gregor vedel o mne vďaka nej, cez pedagogičku Zuzanu Bakošovú.

Skončili ste dramaturgiu na VŠMU. Bola to vysnívaná škola?

Áno. Tých päť rokov bolo naplnených radosťou z učenia, vášnivým chodením do divadla, kina. S priateľkami sme si viedli diár. Ak sme neboli na výstave, v divadle alebo v kine, ten deň sa ani nerátal. Študovali sme tesne po revolúcii, rozbiehali sa filmové kluby, prišli zakázané filmy... A aj v škole sa všeličo rozvíjalo.

Čo sa vlastne na dramaturgii učí?

V prvom rade dejiny svetového divadla, dejiny slovenského divadla, scénografia, dramaturgia, dejiny hereckých teórií, dejiny československého a svetového filmu, mali sme seminár tvorivého písania so Zuzanou Tatárovou a každý piatok premietania filmov s jej výkladom a diskusiou.

Vedeli ste na začiatku, do čoho idete?

Ani nie. Ale pred prijímačkami ma rodinná priateľka, filmová scénografka Tatiana Kovačevičová zoznámila so Zuzkou Tatárovou, ktorá bola vtedy ešte scenáristkou na Kolibe. Rozprávali sme sa aj o jej práci – ale to bola filmová dramaturgia.

obr_3.jpg

Na začiatku svojej kariéry v Astorke sa Andrea Dömeová ocitla aj na divadelných
doskách. V hre kabaret stvárnila malú postavu – členku Kit Kat Band

A tá divadelná?

Asi som o nej niečo tušila, vyrastala som s divadlom. Ale keby mi pri skúškach na VŠMU dali otázku, čo to je dramaturgia, asi by som to nevedela presne definovať.

Dnes už to viete?

V každom divadle a dokonca pri každom režisérovi je funkcia dramaturgie rôzna. Sú režiséri, ktorí majú premyslenú koncepciu a ostatných tvorcov berú ako tých, čo majú slúžiť ich predstave. Potom sú režiséri, ktorí tiež majú jasnú predstavu, ale aspoň sa tvária sa, že si ju potrebujú prebrať. V našom malom divadle mám na starosti aj Festival Astorka, granty, všetky textové výstupy a plno vecí, na ktoré iné divadlá majú ďalšie oddelenia, pretože ich prevádzka je omnoho väčšia.

Moja predstava dramaturga bola taká, že číta hry a rozhoduje o tom, čo pôjde a čo nie.

Je to trochu aj dedičstvo minulosti, keď sa hry schvaľovali. A, samozrejme, vo veľkých divadlách sa musí plánovať dlhodobo dopredu. My sme flexibilní, ale tiež máme dramaturgický plán do februára 2013. V Astorke je umelecká rada a jej posielam hry či synopsy, ak je text v inom jazyku, ale aj tipy na hosťovanie divadiel, ak vidím na festivale zaujímavé veci. S režisérmi a umeleckým vedením sa však v podstate priebežne celý rok bavíme, čo ďalej. Veľkú úlohu zohráva priestor pre hercov, aj keď oni si to určite nemyslia.

obr_4.jpg

Ako prebieha výber hier?

Snažíme sa vyberať hry tak, aby spravodlivo dostávali všetci veľké príležitosti, čo je už len matematicky ťažké pri súbore rovnocenne výborných a zaujímavých hercov. Dôležitá je aj vyváženosť klasiky a súčasných hier. Alebo príde napríklad Roman Polák s tým, že chce robiť Kafkov Zámok – ak ide o takýto výrazný text, ktorý je v dokonalom súlade s líniou Astorky a veľmi podstatný pre našu spoločnosť, spomínané hľadiská sa dostanú až na druhé miesto. S nápadmi chodia aj herci, napokon, tým je Astorka povestná. Vďaka Zite Furkovej malo divadlo dve unikátne divadelné hry. Keby Zita, vtedy umelecká šéfka, nešla za Rudom Slobodom, Armagedon na Grbe a Macochu by nenapísal a mám pocit, že tento fakt, ktorý je z hľadiska divadelnej histórie nezabudnuteľný, sa nevyzdvihuje tak, ako by si zaslúžil.

Čo po tom, keď sa konečne rozhodnete pre hru?

To je pre mňa najkrajšia fáza práce. Navštevujem knižnice, archívy. Snažím sa vypátrať čo najviac o autorovi, o jeho ére, o hre, inscenačnej tradícii. Keď sme napríklad robili hru Tolstoj a peniaze, môj výklad hercom trval dve skúšky, teda osem hodín... A veľa im ešte rozprával aj Roman Polák.

Čo ste si napríklad naštudovali?

Denníky Tolstého, manželky, spomienky súčasníkov. Krátko predtým vyšla v českom preklade unikátna kniha o ruskej kultúre a priniesla v mnohom úplne inú optiku na mnohé javy a život spisovateľov. V čítačkovom období sa snažíme priblížiť hercom hru. Od všeobecnejších informácií a smerovaní inscenácie k jednotlivým postavám.

Na čo herci potrebujú toľko informácií?

Herci v Astorke sú tvoriví a vnímaví, radi sa dozvedia niečo nové o autorovi a jeho živote. Nielen pri Mesiaci na dedine, kde je dej paralelou jeho dramatického ľúbostného života, či pri Tolstom, kde herci hrajú postavy s reálnymi predobrazmi – každá informácia sa môže stať podnetom k tvorivým nápadom. Možno nie úplne transparentne, ale umelecké dielo je výsledkom vedomej i podvedomej invencie, rôzne impulzy sa zbierajú, spájajú, prelínajú a vyplávajú na povrch v tvorivom čine. Preto verím, že ani jeden nový fakt nevyjde nazmar.

obr_5.jpg

S hercami Jirkom Reidingerom a Jirkom Sovom na divadelnom festivale v Nečtinách

Ste na všetkých skúškach?

Nie úplne, ale ako prvý divák by som mala vychytať všetky možné chybičky. Úplne na začiatku aranžovacích skúšok hovorím svoje pocity a názory len režisérovi. Počas generálkového týždňa pribudnú aj technické poznámky: „Hlasnejšie, čo je to za čudnú gramatickú väzbu, počul si niekedy, že existuje ďe ťe ňe ľe – ďi ťi ňi ľi?...“ Znie to sarkasticky, ale v skratke sa najlepšie vyjadruje a herci vedia, že to nie je irónia zameraná osobne a takisto že pripomienky sú väčšinou k javom, ktoré by sa dali zlepšiť. Pri svojich pripomienkach ctím líniu hry, nikdy by som nešla proti režisérovej predstave postavy, aj keby som to stokrát cítila inak. Na to sú naše rozhovory pred inscenovaním a čítacie a aranžovacie skúšky. Vieme, čo ideme povedať a tomu sa podriaďujú všetky aspekty inscenácie.

Vidíte hru len na premiére alebo sa chodíte pozrieť aj na reprízy?

Režiséri chodia na takzvané dozorné. A ja chodievam na festivaly, ako reagujú mimobratislavskí diváci, a ak ide o slávnostné predstavenie, okrúhlu reprízu a tak.

Vidíte rozdiel medzi premiérou a povedzme dvadsiatou reprízou? Neprichádza rutina?

Myslím, že nie. Pri našich hercoch je radosť vidieť, ako sa v postave posunuli, uvoľnili, rozvinuli motívy, dopovedali, čo na premiére, kde je predsa len stres, bolo len naznačené. Môže sa však aj stať, že niekde mala byť postava smutná a na repríze už preplače celé predstavenie. Potom hneď volám režisérovi.

Nedávno mala premiéru hra Gazdova krv, ktorá vznikla na motívy Slobodovho románu Krv. Rozlišujete medzi hrou, ktorá vznikla ako hra, a adaptáciou?

Nie, dramatizácia je svojbytný dramatický útvar. Dobrý príklad je práve Gazdova krv. Nad tým, že by sme znovu robili Slobodu, sme s Jurajom Nvotom rozmýšľali už dlho. Dokonca sme sa snažili zdramatizovať najznámejší Slobodov román Rozum, no neúspešne. Až prišiel s nápadom, aby sme oslovili Ondreja Šulaja. Keď sme sa s ním dohodli a začali nanovo čítať román Krv, zľakla som sa, že je to vari aj nemožné. Ale Ondro bravúrne transformoval do situácií a replík osobitý, mimoriadne originálny svet Ruda Slobodu a kto pozná román, vie, že Gazdova krv je síce inšpirovaná románom, ale je to samostatné dielo.

obr_6.jpg

Zatiaľ posledná premiéra v Astorke. V hre Eugena O‘Neilla Cesta dlhého dňa do noci
hrajú Juraj Kemka, Zuzana Konečná, Lukáš Latinák, Zuzana Kronerová a Boris Farkaš

Aký je Sloboda dôležitý pre Astorku?

Veľmi dôležitý. Už len tým, že na začiatku deväťdesiatych rokov, keď Astorka vznikla, mali Slováci iný vzťah k literatúre, osobitne k tej, čo mala príchuť zakázaného. Vtedy bolo prirodzené oslovovať spisovateľov na spoluprácu. A mať Ruda Slobodu bol mimoriadne progresívny a prestížny čin, ktorý divadlu priniesol skvelé renomé.

Vy ste ho osobne spoznali, keď ste pre Astorku pripravovali jeho Macochu.

Zoznámil nás Juraj Nvota, keď Rudo priniesol prvú verziu Macochy, vtedy ešte hry Herečky idú do pekla. A Jurkovým zvykom je nenechať žiadny text na pokoji, preto sa dohodli, že budeme chodiť do Devínskej Novej Vsi pracovať na hre. Lenže začali sa prázdniny a Juraj išiel na dovolenku a napokon som tam chodievala sama, takmer každý deň, tri mesiace v roku 1994.

Ak dáme bokom chválospevy na jeho tvorbu, bol kontroverznou osobnosťou – viackrát liečený alkoholik, žijúci v polorozpadnutom domčeku, s manželkou postihnutou duševnou chorobou...

Mnohé jeho názory som nechápala, zdali sa mi dosť čudné, hádala som sa s ním. Keď ich teraz zozbierané v knihe čítam, vidím jeho jasnozrivosť, schopnosť preniknúť pod povrch vecí a dokonca aj isté vizionárstvo. Rudo bol filozof a vďaka úžasnému analytickému mysleniu veciam rozumel a predvídal veľa udalostí, ktoré sa po čase naplnili. Pri našich pracovných stretnutiach takmer vôbec nejedol, ale veľmi dbal, aby som ja mala desiatu, obed a zákusky z cukrárne, kde mi občas objednával aj nejaký alkohol. „Ja nemôžem,“ stále hovoril, len si privoniam. A ovoňal môj pohárik, z čoho sa stal rituál. A čo sa týka jeho manželky Viery... Tiež bola vždy doma, niečo si robila vo svojej izbe a keď videla, že máme prestávku, prišla a rozprávala nám. Bola k nám vždy veľmi milá, „pána Nvotu“ a „pani Zitu“ mala rada a pamätala si hádam každé ich stretnutie. Z Rudových kníh som vôbec nepochopila, že by tu mal byť nejaký problém, myslím, že sa to priamo spomína len na niekoľkých miestach v Krvi, tak som bola trochu zaskočená akoby alogickými uzávermi niektorých situácií a javov, o ktorých vravela. Ale vždy to boli originálne myšlienky, skutočne zvláštne. Myslím, hoci vtedy som to asi nevedela, že ich pevné puto držalo aj preto, že ho veľmi bavilo počúvať jej príhody a rozprávať jej svoje názory. Jej reakcia, často skutočne nečakaná, málokto by tak reagoval, mu dávala nové a nové podnety na premýšľanie, inšpirovala ho. To bol totiž Rudo. Žiadna poznámka, hocijako nedôležitá, ho nenechala ľahostajným. Vtedy čítal Knihu Jób a, samozrejme, že jej princíp transformoval aj do Macochy. Veľmi zvláštnym spôsobom. Ale nikto z kritikov a teoretikov to nepostrehol.

Navštevujete množstvo festivalov a divadelných prehliadok a súťaží, často chodievate do zahraničia. Kam smeruje divadlo?

Nastúpia nové trendy, alebo sa divadlo vráti k niečomu, čo tu už bolo? Sú isté trendy v divadle, často existujú popri sebe aj protichodné tendencie inscenovania, ale nie je možné striktne ich triediť. V každom prípade, ak je nejaký súbor – nejaká inscenácia úplne výnimočná, hlavne vo svetovom meradle, zvyčajne za tým stojí silná osobnosť, väčšinou režisér so svojím tímom. A tí sú takí vyhranení, takí osobití, že tieto „trendy“ sú vlastne ich tvorivou metódou, často neprenosné. Ostatní sa môžu inšpirovať, no asi nikdy nedosiahnu niečo podobné.

Akých divákov bude divadlo o niekoľko rokov oslovovať? Bude bojovať o priazeň nových divákov, alebo unavené z boja s televíziou sa bude skromne snažiť udržať si „elitu“, čiže návštevníkov, ktorí divadlo potrebujú tak, ako iní televízne seriály?

Diváci, to je osobitná kapitola, ani tu sa nemôžeme porovnávať. Máme iné sociálne, ekonomické a hlavne kultúrno-vzdelanostné zázemie. Keď idem do divadla vo Viedni, hovorím teraz o Burgtheatri, Akademietheatri a Theater an der Wien, nie o alternatívnych či malých scénach, v hľadisku sú bohato oblečení ľudia, ktorí pijú šampanské, chodia taxíkmi, večerajú potom v blízkej skvelej reštaurácii. A títo šialene tlieskali po predstavení, pri ktorom jedna moja známa takmer omdlela, pretože bolo fakt nechutné a krv vyzerala ako pravá, trvalo viac ako tri hodiny. Boli to veľmi emotívne, expresívne ladené tri hodiny, mimoriadne náročné na intelektuálne vnímanie. Čo je to za ľudí, ktorí sú schopní nadšene pozerať to, čo by u nás možno malo aj fanúšikov, ale v takom veľkom divadle by neprežilo ani jednu sezónu? Budeme mať aj my raz takých divákov? Ale to ja naozaj neviem. Je priveľká priepasť, do ktorej nás dostal totalitný režim, ťažko sa to doháňa.

Nezväčšuje sa tá priepasť viac a viac?

Divadlo je tu tisícky rokov, prežilo nástup filmu, televízie aj internetu. A divadlo nie je len pre elitu. Vždy bolo pre všetkých. Od antiky k nám vedú dve hlavné línie tzv. vysokého a nízkeho žánru, zjednodušene tragického a komického princípu, ktoré nikdy neexistovali striktne oddelene, ale sa viac či menej prelínali a ovplyvňovali. Divák si môže vybrať.

Ak by ste mali svoje divadlo, aký repertoár a smerovanie by malo? Koho by oslovovalo?

Existuje jedna hra, ktorá je pre naše divadlo ako stvorená. Hans Wurst sa v nej sporí so svojou dcérou, herečkou tragédií, či majú ľudia radšej (jeho) komédie, alebo tragédie. Je to téma, ktorá je podstatná pre smerovanie nášho aj iných divadiel a o ktorej sme sa už bavili. O čom máme hrať? Čo ľudí zaujíma? Myslím si, že veľké city, veľké vášne, zaujímavé ľudské osudy. A konkrétne, chýba mi niečo ako Austinová v literatúre. Pútavý príbeh, ostrá irónia a sarkazmus na javy, ktoré sa nám nepáčia a na konci romantický happy end. Ale takú hru nepoznám.

Nevytvára vysokú návštevnosť Astorky to, že v nej hrá silná stredná generácia hercov, divákom známa najmä z televíznych seriálov?

Neviem síce, či za strednú generáciu považujete našich najmladších členov (Latinák, Jakab, Kemka, Miezga), oni sú slávni, a veľmi. Ale na ich Na koho to slovo padne sa nedalo dostať ani v časoch pred ich televíznou slávou, rovnako ako na Nepripravených. No určite nastane čas, keď sa herectvo začne deliť. Budú tu „TV herci“, podenkovo slávni a bohatí, a potom „elita“, divadelní herci, určite mnohí obsadzovaní do prestížnych filmových produkcií. A my budeme zase chodiť do divadla na veľké herecké výkony a nebude nás rušiť rehot obecenstva, keď sa v dramatickej situácii zjaví nejaký TV zabávač.

Celý čas na nás pri rozhovore pozerali vaši dvaja psíkovia. Ako tie nevinné nemé tváre znášajú prostredie divadla?

Mojito do divadla nechodí, ale Poquíto videl viac predstavení ako ktorýkoľvek človek. Je so mnou aj na filmových a divadelných festivaloch. Po koncerte Oskara Rózsu a 11 sopranistiek však už viem, že na operu nesmie chodiť – pri sopráne rád spieva.

Andrea Dömeová (1972)

Narodila sa v Bratislave. Po absolvovaní Gymnázia Metodova vyštudovala dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení. Ešte počas školy sa stala dramaturgičkou divadla Astorka Korzo ’90, kde pripravila vyše dvadsať predstavení, medzi inými Macocha, Tolstoj a peniaze či Platonov. Niekoľko rokov spoluorganizuje Festival Astorka. Je tiež vedúcou oddelenia výskumu a edičnej činnosti v Divadelnom ústave. Je slobodná, žije v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  4. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  5. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  6. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  7. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  8. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  9. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  10. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  1. Štýlové osvetlenie do obývačky: Rozhoduje i to, ako žijete
  2. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  3. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  4. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  5. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  6. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  7. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  8. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  9. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  10. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 7 260
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 4 771
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 3 460
  4. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 3 195
  5. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 2 654
  6. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 876
  7. Splnený sen 1 158
  8. Ako na refinancovanie hypotéky 1 108
  9. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu 964
  10. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 956

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Kto ovláda svet a Kurzov kurz vo V4 (týždeň podľa Schutza)

Sto rokov po monarchii a stopäťdesiat po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stredná Európa môže pripraviť na veľký „relaunch“ nacionálnych vášní.

SVET

Suverén Babiš a ponížený Okamura. Posledná debata bola šou

Superdebatu sprevádzali hlasné reakcie divákov.

ŠPORT

Len Sagan nestačí. Príde Tour de France na Slovensko?

Najlepší cyklisti v Žiline, Trnave či v Tatrách. Je to vôbec možné?

Neprehliadnite tiež

Z opilcov na diskotéke urobil rozprávku. Beck mohol na novinke radšej spomaliť

Hudobný chameleón pred dvomi rokmi vyvolal škandál na cenách Grammy.

ROZHOVOR

Na policajnú akadémiu treba v Rusku tlačenku, muži s mocou sú neodolateľní a sexi

Rusko je rovnaké ako pred tisíc rokmi, hovorí pre SME ukrajinský režisér. Nasadili proti nemu trollov.

Lynyrd Skynyrd: Zrodenie a pokles americkej hudobnej legendy

Ubehlo štyridsať rokov od leteckého nešťastia, pri ktorom zahynuli popularizátori južanského rocku.

Najlepšie slovenské fotografie zachytili protesty a Sagana. Pozrite si víťazov

Súťaž Slovak Press Photo vyvolala polemiku. Jednu z cien dostal fotograf SME.