Temný a znepokojový je nový film PEDRA ALMODÓVARA Koža, v ktorej žijem. Oddnes je v našich kinách. Antonio Banderas v ňom hrá chirurga, ktorý chladne, tajne a kompletne preoperuje muža na ženu. Film mal premiéru v máji na festivale v Cannes. Po následnej párty Pedro takmer stratil hlas, ale prišiel ešte na komorné stretnutie s novinármi. A tak i pre SME rozprával o katolíckej výchove, sexualite, identite a strachu z budúcnosti, ktoré v ňom vyvolávajú genetické pokusy.
Nie je to prvýkrát, čo vo filme rozvíjate zmenu pohlavia. Prečo ste ňou taký fascinovaný? Chceli ste byť niekedy ženou?
„Myslím si, že je to celkom bežný ľudský sen, ocitnúť sa aspoň raz v koži druhého pohlavia. Ak však hovoríme o transsexuáloch, to už sa dotýkame otázky identity a výzvy k bohu. Transsexuáli sa odvažujú spraviť vážny krok k tomu, aby sa mohli prejaviť tak, ako sa vo svojom vnútri cítia. Tým vlastne bohu tvrdia, že im stvoril nesprávne telo, a teda spochybňujú jeho úlohu stvoriteľa. Ja som doteraz transsexualitu predstavoval ako cestu za utvrdzovaním si identity a sex zasa ako esenciu života. V tomto filme však predsa len o sexualite hovorím inak. V tomto filme je ako čosi hrozné. Je to trest.“
Vášmu hrdinovi nanútia zmenu pohlavia a on sa s tým zmieri. Vám sa to zdá možné?
„Ak chcete nejakú hroznú situáciu prežiť, musíte prijať realitu takú, aká je. Nehovorím pritom, že to musí byť okamžitý proces, samozrejme, že prvou reakciou na čosi také je zúrivosť. Aj Vicente - Vera najprv skáče ako tiger. Lebo veď chirurg mu zmenil telo, ale nedokázal zmeniť dušu. Keď už však Vera dokázala prijať realitu a podarilo sa jej vyslobodiť z kliniky, kde ju chirurg väznil, zrazu mohla dospieť aj k happy endu.“
K happy endu?
„Áno. Vrátila sa domov a stretla Cristinu, ktorá sa jej páčila, ešte keď bola Vicente. Pozerala sa na ňu a vravela si, hm, páči sa mi. A Cristina tiež, pozrela sa na Veru a vravela si, hm, aká krásna žena! Človek môže byť šťastný s telom, ktoré si nikdy nepredstavoval, že bude mať.“
Nesnažili ste tak trochu rozprávať novodobý príbeh Frankensteina?
„Nesnažil, len som si naň pri písaní spomenul. No len aby to neviedlo k zbytočnému zmätku. Ak teraz priznám inšpiráciu Frankensteinom, ľudia si pomyslia, že som nakrútil horor a keď vyjdú z kina, budú sklamaní. Neuvidia krv ani scény, ktoré by ich mohli vyľakať. Tento film je horor v hlave. Je to obskúrny príbeh o sexuálnej identite, zneužití moci a vlastnej predstave o spravodlivosti.“
Aj kritici z vás bývajú zmätení, miešate im jeden filmový žáner cez druhý.
„A teraz v Španielsku boli ich texty ešte zmätenejšie. Rôznymi žánrami som opísal proces zmeny pohlavia. Vy na to máte dve slová - žáner a pohlavie. My v španielčine máme len jedno, žáner aj pohlavie sa povie rovnako - género. Takže v tých článkoch to lietalo jedno cez druhé.“
Keďže Viktor sa zmení na Veru, pre jednu úlohu ste potrebovali herca aj herečku. Ako sa vám to darilo?
„Chirurg zmenil Vicentemu kožu, ale nezmenil mu kosti, takže som musel nájsť muža a ženu, čo by mali rovnakú výšku a rovnaký typ postavy. Najprv som hľadal androgénne ženy. A aj som našiel pár, ktoré vyzerali ako muž a boli veľmi pekné. Lenže potom som uvidel Elenu Ayanu a ona bola emocio〜nálne najsilnejšia. Žiaľ, nie je vysoká, takže potom som zas musel hľadať nižšieho muža. Bože, prešiel som stovky konkurzov! Bola to ťažká úloha aj pre hercov samých, museli sa vložiť do takého rozpoloženia, aké v skutočnom živote nemajú s čím porovnať.“
Tento váš film možno budú porovnávať s vaším starším filmom Kika, lebo v oboch je veľmi podobná scéna znásilnenia.
„Tie scény majú spoločné to, že obe znásilnené ženy sú rozhodnuté za každú cenu prežiť. Rozdiel je v tom, že Veru znásilnili v novom tele.“
V kine to vyvolalo smiech. Súhlasíte s tým, že je to komická scéna?
„Vera sa snažila viesť dialóg s mužom, čo ju znásilňuje, a to ozaj vyvoláva komický efekt. Okrem toho, s hororovým výrazom v očiach si uvedomí, že sa jej to vlastne páči, a tak odvracia tvár, aby ten násilník nevidel, že vlastne prežíva rozkoš. Veľa ľudí to pohoršilo, ale ja si myslím, že keď ide o prežitie, človek niekedy musí urobiť aj to, čo je smiešne. Nechcel som tým nič zľahčovať, v Španielsku každý rok zomiera viac a viac žien rukami svojich manželov. Je to veľký spoločenský problém. Možno je to dané génmi, že Španieli sú takí machovia, a možno by niekto v tomto prípade aj zauvažoval, či by sa to génovým inžinierstvom nedalo upraviť.“
Považujete génové inžinierstvo na človeku za sciencefiction?
„Na tomto filme som začal robiť už dávno. Vtedy som si myslel, že to sciencefiction je. Ale za posledných pätnásť rokov sa toho tak veľa zmenilo! Realita sa nebezpečne približuje k môjmu chirurgovi. Robia sa pokusy so zvieratami, rastlinami. Už je možné preniesť do ľudskej bunky genetickú informáciu, ktorá nepochádza z nášho rodu. Robili sa i pokusy s prenášaním hrubosti prasacej srsti na vlastnosti ľudskej kože. Aj samotní vedci sa zľakli.“
Vo väčšine štátov je to zakázané, ale ako odhadujete budúcnosť?
„Rozprával som sa s viacerými vedcami - nie sú si istí, či niektorí ich kolegovia v týchto výskumoch nepokračujú. A to už presahuje zvyčajný morálny problém, tu už sa dostávame na hranicu nášho vlastného sveta. Áno, prenos génov by mohol zabrániť rakovine a iným smrteľným chorobám, ale kontrola génov zároveň znamená ovládanie identity. Ak by sme mohli rozhodnúť, ako bude nová bytosť vyzerať, úplne by sme narušili celú našu kultúru. Všetky náboženstvá, ktoré sú sústredené k jedinému bodu a sú založené na obdive jediného tvorcu, by museli zaniknúť. Svet nezanikne, ale dospejeme k novému typu a chápaniu ľudskosti. Hoci ja sa už toho asi nedožijem.“
Doteraz vaše filmy katolícka cirkev odmietala. Žeby ste pri tomto konečne našli spoločnú reč?
„To nie, to sa nikdy nestane. Ja neprestanem rozprávať o sexe a cirkvi sa nikdy nebude páčiť, keď o ňom bude niekto rozprávať. Jej zástupcovia ho radšej budú praktizovať, ako by ho niekomu dovolili ukázať, hoci aj v regulárnej forme. Tak ako všetci Španieli v päťdesiatych a šesťdesiatych rokov aj som chodil do katolíckej školy, našťastie, už som na to všetko zabudol. Náboženské dogmy nemajú viac na moju dušu ani myseľ žiadny vplyv. Už s nimi nebojujem, nezjavujú sa mi ako prelud. Ale pozor, nikdy som pritom neodmietal duchovno. Duchovnom sme živí.“
Po dvadsiatich rokoch ste znovu do filmu obsadili Antonia Banderasa. Zmenil ho život v Los Angeles?
„Pamätám si ho, ako prišiel v roku 1981 na konkurz pre Labyrint vášní. Mal zahrať šiitskeho teroristu, prejsť sa po ulici a s túžbou v očiach sa pozrieť na chlapca oproti. Bol perfektný. Dokázal zahrať čokoľvek, čo som mu napísal, oči mu horeli vášňou. Aj teraz bol veľmi srdečný. Volal ma Pedrito a vravel: Povedz, čo chceš, so všetkými silami sa o to pokúsim. Ja som chcel rovnakého Antonia, ako som poznal pred tými dvadsiatimi rokmi, a tak som ho poprosil, aby zabudol na slávu v USA a na spôsob života, aký tam teraz má. Videl som, že už má nové vrstvy svojej osobnosti a že niektoré aj skrýva, ale nechcem ho za to súdiť. Má päťdesiat rokov, manželku, deti. Samozrejme, že sa musel zmeniť.“
Aj vy ste sa zmenili?
„Nemyslím si, že som sa veľmi zmenil. Možno, že sa viac zaoberám starnutím a plynutím času - čo je v mojom veku prirodzené, zásadná téma môjho života sa však nezmenila. S filmovaním som začínal po nástupe demokracie a odvtedy rozmýšľam nad slobodou a morálnou autonómiou. Viem, že je dôležité, aby som sa vo filmoch dokázal vyjadriť zrozumiteľne, no popritom sa stále snažím byť spontánny a čo najmenej racionálny.
