V mysli sa mi v zábleskoch vybavovali obrazy zničených mrakodrapov v New Yorku, Toronte a Mníchove. Keď bola chlapčenská skupina Celebrity, v ktorej som pôsobil, na vrchole slávy, vyhlásili ma za symbol kadečoho – generácie, krásy, erotiky, jednej banky, niekoľkých japonských automobilov a dvoch tenisových turnajov. Zvykol som si dokonca, keď nás hudobné vydavateľstvo v záujme vyššieho zisku povýšilo na fetiš. Moju umelohmotnú figúrku ste si vtedy mohli vyzliecť donaha, pohrať sa s ňou a potom jej vybrať iný model šiat zo širokej ponuky.
Skutočne nerád by som sa však stal symbolom hegemónie amerického kultúrneho imperializmu. Viem síce, čo je to mcdonaldizmus, disneyfikácia aj cocakolonizácia, ale o zámeroch, metódach a dôsledkoch týchto strategických postupov neviem o nič viac ako drvivá väčšina obyvateľov zemegule. Navyše som sa pri anglickej výslovnosti doteraz nezbavil svojho šušlavého islandského prízvuku.
„Pristaneme neďaleko nádhernej pláže. Ale ešte to potrvá. Ja sama som náhodná, ale môj proces vnímania je základný. Žijem život a zároveň ho skúmam. Neunikne mi ani najmenšia maličkosť,“ rozprávala mi Karisma.
Na teroristku okolo seba šírila celkom dosť totálneho zmätku. Zrak jej kypel akýmsi nejasným zadosťučinením. Nedokázal som si predstaviť, ako môže mať pre niekoho cenu viezť ma súkromným lietadlom cez oceán.
„To ste mi vo fanklube kúpili last-minute zájazd, že si mi o ceste ani nestihla dať vedieť? Alebo ťa podceňujem a na letenku si našporila sama?“ pokúsil som sa Karismu prerušiť. Nepomohlo.
„Pamätám si všetko. Úplne jasne,“ pokračovala, „od okamihu, ako si ma pustil do domu. Každé zachvenie. Každú kvapku potu. Každé zamrazenie. Ver mi.“
Skutočne nič mi v tejto chvíli nepripadalo vhodnejšie, ako počúvať podobné rozprávky. Moje namáhavé dýchanie akoby meralo čas. Bolesť ustúpila a čoraz ťažšie sa mi darilo pôsobiť vyrovnane. Myšlienky mi v hlave vírili. Predstavoval som si, že o chvíľu budem po smrti. Nesmierne živo a zbystrene som si uvedomoval, že žijem.
„Bolo to ako blesk, oslnenie. Rozhodla som sa, že budeme spolupracovať. Ale o tom až na mieste. Teraz je už neskoro. Musím odísť,“ vyhlásila a urobila dlaňou gesto smerom dozadu.
„Všetkému, čo si hovorila, rozumiem. Pokojne choď preč, veď už sme si povedali všetko podstatné,“ odvetil som meravo.
Prižmúril som oči a všimol som si siluety dvoch vysokých svalnatých mužov so samopalmi. Škoda, že po mojej prítomnosti už túžia iba nájomní zabijaci. Navyše aj tí to dostali príkazom.
Z Karisminých slov som pochopil len to, že tak skoro, ako som dúfal, ešte nezomriem. Pripadal som si ako v rozložených kulisách katastrofického filmu. Celá scéna mohla byť dielom predstavivosti filmového režiséra, ktorý sa pokúšal vyrovnať s nočnou morou zo zlého sna, v ktorom ostro a jasne videl Medzinárodný menový fond, Svetovú banku, NATO, Pentagon a Hollywood. Pre mnohých sú tieto označenia vysvetlením všetkých problémov a oslobodením od zodpovednosti. No ja mám pri týchto slovách podobne abstraktný pocit, ako keď vidím katalógové fotky drahých jedál, zábery na plážové terasy prestížnych hotelov alebo flakóny naplnené luxusnými parfumami.
Keď sme konečne vystúpili na letisku, cítil som sa ako dôkladne vyžmýka- ná handra. Očakával som pristátie na tajnej teroristickej základni kdesi v saudskoarabskej púšti a ozbrojenú eskortu.
No privítal ma nápis Vitajte v Dubaji a na priesvitnej bráne malá, no dôrazne preškrtnutá izraelská vlajka. Od bolesti som mal stále halucinačne vyostrené videnie. Rozhliadol som sa po gigantickej hale a už ma neprekvapovalo, že ešte aj indigo, farbivo na značkové džínsy, sa vyrába z ropy.
Karisma ma držala pod pazuchou a viedla v sprievode ochrankárov cez služobný východ. Pohŕdala mnou dostatočne na to, aby mi ani nenasadila putá. Považovala ma za zbabelca. Správny postreh.
Obklopovali nás masy katalógových turistov, Arabov a letiskových úradníkov. Ovalila ma omamná horúčava, pomáhala mi tváriť sa ľahostajne.
S únosmi je to už dnes podobné ako s vojnami a revolúciami. Ak sa pri nich náhodou ťažko nezraní 19-ročný americký vojak, nikto na svete si ich nevšimne.
Pas som nemal a ani som ho nepotreboval. Našťastie. Inak by som tichých, decentných a mimoriadne skorumpovaných colných úradníkov znervóznil pečiatkou z letiska v Tel Avive, kde som bol minulý rok hrať na tamojšej Love Parade.
Na hraniciach sú už dávnejšie zavedené nové režimy ovládania. Poznal som to už z čias, keď som sa každý víkend teperil po svetových letiskách s ťažkým kufrom plným platní. Pri kontrole nie je dôležitá závora. Rozhoduje počítač, ktorý zachytáva dovolené alebo nedovolené postavenie každého človeka.
Popri nás kráčali letušky, ktoré nesmú servírovať bravčovinu. Na kabátikoch mali zlaté, rebrovito umiestnené pásy. Obávam sa, že nešlo o atrapy.
Aby sa človek v budovách tohto typu cítil dobre, asi naozaj musí patriť k vrstve superbohatých a vyznávať estetiku nafty. Táto ohavnosť bola isto zámerná a vznikla po medzinárodnom architektonickom tendri najdrahších projektantov na svete. Problém spočíval len v tom, že klientom bol naftársky miliardár, ktorý v živote nevidel ropnú vežu.
Uprostred duty free shopu stála pozlátená palma, ktorá siahala takmer po vysokánsky strop. Steny boli pieskovo žlté a ozdobovali ich minimalistické pastelové počítačové grafiky interiérových doplnkov v plastikových rámoch: gauč, roh stola, váza, ležadlo. Naľavo sa vchádzalo do letiskovej mešity.
Z masívnych pásmových reproduktorov pod stropom znelo syntezátorové čvirikanie, ktoré zrejme Arabi považujú za ambientnú hudbu.
Klimatizáciu tam mali hádam aj elektronické vozíky na prenos nadmernej batožiny. Ale vzduch sa napriek záplave obrovských air-condition mašín nijako extra neochladzoval, len trochu prúdil.
Za parkoviskom s rozlohou európskeho mestečka sa začínala púšť. Mierili sme k wagenu, ktorý ktosi z tímu na diaľku otvoril. Zvažoval som, čo ma v najdrahšom meste sveta asi čaká. Nič rozumné mi nenapadlo. Dospel som len k jednej poriadnej hlúposti: zo všetkých síl som sa Karisme vytrhol. Rozbehol som sa pomedzi stojace autá.
Konal som impulzívne, bez rozmýšľania. Neuvažoval som, aké mám vyhliadky a či mám vôbec nejaké.
Vedel som len, že zabiť ma nechcú, pretože by to urobili už skôr.
Netuším, kde sa vo mne vzala taká rýchlosť a sila. Vzrušenie ma strhlo. Rútil som sa pomedzi nablýskané vozidlá. Pastelové farby karosérií sa okolo mňa zmiešali. Únik ma opájal. Vrieskal som lámanou angličtinou úplne nezmyselné prosby o pomoc. Úžasný pocit úteku som si vychutnával celých desať sekúnd.
Potom sa mi ktosi zozadu plavným skokom hodil na kolená. Ešte som sa stihol uhnúť nabok. Ale potom sa mi prenasledovateľova ruka natiahla za hrdlom a zovrela ma do presu. Nevydal som ani hláska.
Šúchal som sa nohami o betón. No ešte som mal dosť rovnováhy.
Potom si útočník ľavou rukou chytil pravé zápästie a zaryl mi ho do bedra.
Predlaktiami mi stlačil mechy.
Vložil do toho silu oboch rúk.
Akoby mi vzplanula hruď.
Divo som zamykal nohami.
Bol som v železnom zveráku. Ľavá noha mi odkväcla nabok a kolená ochabli. Obkľúčil ma hlúčik, ktorý šikovne odpútaval pozornosť.
Rozpleštil som sa im pri nohách, úplne hotový.
„Nepáči sa mi tvoj prístup. Tvoj prístup sa mi vôbec nepáči,“ prehovorila Karisma. Z hrdla pritom vydala suchý zvuk, ktorý mohol byť aj potláčaným smiechom.
„Ešteže som aspoň ja spokojný s tebou. Inak by sa dalo hovoriť o zásadnej roztržke,“ bľabotal som, ale pochybujem, že mi bolo rozumieť. Teda, keby ma vôbec niekto počúval.
Cítil som, ako mi po tvári steká krv. Po dopade na zem ma prenikol hrozný otupujúci oheň. Tešil som sa z toho.
Tuho som zažmúril oči. Zaťal som zuby. V náruživom vypätí vôle som sa urputne usiloval zachovať si vidinu ďalších úderov. Túžba po bolesti ma mučila výbuchom bezmocnej ľútosti. Vzduch sa zdal mŕtvy, ťažký a neohybný. Slnko mi oslepovalo zrak.
Dychtivo som túžil po nových ranách. Dostal som sa na samotný koniec. Ďalej sa zájsť nedá. Už len pri silnej bolesti mám pocit, že sa dotýkam bazálnych právd jestvovania: pachy, vylučovanie, puchnutie.
Lebo zážitok bolesti je skúsenosť, ktorej človek venuje najviac svojho času. Zranenia sú udalosti, ktoré zanechávajú na mojom tele stopy, a preto ich dokážem prežívať. Iba vtedy mám pocit, že som ešte stále skutočný.
Prestal som vnímať, čo sa okolo mňa deje. Jasne som si uvedomoval jedinú vec. Realita je slovo, ktoré bez úvodzoviek už nič neznamená. Moja istota je po všetkom, čo som zažil, založená už iba na istote tela. Ale istota tela je postavená na činnosti. Výhradná možnosť, ako získať istotu o svojej ruke, nohe, o sebe vôbec, je zdvihnúť lakeť, päsťou niekomu vraziť do tváre. Alebo sa bolestivo udrieť.
Aj ľudia, ktorí sa narodili bez niektorej končatiny alebo o ňu pri strašnom úraze prišli, v nej cítia fantómovú bolesť. Vnímajú v chýbajúcom úde všetky pocity – teplo, chlad, dotyk, polohu, objem, dĺžku i pohyby. Rovnako pri amputácii penisu v ňom muž dokonca cíti erekciu. Ženy zasa cítia fantómovú menštruáciu aj po chirurgickom odstránení maternice.
Podobne si kaliky chcú škrabať svrbiacu nohu, ktorú nemajú, hrýzť si pomyselne boľavé prsty, čo pred rokmi stratili pri autonehode.
Môj mozog si pamätá každú bolesť, ktorú som kedy precítil. Všetky vnemy a pocity sa mi spätne vybavujú v najrôznejších okamihoch, neutlmujú sa, ale, naopak, kedykoľvek sa zosilňujú až na nevydržanie.
Svet, ktorý som pozoroval – to som bol ja sám. Hľadel som na mikrokozmos svojej vlastnej kostry. Pokiaľ ide o druhého človeka, používam ho už iba ako zemeguľu a občas ním pre osvieženie zakrútim.
V mysli sa mi ako vo sne vybavovali spomienky na poslednú Wittgensteinovu knihu. O istote. Horúčkovito som čakal ďalšie údery.
No už mi nikto nevrazil.
Karismini ochrankári ma chytili za nohy a ruky, nadvihli ma a v obkľúčení niesli do auta.
„Muselo sa to začať už pred tisíckami rokov,“ mlela mi do ucha Karisma. „Dnes to preniklo do podstaty všetkého. A do každého z nás. Nemôžeme sa jednoducho obrátiť alebo otvoriť ústa a hovoriť. A už vôbec nemôžeme rozhodovať tak, aby sme nepáchali zlo,“ trepala.
Bolesť sa našťastie šírila rýchlo. Ohnivo ma bičovala od hlavy po päty. Pálila ma celá hlava. No ešte som vládal hovoriť a nikto mi v tom nemohol zabrániť.
„Zdá sa mi, že túto platňu som už kdesi počul. V jednom prázdnom lietadle. A otravovala ma, už keď mi ju púšťali prvý raz,“ odvetil som s mechanickou zanovitosťou.
Naložili ma do auta. Z oboch strán ma strážili ozbrojenci. Nechápal som načo.
Títo ľudia oveľa lepšie ako ja vedeli, čo je nekonečné disciplinovanie. Bolo mi jasné, že od okamihu, keď Karisma vnikla do môjho domu a uniesla ma, som vo väzení. Dnes už človek nemusí byť zavretý, stačí, keď je zadĺžený. Kontrolná spoločnosť mi už isto dávno zobrala všetky osobné čísla, kódy, ktoré vyznačujú prístup k informáciám.
Akcelerácia mi vtlačila chrbát do sedadla. Bolo mi ľahostajné, kam ma vezú. Túžil som len, aby ma v tej chvíli niekto tvrdo dokopal.
Michal Hvorecký (1976) vydal knihy Silný pocit čistoty (LCA, 1998) a Lovci & zberači (Techno.sk, 2001). Je editorom internetového magazínu www.inzine.sk. Organizuje (spolu s Tiborom Holodom) hudobný festival Wilsonic. Žije v Bratislave. Pre Letné čítanie denníka SME vybral úryvok zo svojho pripravovaného románu.
O TÝŽDEŇ: SILVESTER LAVRÍK
