História miesta, kde stál obrovský pamätník Klementa Gottwalda, sa rozšírila o ďalšie umelecké projekty.
V New Yorku si pripomenú v Bode 0, ako nazvali miesto pádu dvojičiek, tragické udalosti spred desiatich rokov. Výstava projektu, ktorý práve otvorila bratislavská galéria Krokus, tiež nesie názov Bod 0.
Tento náš má dlhšiu a úplne inú históriu. Jeho tragickosť je celkom špecifická, samozrejme neporovnateľná s udalosťami v New Yorku. Námestie slobody v Bratislave je svojím spôsobom zárukou istoty – nič sa tam nedeje. Už dvadsať rokov.
Minulé umelecké projekty na Námestí SlobodyJúlius Koller navrhol pre námestie fiktívny Ping-pong monument (1971)Stanislav Filko s Alexandrom Mlynárčikom vytvorili koncept HAPPSOC (1965)Fero Guldan ilegálne osadil dve plastiky (1989)Skupina Egoart pripravila na námestí ilegálne osadenie bronzových portrétov na sokloch vytvorených z pozostatkov súsošia Klementa Gottwalda (2003)Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa vytvorili živú „pyramídu kapitalistického systému“ (2006)
Prázdno po Gottwaldovi„Je to živý skanzen socializmu, je priam zarážajúce, ako mohlo to miesto takto prežiť. Má neuveriteľnú atmosféru, je takmer v centre hlavného mesta, ale kedykoľvek tam človek príde, čas tam stojí,“ hovorí český umelec Krištof Kintera, jeden zo štvorice, ktorú prizvalo občianske združenie Verejný podstavec na spoluprácu.
„Výber umelcov zo štyroch krajín Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska nebol náhodný,“ hovorí Michal Moravčík zo združenia, „rovnako ako ani miesto – už v minulosti sa tu odohralo niekoľko umeleckých zásahov,“ hovorí.
Výstava projektov je iba prvou fázou. Na budúci rok by sa projekty mali aj realizovať. Moravčík vraví, že komunikujú s mestom, od ktorého majú pozitívne reakcie. „Najdôležitejšia je však radikálnosť tých nápadov, sila myšlienok, ktoré by mohli nabúrať zmýšľanie o verejnom priestore v spoločnosti,“ dodáva.
Hudba, hraj!Kinterov projekt nesie názov 1 € public jukebox. Spočíva v umiestnení veľkého jukeboxu na podstavci, kde by si okoloidúci za poplatok mohol zvoliť skladbu. Samozrejme, nie tak celkom ľubovoľnú – v playliste by našiel napríklad čínsku hymnu, kubánsku hymnu, indiánsku pieseň lásky, Muezzina, Beethovenovu sonátu či skladbu Sex Pistols – God Save The Queen.
Szabolcs KissPál navrhuje vytvoriť Korunovačné údolie. Na mieste terajšej fontány by sa vyhĺbila jama - negatív korunovačného pahorka, ktorý sa kedysi nachádzal na mieste, kde dnes stojí súsošie Ľudovíta Štúra.
Vyťaženú zeminu navrhuje distribuovať do sedemdesiatich bývalých žúp Uhorska ako gesto proti historickým treniciam okolo spoločnej histórie.
Ilona Németh pracovala s familiárnym pomenovaním námestia „Sahara“ pre prach, ktorý sa počas oficiálnych prehliadok a podujatí víril vo vzduchu. Jej objekt, tornádo, by sa na námestí zjavovalo v pravidelných intervaloch, pripomínajúc tradíciu pravidelných demonštrácií.
Zároveň by malo akúsi ničivú silu, zahmlilo by priestor, poskytlo by mu reset – historický, vizuálny aj sociálny.
Vcelku tajomne pôsobí skromne vyzerajúci projekt napísaný na malom kuse papiera. Pawel Althamer v ňom vytvára udalosť spojenú s koncom sveta, a teda aj námestia.
Univerzálna apatia?Uprostred námestia roky stojí, pre istotu, nefunkčná fontána. Psičkári sa prechádzajú. Bratislavský okrášľovací spolok plánuje presunúť súsošie Ľudovíta Štúra práve na Námesie slobody, aby na jeho miesto umiestnil repliku sochy cisárovnej Márie Terézie. Socha Jozefa Jankoviča padla pred výstavbou obchodného domu, pred Národným múzeum dlho stál iba obrovský prázdny podstavec.
Námestie slobody si celkom slobodne spí. Nič nepýta, nič nevyvádza, nikoho nezaujíma. Verejný priestor je pre všetkých, a teda - nikoho. Sochy sa vymenia, ľudia si zvyknú. Tak je, vlastne, všetko v poriadku, alebo nie?
Zdá sa, že v bode 0 sa nenachádza iba Námestie slobody.
Chýbajúci Pawel Althamer, Krištof Kintera, Ilona Németh a Szabolcs KissPál v galérii Krokus.
