Známe diela
1. Svetlá z Ground Zero (2001)
Prvý architektonický návrh na mieste dvojičiek počítal s pamätníkom: dvomi svetlami smerujúcimi priamo nahor.
2. 25th Hour (2002)
Režisér Spike Lee nakrútil film o drogovom dealerovi a zakomponoval doň aj zábery s troskami z WTC.
3. Gangy New Yorku (2002)
Príbeh Martina Scorseseho je z 19. storočia, ale posledný záber je už na novú panorámu New Yorku.
4. 11’09’’01 (2002)
Jedenásť režisérov nakrútilo poviedkový film o tragických udalostiach. Každý mal k dispozícii 11 minút, 9 sekúnd a jedno políčko filmu.
5. Spider-Man (2002)
Producenti stiahli plagát a trailer k filmu, lebo v jednom zábere sa pavúčí muž zjavil v odraze dvojičiek.
6. Bomb the Pentagon (2002)
Skupina Primal Scream chcela nový album nazvať podľa pesničky Bomb the Pentagon, v ktorej kritizovala americkú politiku.
7. Fahrenheit 9/11 (2004)
Žiadny obraz, len zvukovú stopu z nešťastných udalostí použil vo svojom dokumente Michael Moore.
8. World Trade Center (2006)
Oliver Stone nakrútil svoj pohľad na tragédiu s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe. Nebol to jeho najlepší film.
9. Don DeLillo: Padajúci muž (2007)
Kritika román hodnotí ako jedno z najlepších diel o 11. septembri a vrchol autorovej tvorby.
10. Remember Me (2010)
Prekvapením priemernej romance je, že jej hrdina sa ocitne v budove Dvojičiek ráno 11. septembra.
Takmer všetky filmy nakrúcané v New Yorku radšej vynechávali zábery na budovy Svetového obchodného centra. Reakcií divákov sa nebáli len filmové štúdiá, ale aj rozhlasové stanice. Ako uvádza kniha Shoot The Singer!, vznikol zoznam skladieb, ktoré americké rádiá patriace do najväčšej siete Clear Channel jednoducho prestali hrávať.
Na indexe dramaturgov sa vtedy ocitli starý nevinný hit Louisa Armstronga What A Wonderful World, dylanovka Blowin´ in the Wind, beatlesovka Ticket To Ride, a stopäťdesiat ďalších piesní. Väčšinou išlo iba o názvy, no najtvrdšie dopadla skupina Rage Against The Machine, ktorej konzervatívne rádiá v éteri zakázali kompletnú diskografiu.
S podobnou "cenzúrou" sa napríklad stretla aj opera Johna Adamsa The Death Of Klinghoffer. Dielo o udalostiach teroristického únosu výletnej lode mnohé svetové scény radšej stiahli z programu.
Letecké spoločnosti sprísnili podmienky cestovania, do príručnej batožiny si nebolo možné brať nástroje, vďaka čomu sa rušili mnohé koncertné turné, firmy tlačili na hudobníkov, aby sa vyhli akýmkoľvek narážkam na teroristické útoky, denník The Guardian zase citoval majiteľov britských divadiel, muzikálov a tanečných súborov, ktorí silne pocítili výpadok amerických divákov pre obavy z lietania.
Umelci viac-menej chápali, že je to citlivá téma a príliš neprotestovali. Keď však v roku 2002 prezident George Bush rozhodol o vojenskej invázii do Iraku, mnohých to rozhorčilo a začali tvrdo kritizovať americkú vládu. To je však už úplne iná téma.
Nepriateľa sme nevideli
Realistický film o bezmocnosti pasažierov a centra pre kontrolu vzdušnej dopravy nakrútil Paul Greengrass v čase, keď sa producenti aj diváci 11. septembra báli. Napriek skeptickým predpokladom dokázal, že aj taký film môže byť krásny a má zmysel.
Ľudská fantázia je niekedy obmedzená, prejavilo sa to, keď v roku 2006 prišiel do kín film Let číslo 93.
Rozpráva sa v ňom o štvrtom lietadle, ktoré ráno 11. septembra teroristi uniesli. Po pár hodinách letu malo pristáť v San Fransiscu, oni ho chceli nasmerovať na budovu amerického Kongresu. „Po ľavej strane vidíte krásnu newyorskú panorámu,“ vítal svojich pasažierov pilot. Vtedy ešte nemal správy o tom, že dve lietadlá vrazili do World Trade Centra a tretie do Pentagonu, to sa stalo až o polhodinu neskôr. Len diváci v kine už vedeli, že o desiatej hodine a tretej minúte budú aj oni všetci mŕtvi, pretože sa zrútia v Pensylvánii.
Režisér Paul Greengrass nakrútil vzorový príklad filmového realizmu a antiromantizmu. Jeho problémom bolo, že veľa ľudí si nevedelo predstaviť, aký zmysel by mohol mať. Vedeli, že uvidia bolesť, utrpenie a smrť skoro ako v priamom prenose a neverili, že im umožní vidieť nedávnu tragédiu inak, ako ju videli dovtedy. Alebo že by nakoniec mohli povedať, že videli vynikajúci film.
A predsa. Greengrass je Angličan, vláda v jeho krajine šla spolu s USA do vojny v Iraku a v Afganistane. On už po atentáte v Londýne v júli 2005 vedel, čo by taký film mohol ukázať. „Vidno, že sme sa za dve hodiny rozhodli ísť do vojny a že sme do nej šli naslepo,“ hovoril pre denník The Independent. „Nepriateľa sme nevideli a rozhodne sme ho nepoznali. Šli sme do vojny v stave maximálneho zmätkua sami vyľakaní tým, že sa len bude pokračovať v nepredstaviteľnom násilí.“
Film sa mu podarilo nakrútiť v čase, keď boli takéto témy v podstate zakázané. Rok pred ním šiel za producentmi režisér Niels Mueller, vravel, že chce so Seanom Pennom nakrútiť film o Samovi Byckovi, skrachovancovi, ktorý mal v roku 1973 v pláne uniesť lietadlo, vletieť s ním do Bieleho domu a potrestať tým za svoje životné neúspechy Nixona. Producenti žasli, pýtali sa ho: Zbláznili ste sa? Čo je to za hlúpy vtip, robiť film o atentáte na prezidenta? A film Zabijem Nixona nakoniec zaplatil mexický futbalový klub.
Aj Greengrassa sa pýtali, či nie je na takýto film skoro. Uvidíme, keď sa premietne, odpovedal. Podporovali ho pritom príbuzní obetí, podávali mu všemožné informácie a mnohí z tých, čo vo filme hrajú, hrajú samých seba. Napríklad Ben Sliney, manažér z Federálneho leteckého úradu. Ráno 11. septembra šiel prvýkrát do svojej novej roboty - a vzápätí dával príkazy, aby všetky lietadlá nad krajinou čo najskôr pristáli. V riadiacich vežiach, v centre pre kontrolu vzdušnej dopravy a medzi armádnymi zložkami leteckej obrany nakrútil Greengrass časť svojej drámy. Bol fascinovaný tým, aký skvelý systém dokázali Američania vyvinúť a koľko miliárd sa doň neustále investovalo. Zaujímavou témou však bolo pre neho aj to, že napriek toľkému zhmotnenému talentu sa celý tento systém ukázal rovnako bezmocný ako pasažieri uneseného lietadla.
Vzápätí po Lete číslo 93 prišiel do kín aj Oliver Stone s filmom o 11. septembri, nazval ho World Trade Center. Pravdepodobne postupne vzniknú aj ďalšie a bude to ľahšie a prirodzenejšie. Tak to už bohužiaľ býva, že nie všetky budú rovnako vydarené a dojímavé. Ale Paul Greengrass si myslí, že je stále veľa tém, vďaka ktorým by mohli byť inšpirujúce aj vyzývajúce. Hovorí: „Ešte by sme sa mali baviť o tom, ako byť angažovaný, meniť spoločnosť a vstupovať do svojho údelu. Rozmýšľať, ako konať rozhodne a pritom opatrne, vedieť sa múdro rozhodnúť. Je to všetko čertovsky ťažké, však?“
Kristína Kúdelová
Boss, teraz píš pesničky!Všetko je tak, ako bolo. Len ty tu chýbaš, spieva Bruce Springsteen na albume The Rising. Bolo to prvé ucelené hudobné dielo o 11. septembri.
Bruce Springsteen bol zmätený a neistý, keď v septembri 2001 konečne vypol telku. Čo mám teraz robiť? Čo sa s týmto všetkým dá teraz urobiť? Tragické udalosti ho zastihli v čase, keď sa utiahol a niekoľko rokov skoro nič nenahrával, pretože sa nevedel vysporiadať so svojou mimoriadnou popularitou a veľkým bohatstvom. Nevedel, či má ešte právo spievať o obyčajných Američanoch a či mu to ešte niekto uverí.
Odpoveď prišla na ulici v New Jersey. Springsteena ktosi zastavil a prihovoril sa mu: Boss, kde si? Teraz píš pesničky! Povzbudený šiel domov a vrátil sa k nekrológom, ktoré čítal v New York Times. V niektorých sa spomínalo, že obeť útokov mala medzi osobnými vecami odložený lístok z jeho koncertu, jeden nekrológ mal dokonca titulok Bossov fanúšik. A tak zdvihol telefón a vravel: „Dobrý deň, tu Bruce Springsteen. Rešpektujem vaše súkromie a žiaľ, ale predsa by som sa rád na niečo spýtal...“
Z dlhých rozhovorov s príbuznými zložil album. Nazval ho The Rising, Vzkriesenie. Je to prvé a zatiaľ najucelenejšie hudobné dielo, ktoré priamo reflektuje 11. september.
Jednu pesničku mal už hotovú rok predtým - City of Ruins, Mesto v ruinách. Spieva v nej síce o Ausbury Parku, kde mal s kapelou prvé koncerty v kariére, ale zrazu tie slová dostali iný význam. Potom začal písať o hasičovi, ktorý počuje ľudské volanie, ale v prachu nič nevidí (Into The Fire). O prázdne po zrútených budovách (Empty Sky). O dlhých a nekonečných smútočných pochodoch v New Yorku (The Fuse). O atentátnikovi, vdovách, vdovcoch a posmrtnom živote, ktorý pre tých živých nie je žiadnou útechou (Paradise). Písal o milencoch, ktorí vyrastali v dvoch náboženstvách a kultúrach (Worlds Apart) a trúfol si zaspievať aj krásnu baladu o obyčajnom človeku (Nothing Man).
A potom prichádzajú slová: „Košele sú v skrini, topánky v predsieni, mama s bábom sú v kuchyni, aj všetko ostatné je tak, ako vždy bolo. Len ty tu chýbaš.“ Krehká pieseň You’re Missing je vrcholom albumu. V júli 2002 sa z neho za prvý týždeň predalo 500-tisíc kusov.
Bruce Springsteen si vždy dával pozor, aby sa jeho piesne nedali jednoznačne politicky interpretovať. Ronald Reagan napríklad nepochopil ironický text jeho slávnej skladby Born In the USA, a keď si ju pýtal do svojej kampane, nedostal od Bossa povolenie. V takom rozpoložení skladal Springsteen aj album Rising, ale po dezilúzii z nasledujúcich rokov svoj názor predsa len zmenil. Titulnú skladbu spieval v roku 2009 na podporu Obamu.
Ostatné piesne z albumu len zriedkakedy hráva na koncertoch. S výnimkou Waitin’ On A Sunny Day. Z tejto optimistickej pesničky si dovolil urobiť radostnú hymnu na oslavu života a pravidelne ju spieva so svojimi fanúšikmi.
