Aj záber na spokojného lyžiara má svojho vynálezcu.
V Paríži sa v roku 1900 konala olympiáda, vo Švédsku o rok neskôr udelili vôbec prvú Nobelovu cenu a onedlho sa konali aj prvé preteky Tour de France a jesenný salón, ktorý odmietal konzervativizmus oficiálneho parížskeho salóna. Ženy už mohli voliť aj študovať filozofiu a dokonca aj medicínu.
Európa bola vtedy ešte celkom inou Európou, ako je dnes. Vydanie tradičnej encyklopédie je dnes už tiež celkom iným druhom dobrodružstva ako kedysi. Rozsiahly knižný projekt História európskej fotografie (The History of European Photography), vychádzajúci v angličtine, bude mať spolu tri diely. Prvý, ktorý je už v kníhkupectvách, zaznamenáva vývoj fotografie do roku 1938, druhý do roku 1970 a tretí diel sa končí rokom 2000.
Európa z periférie
V pozadí tohto výnimočného projektu stojí niekoľkoročná snaha Stredoeurópskeho domu fotografie na čele s Václavom Macekom, ktorý je aj hlavným editorom publikácie. Ako však vraví, ide o kolektívne dielo. Každú z kapitol totiž písal starostlivo vybraný autor z konkrétnej krajiny.
Obe snímky, ktoré sa dostali na titulné strany (prvý diel tvoria dve knihy), sú náznakom toho, na čo sa jej tvorcovia najviac zamerali. Tie zábery totiž nie sú z Francúzska ani Nemecka, ktoré mali nesmierny vplyv na celú scénu. Jedna pochádza z Estónska – ide o autoportrét Johannesa Pääsukeho, a autorom druhej je Nór Anders Beer Wilse.
Európa sa nescvrkáva do veľkomiest ani sa nedelí na východ a západ. Je „iba“ starým kontinentom formujúcim svoje hranice, názory a kultúru. Ešte nemá potuchy o rýchlosti – digitálnych fotoaparátov, Photoshopu ani Googlu. Svet fotografie je celkom iný – je v ňom pomalosť a precíznosť, oduševnenosť a pocit z niečoho nového, nepoznaného. Presne taký ako pri čítaní.
Dejiny fotografie vždy stoja tesne vedľa politickej a spoločenskej situácie. Veď ani Nór Wilse by zrejme nefotil skaly s vodopádmi a luxusnou loďou v popredí, keby o to v tej dobe nebol záujem. Krajina však potrebovala zistiť, kým vlastne je a posielala práve fotografov, aby „to“ Nórsko v nej našli.
Z pohľadníc umenie
Kým dnes je pohľad na spokojného lyžiara stojaceho pred zasneženým masívom skôr fotografickým klišé ako originálnym záberom z dovolenky, v 20. rokoch minulého storočia šlo v Nórsku o hit. Dnes môže taký záber urobiť hocikto, no Sigrid Lien, autor kapitoly o Nórsku s hrdosťou vraví, že práve nórski fotografi stáli na počiatku tohto obrazu.
Podobných príkladov hľadania vlastnej národnej identity nájdeme mnoho, najmä v rokoch formovania nových štátov. Každý mal však vlastné praktiky, nie je to tak dávno, čo sa aj Slovensko na bilbordoch pýšilo krásnou krajinou v srdci Európy, ale to je celkom iný príbeh. Napríklad fínskym fotografom plynuli okrem práv na fotografiu krajinnej scenérie aj práva na samotný výsek krajiny. Ostatní museli hľadať fínsku dušu niekde inde. Estónci sa zasa v národnej propagande zamerali na ľahko erotické zábery slniacich a kúpajúcich sa dám, ktoré mali byť priam ikonami prosperity obyvateľstva.
Autori publikácie sa nehrnú do prázdnych konštatovaní, do výpočtov udalostí (na to slúži stručný index v prílohe) či výsostne odborných informácií, ktoré majú pramálo spoločné s tým, čo fotografi v tej dobe zažívali. Práve naopak. Sú istým spôsobom oduševnení. Z ich textov ide cit a energia. Chcú povedať dejiny svojich fotografií tak, ako sa stali. Neváhajú byť kritickí či ironickí, no stále prežívajú svoju krajinu – svoj Island, Albánsko, Moldavsko či Portugalsko, pričom o niektorých z nich doposiaľ v žiadnej publikácii o fotografii na medzinárodnej úrovni nebola zmienka.
Historici umenia môžu začať hľadať odchýlky či nepresnosti údajov. Všetci ostatní môžu pri čítaní tejto knihy skrátka začať od začiatku. Dopĺňať poznané dejiny seba. V manuáli Photoshopu a v nespočetnom množstve príručiek o tom, ako fotografovať, je dosť informácií o kompozícii či svetle. Čítame ich, lebo chceme vedieť robiť dobré fotografie. Vkladáme ich do albumov – fyzických alebo elektronických, lebo radi zaznamenávame to, čo sa okolo nás deje. Sú nás milióny.
Iba niekoľkým sa však podarilo urobiť také snímky, ktoré si zaznamenala aj história, ktoré si tam zapísala, rovnako ako olympiádu, Tour de France či Picassa.
O nich je táto kniha. Je v nej všetka presnosť, ľúbivosť aj rozporuplnosť fotografií, ktoré majú, čo povedať.
