Keď začíname skúšať novú hru, netušíme, o čom bude, hovorí Blaho Uhlár.
Nájsť čo najviac spásonosných dramatikov s kvalitnými scenármi je prirodzenou túžbou každého divadla. No predsa existuje ešte ďalší spôsob, ako dôjsť k novej inscenácii. Blaho Uhlár ho nekompromisne praktizuje už asi štvrťstoročie a jeho originálna metóda kolektívnej tvorby bez scenára sa stala od roku 1991 synonymom nového avantgardného bratislavského divadla Stoka.
„Po svojich režisérskych začiatkoch som v 80. rokoch postupne nadobúdal presvedčenie, že divadlo sa dá robiť aj bez dramatika. Skutočnosť, že pracovať môžem len s takými ľuďmi, akých v súbore mám, je tým hlavným obmedzením a súčasne aj hlavnou výhodou. Inak povedané, základ divadelnej tvorby spočíva v divadelnom kolektíve.“
Uhlárovo odmietanie inscenovať hotový text od kohokoľvek, seba nevynímajúc, však bolo absolútne dôsledné. „Samozrejme, za komunizmu sa také niečo mohlo diať len v ochotníckych súboroch, v rámci rôznych tvorivých dielní či neskôr v trnavskom Disku, kde mi ponúkli spoluprácu a prijali moju podmienku, že budeme pracovať bez scenára.“
Keď sa už schyľovalo k pádu režimu, dovolili mu takto pripraviť dve inscenácie dokonca aj v profesionálnom Divadle pre deti a mládež v Trnave. Svoju metódu potom uplatnil aj v ukrajinskom divadle v Prešove a vzápätí sa na tomto tvorivom princípe naplno a úžasne rozbehla Stoka.
„Znie to neuveriteľne, ale na začiatku skúšania som nielenže nikdy nemal žiadny scenár, ale ani len predstavu, o čom by budúca hra mala byť. A, samozrejme, už vôbec to netušil ani nikto v divadle. Všetko sa začínalo rodiť z nezáväzných debát, hádok, rozprávania o všetkom možnom.“
Takéto skúšky (Uhlár tieto spočiatku neraz svojrázne stretnutia dôsledne nazýva skúškami) trvali istý čas, až sa zo „zbližovania“ so súborom zrazu začalo črtať budúce predstavenie. „Z rôznych hier a improvizácií, ktoré sme si postupne zapisovali, som sa potom pokúsil vyhmatnúť námet, tému alebo okruh tém, ktoré sú zaujímavé. Až keď bolo vidieť, že hercov by bavilo asi toto, tak som si povedal, že by nás to mohlo baviť spoločne.“
Až potom sa vytvoril scenár a nastali chvíle, ktoré sa už nelíšili od práce v iných divadlách. „Herci sa učili svoje roly, vymýšľali sa scény a kostýmy či hudba, a mojou hlavnou úlohou to bolo dorežírovať.“
Ten minulý čas v rozprávaní nie je celkom presný, priekopník i večný rebel Uhlár takto funguje stále. Pravda, legendárnu Stoku sa mu po rozpade napriek niekoľkým pokusom už nepodarilo stabilizovať, a tak je v súčasnosti ťažiskom jeho divadelníctva opäť starý dobrý Disk.
„Dnes už každý vie, že sa to dá aj bez scenára, ale zasa každý to nedokáže,“ konštatuje Blaho Uhlár. „Máloktorý režisér si dovolí prísť pred súbor bez dogmy a dokáže vytvoriť atmosféru kolektívnej tvorby a vzájomnej dôvery. Všetci musia cítiť, že majú rovnocennú šancu prichádzať s nápadmi. Neraz aj so zdanlivo hlúpymi, no platí zásada - zahraj to a uvidíme.“
