Lucia Piussi: Ja som tá, čo nevie spievať

Dlhé roky hrala v divadle Stoka, ktoré už neexistuje. Kapela Živé kvety však žije. Nie je také podstatné, či LUCIA PIUSSI spieva, hrá, či píše. Jej texty aj postoje spája jediné úsilie: žiť a tvoriť pravdivo.

Dlhé roky hrala v alternatívnom bratislavskom divadle Stoka, ktoré už neexistuje. Kapela Živé kvety, kde spieva a píše texty, však žije, koncertuje a doteraz nahrala osem albumov. Nie je také podstatné, či LUCIA PIUSSI spieva, hrá, či píše. Jej texty aj postoje spája jediné úsilie: žiť a tvoriť pravdivo.

Niekto vás spája s divadlom Stoka, niekto s kapelou Živé kvety a najnovšie ste prekvapili knihou Láska je sliepka. Už vám nestačili osobné pesničky?
Nie všetko vyjadríte pesničkou a tak hľadáte príbeh. Ja som vždy chcela napísať knihu a teraz som rada, že som si počkala. Písanie je ako volanie zvonku. Veci sa vo mne hromadili a keď to prišlo, knihu som vychrlila za mesiac a pol. Celé to spustila dobrodružná cesta do Kazachstanu, ktorá mi v zlom období veľmi pomohla.

Čo to bolo za rozpoloženie?
Spravila som v živote tú hlúposť, že som sa vydala, ale manželstvo rýchlo stroskotalo. Ťažko to opísať - mládežnícka nerozvážnosť to už nebola a na senilitu mám asi ešte čas. Možno vo mne zatikali biologické hodiny, aj som seba samu v niečom poprela. Zo vzťahu bola napokon ruina, skončila som úplne vyčerpaná a tušila, že zregenerovať sa v miestnych kulisách nebude ľahké. Šialená cesta sa však vyplatila a ja som veľa pochopila. Predstavte si, že cestujete nekonečnou stepou a vaša duša akoby dobehne telo. Z Kazachstanu som sa vrátila ako znovuzrodená.

Písali ste pravidelne?
Nepravidelne pravidelne. Kto chce napísať knihu, nemusí predtým veľa písať, podstatné je, že sa písaním neustále zaoberá a v duchu pomenúva veci slovami. Metóda neexistuje. Čítala som kdesi, že „spisovateľ je ten, kto nemôže prestať písať“ - ale ja myslím, že to je skôr definícia grafomana. Minule ma zaujal Sándor Márai, ktorý tvrdí, že „spisovateľ je ten, kto píše, až keď už nemôže mlčať“. Tiež ma potešilo, že Márai spája písanie so zvláštnym chvením. Ja som totiž nikdy nepísala inak len s takýmto chvením.

obr_1.jpg

Čo vám v našej literatúre chýbalo?
Človek píše, lebo si chce niečo prečítať a nikde to nenachádza. Túžila som napísať niečo obnažené, naozaj osobné, chcela som skúmať, čo nosíme v hlave, aké sú vzťahy, v ktorých sa neustále topíme a potom sa vynoríme, a spätne nechápeme, kde sme vlastne boli. Snažila som sa o pravdivosť, autentickosť. Ak je niečo povrchné, málo osobné, štylizované, vyfabulované, nezaujíma ma to.

O sexe píšete otvorene až popisne. Aké boli reakcie?
Myslela som si, že ma veľa ľudí pre to odsúdi, ale nemám ten pocit. Pár sa ich zhrozilo a majú s tým problém, ale väčšina reakcií je dobrých. Teší ma, že príbeh je prenosný.

Bolo ťažké sa otvoriť?
Najprv som mala obavy, ako tú erotiku opíšem. Potom som však ako keby hľadela cez kameru a pravdivo popisovala veci, ktorých súčasťou je erotika tak ako všetko ostatné. Bolo to radostné a oslobodzujúce. Akoby som maľovala oblečené bytosti, potom nahé bytosti a nebol v tom nijaký rozdiel.

So sexom je to v našej literatúre problém. Keď to nie je tabu, príde opačný extrém, teda trendové príbehy z veľkomesta, kde sa súloží namiesto pozdravu.
To áno. Ale ja si myslím, že niečo bude tabu vždy: pravda. Mám pocit, že aj ľuďom, čo ma za otvorenosť odsudzujú, neprekážajú nejaké perverznosti, skôr asi neznesú iný pohľad na svet, pretože nepasuje do ich kritérií. Hrdinka mojej knihy nie je nestráviteľná preto, že sexuálne žije, ale preto, že sa slobodne rozhoduje, hľadá, riskuje a odmieta plniť spoločenské normy. A to je omnoho väčší prečin.

obr_2.jpg

Piussi znie cudzokrajne. Predkovia boli Taliani?
To by bolo na dlhé rozprávanie. Kto chce, prečíta si o tom v knižke Perute, kde sú rozhovory s našou kapelou. Mama zomrela pri autonehode, keď sme mali so sestrou sedemnásť rokov a otec si veľmi rýchlo našiel druhú rodinu, čo vôbec neodsudzujem, naopak, myslím, že je šťastný a to je dobre. A medzitým som začala hrávať v Stoke.

Aké boli začiatky nášho najznámejšieho nezávislého divadla?
Prvé roky, keď sme hrávali každý deň, sedeli diváci nehybní ako balvany a ani nehlesli. Celkom ako žiaci v škole, ktorí nevedia, čo si majú myslieť. Keď sme v roku 1991 hrali premiéru inscenácie Impasse, v Holandsku ľudia výskali a skákali, ale doma iba zatlieskali ako holúbätá a potom sa ticho vytratili. Boli sme frustrovaní, mysleli sme si, že nám nerozumejú. Až po čase sa dokázali uvoľniť a prišiel aj opačný efekt. Keď v inscenácii Eo Ipso zažiaril Peter Batthyany, niektorí diváci sa k nám chodili vyslovene smiať a rozosmievali hľadisko až tak, že sme nemohli hrať. To už bol extrém, ale diváci už sa skrátka nebáli smiať. Blaho Uhlár to vtedy pomenoval, že sme si časom vychovali diváka. V najslávnejšom období Stoky, keď stávali pred divadlom rady, som počula niekoho vykrikovať, že predáva lístok za tisíc korún! To bol zázrak vzhľadom na to, že ako hercov nás Karásek a Blaho vytiahli z ulice.

Účinkovať v Stoke prinášalo aj čosi ako lokálnu slávu.
Dnes je to asi už legenda a väčšia sláva, ako reálne bola. My sme sa tomu aj bránili. V porevolučných časoch, keď sme – mladí a odhodlaní – v niektorých predstaveniach hrali nahí a prišli nejakí machri suverénne cez skúšku do divadla, že nás chcú fotiť do Playboya, tak som ich poslala do riti. Bola v tom hrdosť a nezávislosť.

V divadle Stoka má korene veľa zaujímavého z kultúry deväťdesiatych rokov, ale samotné divadlo zaniklo. Kedy prišiel úpadok?
Keď sme prežili mečiarizmus a potom neprišla podpora v zmene kultúrnej politiky od novej – akože slušnej – vlády, vtedy sme pochopili, že toto je smrť.

obr_3.jpg

Odchodom Mečiara sa nič nezmenilo?
Všetko zostalo po starom. Predtým sa celá spoločnosť utiekala k Stoke ako ku kultúrnemu stánku, ale hneď ako sa to prelomilo a Mečiar odišiel, všetci sa od nej odvrátili. Otvoril sa nový, pragmatický svet, ale Mečiarom zdevastovaný systém podpory kultúry zostal pri starom a umelo vytvorené kultúrne inštitúcie nik nezrušil. Výsledkom je, že Matica slovenská grgá milióny, ale Stoka musela zaniknúť.

Mohlo to byť inak?
V spoločnosti na to nie je vôľa. Stoka bola hrdá avantgardná scéna, ktorú na vystrašenom, pragmatickom, meštiackom Slovensku nikto nepotrebuje. Neviem, čo sme my za národ. V niečom akoby chorý.

Čo tým myslíte?
Ničomu nedokážeme dať korene. Keď môžu vznikať veci, ktoré by ďalej rástli, tu sa všetko končí na akejsi plytčine a ani pes po tom neštekne. Čo má u nás tradíciu? Iba komunizmus, asi aj to nie dôsledne, lebo tomu nikto neveril. Možno že fašizmus je večný. Ale možno aj slovenskí fašisti plačú, že nie je.

O konci Stoky sa šíril názor, že divadlo pochoval šéf Blaho Uhlár, tým, že pred búraním odmietal ponúkané náhradné priestory. Ako to bolo?
To je jeden obrovský blud. Primátor Ďurkovský robil pred koncom Stoky štvavú kampaň, napríklad v ním podporovaných regionálnych novinách písali, že divadlo Stoka dostane náhradné priestory v sklade pri Dunaji. Jednak nič také nebolo v hre a jednak by to bolo absurdné. Aj keby nám mesto dalo zrúcaninu, čo s ňou? Ľudia tomu však verili a pýtali sa, prečo stále plačeme, keď máme také dobré ponuky.

V Stoke ste k herectvu postupne priberali starostlivosť o krčmu. Bola to v niečom dobrá skúsenosť?
Určite tak všeličo pochopíte o ľuďoch. Krčma v Stoke bola v niečom ako zoologická záhrada. Vždy som mala tik, že keď prídem do krčmy a prevláda jedna rovnošata, či sú to holohlaví skinheadi alebo dredatí anarchisti, je zle. Stávalo sa, že to tam chceli ovládnuť rôzne skupinky a svojou prítomnosťou terorizovali ostatných. Veľmi rýchlo sme pochopili, že nemá zmysel volať políciu, tí k nám akurát posielali kukláčov, čo dávali hocikomu pažbou po papuli. My sme boli však divadelníci, nie obyčajní krčmári, čo v tom vedia chodiť. Bola to tvrdá škola života. V čase, keď sme zažívali problémy so skínmi, som už takmer nespávala. Riešením bolo, že sme si našli ochrankárov, čo sa nemuselo každému pozdávať, ale inak to nešlo.

obr_4.jpg

Po zániku divadla prišla aj úľava?
Bolo to, ako keď ťaháte vagón z plných síl. Keď Stoka skončila, najprv som sa psychicky zložila. Ja, inak duševne, myslím, zdravý človek, som rok a pol brala antidepresíva.

S kapelou Živé kvety ste hrávali dlhé roky, kým prišiel prvý album. Nikdy ste to nechceli vzdať?
Začiatky boli príšerné, ešte príšernejšie, ako je to teraz pre tých, čo našu kapelu nemajú radi. S Petrom Bálikom sme sa však fatálne stretli v tom, že nás spájala láska k tej istej kráse v hudbe. My sme boli klub sám osebe. Šli sme za vidinou, žasli nad ňou a mali vieru, že keď ju vidíme, raz ju sami namaľujeme. Keď je v človeku niečo silné ako v stopovacom psovi, tak ide vpred, aj keď mu dajú motykou po hlave.

Čo ste vtedy počúvali?
Niečo sa vo mne zmenilo, keď som počula album Blue speváčky Joni Mitchell. Ďalšie dobré veci mi podsúval Bálik a ja som ich nasávala ako špongia. Ešte predtým, vo veku pätnásť až osemnásť rokov, som čítala veľmi veľa poézie. Vedela som tony básní spamäti. Keď som objavila Deža Ursinyho a Ivana Štrpku, všade som chodila a vykladala, že nie je nič dokonalejšie ako veta, keď sa zaspieva.

Dnes už poéziu takmer nikto nečíta, zato máme hip hop. Ten počúvate?
Hip hop ako taký uznávam. Pre mňa je to poézia každodenného života, ktorá pokračuje v tom, s čím prišiel už Štrpka. Len škoda, že hip hop býva uvravený – dobrý básnik je strohý, aj keď hovorí veľa, v básni nemá balast a každý obraz v hlave zasvieti. Napríklad Rytmusa z našich hiphoperov uznávam. Má talent a keď zasvieti v skladbe, z ktorej máte zimomriavky, klobúk dolu. Dobrý súčasný básnik so všetkým, čo k tomu patrí, je aj Vec.

V Česku majú Živé kvety zázemie, často tam hrávate a médiá o vás píšu. Na Slovensku máte fanúšikov, ale aj veľa facebookových odporcov, a mnohí tvrdia, že ste preceňovaná kapela. Cítite ten rozdiel?
V Česku máme viac spriaznených duší možno preto, že tam je silnejšia tradícia klasického pesničkárstva. Zároveň je tam silná undergroundová tradícia, kapely ako Garage a Psí vojáci, Plastici a podobne. U nás vládne norma socialistického popu.

Pritom vášho albumu Sloboda sa predalo tritisíc kusov. To už je pomaly Zlatá platňa, nie?
Neviem. Nás baví robiť pesničky. Človek sa toho veľa nenaučí, možno len to, že vie tie nepodarené veci omnoho skôr hodiť cez palubu. Ak sa nám podarí fakt dobrá pesnička, máme ju v sebe ako poklad. Keď ju hráme, ona nás obdarúva, svieti, je čarovná a my veríme, že to čaro sa prenáša ďalej. Pesničky robíme bez ohľadu na to, či sa niekomu páčia, alebo nie a ony si cestu k ľuďom nájdu. V našom prípade sa to prelomilo s albumom Sloboda a spätne ľudia objavili aj naše staršie nahrávky.

obr_5.jpg

Rádiá vás nehrajú, hudbou sa neživíte. Dá sa povedať, že vám to vyhovuje?
Nám je dobre, že nás nikto nikam netlačí, je to taká čestná pozícia, s ktorou sa lepšie žije. To sme vlastne chceli, nech si nás ľudia nájdu sami. Nemáme v rukách nijaké esá, rádiá a svet konexií, ktorý tu vládne, je nám vzdialený. Čím má človek čistejšie ruky aj srdce, tým väčšia je šanca, že povie niečo podstatné.

Veľa ľudí vám vyčíta váš neškolený hlasový prejav. Čo na to vravíte?
Áno, ja som „tá čo nevie spievať“. Keď sme hrali v Stoke, boli sme „tí čo nemajú hereckú techniku“. Moja sestra, ktorá točí skvelé filmy, je zase „tá, čo nevie držať kameru“. Myslím, že ľudia, čo tieto veci opakujú ako papagáji v skutočnosti veľmi trpia reálnym vplyvom tých vecí, ktoré robíme. Neviem si to inak vysvetliť. Prečo by ich inak trápil môj naturálny spev? Asi preto, že ním niečo hovorím a sú ľudia, čo to dokonca naozaj počúvajú. Prečo sa nikto nerozčuľuje, že väčšina tých akože školených hlasov z rádií a televízorov spieva také obludnosti? Na druhej strane keď si do nás Peter Breiner kopne v stĺpčeku, že spievame a hráme falošne, alebo Fedor Frešo nás pomenuje vo svojej knihe ako „zúfalé Živé kvety“, vravím si, ó, čo dobrého sme vykonali, že títo vážení umelci a akademici nás tak potrebujú opľuť. Ani vo sne by ma nenapadlo, že útočíme na nejaký ich remeselný majestát.

Spievate aj píšete o konkrétnych kulisách. Čím je pre vás Bratislava?
Bratislava má pre mňa atmosféru letoviska pri mori, ktoré tu bolo pred miliónmi rokov a vo vzduchu tu stále je. My, ktorí sme tu doma, cítime nejaký spodný prúd napriek tomu, že Bratislava je zbúraná a vykorenená. Jej duch je zakliaty a stále sa premiestňuje. Nedá sa uchopiť a tým ani zbúrať. Ale je tu. Aj v pesničkách ľudí, v kapelách, ktoré už nehrajú, ale sú tu. Aj v akejsi tolerancii.

Tolerancii?
Nejaká starosvetská galantnosť, sieť ľudí, ktorí sa odjakživa poznajú a po rokoch sa môžu stretnúť na ulici. Podobne ako keď otvorím knihu Ruda Slobodu, cítim, že som doma, viem, o čom píše. Je to aj spôsob reči s kamarátmi. Keď sa vraciame s kapelou z Prahy a ideme po Pražskej ulici, cítime Bratislavu, toto naše letovisko.

Kto vás pozná iba z pódia, albumov alebo stĺpčekov v novinách, môže mať dojem prísnej, nekompromisnej a rozhorčenej aktivistky. Naživo ste pritom iná.
Aktivistka nie som. A pesničky azda nie sú prísne, nie?

Niekedy.
Neverím. Treba sa spýtať tých, čo z našich pesničiek doslova žijú. Som spokojný šťastný človek a nič mi nechýba. V októbri budem mať štyridsať rokov a žijem tak, ako som si vysnívala, keď som mala pätnásť.

Vaše stĺpčeky v novinách však nahnevané sú.
Tak to má byť, stĺpčeky nemajú byť milučké, ako pekne si tu žijeme. Keď spisovateľke Flannery O´Connorovej vyčítali, že postavy v jej poviedkach sú samé karikatúry, vravela – najprv hovoríte šeptom, ale nikto vás nepočuje, až začnete kričať. Nechcem písať zbytočne. Treba písať ostro, nech sa ľudia aspoň pozastavia nad tým, čo hovorím. Žijem medzi ľuďmi, ktorí rozmýšľajú podobne ako ja a občas vidím, že väčšina nás má za bláznov. Čo s tým narobím? Asi som vychovaná tak, že sa treba angažovať za pravdu a že princíp je vždy viac ako osobný prospech.

Akurát, že z intelektuálneho závetria môže táto angažovanosť vyzerať naivne.
Určite naivná je a pravdepodobne aj zbytočná. Z intelektuálneho závetria zvlášť - naivná, zbytočná a ešte aj smiešna. Keď píšem článok, vopred už tuším, viem, aké budú reakcie, ale aj tak si myslím, že niekto to povedať musí. ľudia, ktorí žijú pre takúto naivnú pravdu, sú šťastnejší ako tí, čo hovoria, že nemá zmysel nič meniť. Ani ja by som to s nimi nemenila.

Lucia Piussi (1971)

Speváčka, textárka, herečka a prozaička. Vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Hrala v osemnástich inscenáciách alternatívneho divadla Stoka (1991 – 2004). Spieva, píše texty, hrá na gitare v rockovej skupine Živé kvety, ktorá vydala osem albumov a koncertné DVD. Je autorkou poviedky Ako vyzerá oko, keď spí v antológii Sex po slovensky (2004) a knihy Láska je sliepka (2011). Žije v Bratislave, pracuje v kníhkupectve Artforum.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 9 312
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 8 363
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 060
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 005
  5. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 2 470
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 175
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 662
  8. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 240
  9. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa 1 010
  10. Cestujte intenzívnejšie s poznávacími zájazdmi 940

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.

Neprehliadnite tiež

Nekrológ

Benningtonove trápenia nevyšli nazmar. Dôkazom je Hybrid Theory

Správe o smrti speváka Linkin Park sa nedá uveriť.

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.

Búrka v Tatrách hudobný festival neohrozí. Prispôsobí sa prírode

Organizátor Tatra Flowers vysvetľuje, ako sa mu zaujímavý nápad podarilo priviesť k životu.

Tvorba Imagine Dragons nie je veľmi originálna. Koncertmi ju však zachraňujú

Hviezdou prvého večera Colours of Ostrava bola americká rocková kapela.