Česká filmová réžia prišla o jednu z najvýznamnejších a tiež najkontroverznejších postáv. Vo štvrtok zomrel v nemocnici na Homolce Otakar Vávra, ktorý vo februári oslávil sto rokov. Informoval o tom dnes Český rozhlas - Radiožurnál.
Pred mesiacom a pol podstúpil známy filmár operáciu nohy v krčku. Ako píše portál lidovky.cz, Vávrova životná partnerka, režisérka Jitka Němcová, pred dvoma týždňami oznámila, že operácia dopadla dobre. Podotkla však, že "náročný zákrok v takom vysokom veku je vždy rizikový".
Vávra, ktorý svoje významné narodeniny oslávil koncom februára v pražskom Mánese a v júni prevzal za celoživotný prínos svetovej kinematografii Grand Prix medzinárodného festivalu v Zlíne, si zlomil krčok stehennej kosti pri letnom pobyte na chalupe.
Svoj prvý film natočil Vávra už pred osemdesiatimi rokmi, jeho poslednou réžiou bol v roku 2006 videoklip k jednej z piesní na DVD k albumu Michala Horáčka a Petra Hapku Strážca plameňa.
Po roku 1989 sa režisérovi nesplnil veľký sen, keď chcel natočiť príbeh vraždy Jana Masaryka. Potreboval na to 50 miliónov korún, ktoré nezohnal. Svoje spomienky zhrnul v knihe Pamäti alebo Moje filmové storočia, ktorú predstavil práve pri príležitosti svojho okrúhleho životného výročia.
Za svojho pedagogického pôsobenia na pražskej FAMU, kde založil katedru réžie, Vávra vychoval aj generáciu režisérov československej novej vlny. Napísal vyše 80 scenárov a režíroval päťdesiatku filmov. Nielen však poetickú Romancu pre krídlovku či existenciálnu Zlatú renetu, ale aj snímky poplatné komunistickej ideológii.
Práve to, že zbieral pocty za každého režimu, mu niektorí vyčítajú. Upozorňujú na dve trilógie - vojnovú Dni zrady, Sokolovo a Oslobodenie Prahy a husitskú Jan Hus, Jan Žižka a Proti všetkým, ktoré tento držiteľ medaily Za zásluhy či Českého leva za dlhoročný prínos domácej kinematografii natočil.
"Je pre mňa všetkým, čo stálo na začiatku mojej kariéry. Ak som sa niečo naučil o filmových formách, tak od neho." Povedal Emir Kusturica. Čítajte viac reakcií od filmových tvorcov ››
OTAKAR VÁVRA
Otakar Vávra sa narodil 28. februára 1911 v Hradci Králové. Ako mladík študoval v Brne a Prahe architektúru. Z vysokej školy čoskoro zbehol k filmu, pár absolvovaných semestrov sa mu neskôr hodilo pri koncipovaní a natáčaní veľkolepých davových scén.
Začiatkom 30. rokov sa uviedol sériou krátkych avantgardných snímok a živil sa písaním scenárov. V roku 1936 sa konečne dostal k vytúženej réžii a v spolupráci s Hugom Haasom nakrútil dodnes obľúbenú komédiu Ťava uchom ihly. Jeho ďalšie snímky Filozofská história a Panenstvo (podľa Aloisa Jiráska a Marie Majerovej) naznačili jeho celoživotné orientáciu na kvalitné literárnej predlohy a popredných českých hercov.
Na sklonku prvej republiky a za protektorátu natočil celý rad snímok, ktoré dnes patria do zlatého fondu "pre pamätníkov" - okrem iného komédiu Cech panien kutnohorských a Dievča v modrom či filmy Pacientka Dr. Hegla a Rozprávka máje.
Koniec vojny a oslobodenie Československa sa na Vávrovej kariére nijako nepodpísali. Podľa Marie Pujmanovej natočil predtuchu, vynikajúceho Karla Högera obsadil do Čapkovho Krakatitu.
Budovateľské 50. roky, ktoré pochovali na kultúrnom poli stovky talentov, boli pre Vávru len ďalšou príležitosťou k tvorivému vzopätiu. Tentokrát ale nie príliš slávnemu - jeho Husitská trilógia, zahŕňajúca filmy Jan Hus, Jan Žižka a Proti všetkým, bola rovnako monumentálna ako poplatná dobovému schematizmu. Z šedi vtedajšej produkcie nevystúpili ani jeho ďalšie snímky.
Slávni žiaciZačiatkom 60. rokov už takmer odpisovaný Vávra prekvapivo ožil. Súbežne s nástupom novej vlny československého filmu, ktorej poprední tvorcovia (okrem iného Jiří Menzel, Věra Chytilová či Miloš Forman) boli jeho žiakmi na FAMU, sa dokázal vrátiť aj on. Opustil svoj pátos i precíznosť a nechal vo svojom diele zaznieť intímnejšie tóny. Jeho spracovanie Hrubínovej novely Zlatá reneta a slávnej básne Romanca pre krídlovku presvedčivo zachytili dezilúziu generácie vtedajších päťdesiatnikov a patria k tomu najlepšiemu, čo za československej filmovej éry 60. rokov vzniklo.
Samostatným vrcholom tohto obdobia Vávrovej tvorby bol potom strhujúci film Kladivo na čarodejnice, ktorým sa režisér vrátil k svojej obľúbenej historickej tematike. Mnohé z filmu o čarodejníckych procesoch na Šumpersku v 17. storočia odkazovalo na podobnú svojvôľu stalinskej justičnej mašinérie aj na údel moderného človeka drveného štátnou mocou.
Za nastupujúcej normalizácie musel Vávra, ak chcel ďalej nakrúcať, osvedčiť svoj kladný vzťah k novému režimu. Podarilo sa mu to vďaka vojnovej trilógii Dni zrady, Sokolovo a Oslobodenie Prahy, ktorá mala predovšetkým demonštrovať úzky vzťah Československa a Sovietskeho zväzu. V ďalších rokoch potom točil opäť najmä historické filmy, napríklad o Jánovi Ámosovi Komenskom a Janovi Nerudovi.
Po páde komunistického režimu v roku 1989 plánoval Vávra dlhé roky natočiť životopisný film o Jánovi Masarykovi, nakoniec sa mu to však nepodarilo. Na základe svojich spomienok vytvoril pár filmových dokumentov a dodnes v mnohých ďalších vystupuje ako cenný pamätník.
Názory na Vávrov život a tvorbu sú rozporuplné. Jeho obhajcovia v ňom vidia otca českej a československej filmovej školy, ktorý sa aj do svojich najhorších filmov snažil prepašovať ideologicky nonkonformné prvky. Kritici ho naopak odsudzujú ako oportunistu a remeselne zručného eklektika poplatného režimu.
Vávra žil vyše 30 rokov so svojou druhou manželkou, režisérkou Jitkou Němcovou, ktorá je o dve generácie mladšia než on. Zakladal si na svojej povesti prvorepublikového elegána. S hrdosťou vyhlasoval, že od dvadsiatich rokov nosí výhradne obleky z najlepších modelových salónov, na košele si necháva vyšiť monogram a dopĺňa ich iba hodvábnymi kravatami. V kondícii sa vraj udržiaval pitím kvalitného francúzskeho vína.
Autor: Lidovky.cz
