Kladivo na čarodejnice bol strašidelný film o fanatizme, nespravodlivosti, neľudskom zneužívaní moci a potláčaní názorových oponentov. Český režisér Otakar Vávra s ním prišiel do kín v roku 1969. Hoci ho nakrútil podľa rovnomennej knižky o šumperských čarodejníckych procesoch zo 17. storočia, vravel, že sa nemýlia tí, čo v ňom videli obraz stalinizmu.
Ani takýto film mu však nestačil na to, aby sa zbavil podozrenia a výčitiek niektorých svojich kolegov, že svoju dlhú a úspešnú filmovú kariéru rozvíjal vďaka svojej prispôsobivosti a poplatnosti komunistickému režimu.
Vo štvrtok Otakar Vávra zomrel. Sedem mesiacov po tom, čo oslávil sté narodeniny.
V závetrí besnenia
Filmovať a robiť pritom umenie túžil Otakar Vávra už v tridsiatych rokoch, keď ešte skoro žiadni filmári v Čechách neboli. Videl, ako sa v pražskom Klube umelcov stretávajú Vladislav Vančura, Karel Teige, Vítězslav Nezval a oživujú výtvarné umenie, divadlo, hudbu aj literatúru – on sa ako profesionálny filmár cítil osamelý.
Bolo teda prirodzené, že bol medzi tými, čo v Prahe založili filmovú školu FAMU. Najprv bol nadšeným obdivovateľom ruskej filmovej avantgardy, neskôr sa sám učil od francúzskych aj amerických filmárov. Bol rád, keď scenáre písali spisovatelia s vysokými ambíciami a popritom dbal na dobre zvládnuté remeslo. Ešte v júni na Art Film Feste naňho spomínal jeho študent Emir Kusturica, vďačný, že ho Vávra naučil rozmýšľať ako architekt. Lebo to bola jeho pôvodná profesia.
Na FAMU bol dlho vedúcim katedry réžie, študovala uňho celá československá nová vlna – teda československý filmový zázrak. V iných krajinách závideli, že na FAMU ochotne učili aktívni filmári. Bolo to tým, že honoráre režisérov sa veľmi neodlišovali od honorárov pedagógov. A tiež preto, že niektorí sa počas komunizmu k nakrúcaniu ani nedostali.
„Ak sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že škola mi dala práve to, čo dávala mojim učiteľom,“ hovorí Miloš Forman v knihe Čo ja viem? „Dala nám šancu prečkať v závetrí stalinského besnenia, ktoré inak rozvracalo všetkých a všetko.“
Predčasne na odpis
Po nástupe fašizmu a vzniku protektorátu sa Vávra snažil robiť filmy, v ktorých sa „hovorilo aj myslelo po česky“, ale napríklad Filozofská história a Cech panien kutnohorských šli okamžite do trezoru.
V roku 1969 sa s ním stretol filmový kritik Antonín J. Liehm, aby s ním urobil rozhovor do knihy Ostro sledované filmy. Vávra mu rozprával aj o českej inteligencii, ktorá sa v 50. rokoch nechala zmanipulovať a zneužiť, ale sám nakrúcal budovateľské filmy (napríklad trilógiu Jan Hus, Jan Žižka, Proti všem), za čo ho aj sám Liehm považoval za režiséra na odpis.
Potom, v polovici šesťdesiatych rokov však prišli intímne drámy Zlatá reneta, Romanca pre krídlovku, obe nakrútené podľa Hrubínovej novely, respektíve básne. Keď sa k tomu pridalo Kladivo na čarodejnice, Liehm napísal: „Ťažko budeme hľadať vo svetovej kinematografii obdobu takého silného druhého dychu vo chvíli, keď sa už začína dielo bilancovať.“
Otakar Vávra mal vtedy 58 rokov. Keď české médiá vo februári tohto roku písali o jeho stých narodeninách, spomínali aj iné filmy: Dni zrady, Sokolovo, Oslobodenie Prahy. To zas bola trilógia, ktorá sa dala pokladať za oslavu sovietskej okupácie.
Vávra sa bránil stručne, v rozhovore pre Lidové noviny povedal: „Robil som tie filmy poctivo, ako som najlepšie vedel. Práca bola pre mňa najdôležitejšia, chcel som nakrúcať, preto som občas uhol. Mohol som nenakrúcať, ale to nešlo, filmár bez kamery nie je ničím.“
Z filmov Otakara Vávru
Velbloud uchem jehly (1936)
Otakar Vávra hovoril, že v tridsiatych rokoch boli v Čechách len traja-štyria producenti, ktorí mali umelecké ambície a túžili sa dostať do Európy. Ale s filmom Velbloud uchem jehly sa dostal na festival do Benátok a stala sa z neho veľmi obľúbená komédia.
Romance pro křídlovku (1966)
V polovici šesťdesiatych rokoch zopakoval Vávra úspechy, ktoré mal kedysi s filmami Cech panen kutnohorských či Panenství. Romance pro křídlovku nakrútil podľa Hrubínovej básne, rozpráva v nej o dvoch mužoch, jednej žene, nenaplnenej láske a smrti.
Kladivo na čarodějnice (1969)
V čase premiéry tento film videl milión a pol divákov. Vávra pred nakrúcaním študoval v archíve pôvodné materiály o 290 čarodejníckych procesoch v Šumperku. Komunisti vo filme videli odkaz na politické procesy z 50. rokov a v centre Prahy ho zakázali premietať.
Dny zrady (1973)
Vávra v tomto filme rekonštruuje udalosti okolo podpisu Mníchovskej dohody a robí to v podobe oslavy komunistickej strany. Herec Bohuš Pastorek sa neuveriteľne podobá na Gottwalda. Po tomto filme nakrútil Vávra Sokolovo a Osvobození Prahy. Je to tá časť jeho filmografie, ktorú mu kritici najviac vyčítajú.
Strážce plamene (2006)
Film o vypuknutí prvej svetovej vojny Evropa tančí valčík (1989) je posledným celovečerným Vávrovým filmom. Ešte sa snažil zohnať 50 miliónov na film o Masarykovi, ale neuspel. Stihol však pre Petra Hapku a Michala Horáčka nakrútiť svoj prvý videoklip Strážce plamene.
Povedali o Vávrovi
Bol to môj učiteľ a myslím, že to bolo pre mňa veľké šťastie. Až do jeho Panenstva či Filozofskej histórie vznikali filmy bez umeleckých ambícií.
Jiří Menzel, režisér
Vávra ma prijal ako jedinú ženu na filmovú réžiu vďaka mojej znalosti literatúry a predošlému štúdiu architektúry. Umožňoval nám vo svojich seminároch najostrejšie debaty. Nielen my od neho, ale i on od nás mnohé preberal. Nebol ortodoxný.
Věra Chytilová, režisérka
Ochotne prevzal vysoké vyznamenania od štyroch prezidentov od Novotného po Klausa. Keby nakrútil sto Kladív na čarodejnice, nevymaže tým fakt, že v 50. rokoch zničil filmovú dráhu Alfréda Radoka. Väčšinou filmov slúžil zločineckému ideologickému výkladu dejín. Jediný klad vidím v jeho pôsobení na FAMU, kde, paradoxne, pomohol vychovať novú českú vlnu.
Jan Rejžek, publicista
Je pre mňa všetkým, čo stálo na začiatku mojej kariéry. Ak som sa niečo naučil o filmových formách, tak od neho.
Emir Kusturica, režisér
Bol mojím ročníkovým vedúcim. Pri ňom som sa naučil mnoho vecí, získal skúsenosti a orientáciu, z ktorých čerpám dodnes. A čo sa týka poplatnosti schematizmu – každá doba predsa nejaký má. Je to citlivá a osobná otázka pre každého tvorcu. S tým sa najprv musel vyrovnať každý sám pred sebou. V hodnotení by som bol preto opatrný, netreba podliehať politickým či módnym očakávaniam.
Miloslav Luther, režisér
