Po vyše 45 rokoch svojej existencie vydáva bratislavská kapela The Buttons debutové cédečko.
Skupina The Buttons (Gombíky), rhythmandbluesová legenda hudobne veľmi plodnej bigbítovej Bratislavy druhej polovice 60. rokov, preukazuje neobvyklú životaschopnosť. Napriek tomu, že v aktuálnom čase jej nebolo súdené vydať vlastný album, hoci svojím významom dosahovala úroveň preslávených aj (najmä vďaka Dežovi Ursinymu) medializovaných The Beatmen, chlapci sa postupom času nevzdali a viac ako 45 rokov po prvom oficiálnom koncerte vydávajú svoj debutový album Between The Stones (Jumbo Records, 2011) so staršími aj novými piesňami.
Jeho názov parafrázuje úspešnú LP platňu Between The Buttons kapely The Rolling Stones, predstavujúcu pre skupinu vždy veľký vzor ich pevnou rytmikou, chytľavými gitarovými riffmi a istým spôsobom aj pre nie tradičnú štruktúru skladieb a naturálny „rozhnevaný“ zvuk.
Hoci iných vplyvov bolo tiež dosť (za všetky spomeňme The Who alebo The Pretty Things, ale dá sa „vyhmatať“ aj Steppenwolf, The Manfred Mann alebo The Kinks), The Buttons stále boli a aj zostali originálom. Pôvodné kompozície – či už tie staré, alebo novo pripravené, zostávajú hlavným tromfom skupiny a mohli by mať pokojne hitové ambície (Wake Up, Thats Right, No Good For Me) aj v súčasnosti.
Znejú mimoriadne sviežo, majú moderné aranžmány a zachovávajú si nenapodobiteľného ducha legendárnych sixties. Isteže, kritický pátrač a porovnávač nájde rozdiely v spôsobe inštrumentácie a poňatí oproti minulosti, ako aj pripomienky na kapely a sólistov, ktorí sa objavili neskôr – napríklad skladba Smútok svojou neodolateľnou melodickou klenutosťou pripomína maďarskú kapelu Omega (skladbu Gyöngyhajú lány), alebo „odsekávané“ gitary vo viacerých skladbách sú typické pre štýl, ktorý prezentuje Chris Rea (Blind Man Song). Na svoje by si prišli aj priaznivci The Blood Sweat And Tears alebo Chicago.
To však skupinu skôr šľachtí, lebo tam niekde vzadu je vždy nenásilný, ale neúprosný duch ozveny valiacich sa kameňov (orientálne variácie á la Brian Jones a baroque rock v Biede a prachoch, preklopený Jaggerov Come Back To Me alebo Im A Fool, riffujúci Richards v skladbe Sám proti nám).
Vo finále nahrávky nás svojou typicky „ohýbanou“ ústnou harmonikou a exaltovaným hlasom vracia líder kapely Dodo Šuhajda naspäť do pestrofarebných čias, keď bol bigbít kráľom. Platňa pre našich mladých rockerov skoro ako šlabikár.
