Na jeho paródii o Jamesovi Bondovi Konec agenta W4C prostředníctvím psa pana Foustky sa výborne zabávali diváci v Indii. Nórskej televízii zas prišlo množstvo sťažností, keď raz na Vianoce nevysielala Tři oříšky pro Popelku. Klasik českej komédie VÁCLAV VORLÍČEK vraví, že len počúva radu, ktorú dostal už ako asistent na Barrandove, keď nosil režisérom pivo: Vorel, vy rozumiete vtipu, držte sa toho! Štyridsať rokov po Dívke na koštěti je dnes v kinách jej pokračovanie Saxána a lexikon kouzel.
Vaše filmy sú plné absurdít a hlúpostí. Vaše postavy to však prezentovali ako štandardný životný štýl, a tak to prijali aj diváci. Ako sa vám také niečo podarilo?
„Asi tým, že ja v absurdite žijem neustále, rozprávam sa aj s holiacim strojčekom. Žijeme vo vzácnej symbióze, čo dokazuje, že človek môže byť aj s technikou v partnerskom vzťahu. Teraz bolo leto, tak som si vravel, pracuje 365 dní v roku, dám mu pár dní dovolenky. Štrnásť dní som sa neholil - a smola. Akurát za mnou prišli novinári a vyfotili ma aj so strašnými fúzami.“
V Dívke na koštěti hovorí Saxana s úplnou samozrejmosťou, že jej otec je netopier. Možno vo filme povedať akýkoľvek nezmysel, alebo má aj humor hranice?
„No, toto bolo poriadne za hranicou, ale v rozprávkovom svete to možné je. Saxanina mama bola Rusalka, tancovala na vodnej hladine, pri tom sa zoznámila s fajn netopierom - no tak teda mali dcérku. Prečo nie? S Milošom Macourkom sme napísali veľa filmov, kde sa snúbila nadprirodzenosť s reálnym svetom. Vytváralo to komiku a my sme po komédiách túžili. Ľudia pri nich v kine vyvádzali, lebo boli šťastní, že im niekto v tej normalizácii dáva dôvod na to, aby sa mohli smiať.“
Teda ľudia nepotrebujú, aby bol svet racionálny a logický?
„My sme si však aj tak dávali pozor, aby každý nezmysel mal zmysel a každá absurdita svoju vnútornú logiku. Písali sme napríklad Jak utopit doktora Mráčka. Tam je vodnícka rodina, pre ktorú je normálne vstúpiť do Vltavy a dať si tam večeru. S Milošom sme rozmýšľali, ako vysvetlíme ľuďom z prímorských krajín, čo je to vodník. Oni majú Poseidona, Neptúna, nepoznajú mužíka, čo večer sedí na vŕbe, hrá na píšťalke, alebo si šije kabátik. A predstavte si, že prvú veľkú cenu sme dostali v španielskej La Corune. To preto, že sme si dali za úlohu v prvých siedmich minútach dôkladne vysvetliť, že český vodník je obojživelník, pokojne vojde do vody a vyjde z nej suchý, len mu kvapká z vrecka.“
Vo vašich filmoch bývali aj prvky západnej kultúry. Čo všetko mohlo prejsť?
„Museli sme myslieť na rôzne kritériá aj vtedy, keď sme robili s nemeckou televíziou. Ich dramaturgia bola zdesená, keď sme napísali, že Janko s Marienkou hodia ježibabu do pece. V Nemecku sú však rôzne regióny a podľa nich sa mení aj humor. Na Porýní majú už francúzsky esprit a tam sme si aj rozumeli s miestnym dramaturgom. Keď v Prahe videl, v akých pomeroch žijeme, zvolával do Nemecka dramaturgické porady tak, aby to bolo okolo 10. decembra. Roky sme tam s Macourkom vďaka tomu kupovali vianočné darčeky.“
Aj s Francúzmi ste si rozumeli?
„Som priaznivec francúzskej kultúry, ale ich komédie rád nemám. Oni často skĺznu k lascívnym témam, čo ja považujem za lacný humor, ktorý možno patrí do literatúry, ale na plátno nie.“
Fantomasa ste si však do Arabely vypožičali.
„Fantomasa sme radi prevzali, lebo on sa ľúbostnými románikmi nezaoberal. Chcel byť len pánom sveta.“
Často ste potrebovali triky. Ako sa vtedy nachádzali technickí špecialisti?
„Dívka na koštěti bola prvým filmom, kde sme použili náročné triky. Keď sme dopísali scenár, vravím Macourkovi: Počúvaj, ale to je dosť odvážne! Kto to bude robiť? Našťastie som poznal kameramana Vladimíra Novotného, tak som mu zavolal: Pozri, možno by sa to dalo urobiť nejako elektronicky, ale ja by som to mal rád všetko čisté, priamo na negatíve. On sa teda so scenárom zavrel na štyri dni a nakoniec vyšiel von plný nápadov. Rozumel technike, využitiu zrkadiel a celý šťastný vymýšľal nejaké klamy. Keď sme nakrúcali normálnu scénu, že Saxana ide po ulici a rozpráva sa s chlapcami, nudil sa a volal: Poďme radšej skúsiť nejaký trik!“
Bolo samozrejmé, že novú Saxanu nakrútite pomocou počítačovej animácie?
„Takú som dostal ponuku a vzal som ju ako výzvu. Viem, že novou technológiou môžem oživiť Palackého aj vášho Hviezdoslava, tak som sa teda odvážil a napísal do scenára všetko, čo si predstavujem. Keď to potom videli animátori, trochu sa zarazili. Chlapci, nebláznite, vravel som im, keď môže Harry Potter zmeškať vlak a potom letieť autom do Bradavíc, prečo by sme my nemohli zdvihnúť vlak?“
Akurát pri tejto scéne s vlakom vo filme naznačujete, že vaším rozprávkovým svetom sa inšpirovala J. K. Rowlingová. Myslíte si, že videla Dívku na koštěti?
„No, nápad, že je nejaká rozprávková ríša v hlbinách a že sa do nej ide cez krb alebo studňu, ten je náš. Vymysleli sme ho v roku 1971. Saxana sa premietala aj v Londýne, keď mala pani Rowlingová sedem rokov, možno sa vtedy spravilo aj nejaké premietanie pre chudobné deti a ona ju videla. Nehovorím, že nám ten nápad ukradla, chúďa, možno by nám musela zaplatiť päť miliónov libier.“
Páči sa vám Harry Potter?
„Niečo sa mi páči, ale vidím v ňom jednu základnú chybu. Hneď na začiatku je obdarený čarovným bleskom, je bohatý, môže si kúpiť najlepšiu metlu a keď s ňou má nejaký problém, môže ju vymeniť za novú. Taká figúra je zbavená napätia. Nikto sa nebojí, či v rozprávkovom svete prežije, lebo jej sa nič nemôže stať.“
Tak to je asi ten pohľad profesionála.
„Bohužiaľ. Vždy som dbal na logiku nezmyslu, takže nerád vidím, ako sa Harry Potter zo všetkého dostane - len tým, že sa oháňa čarovnou paličkou, elektrizuje ňou a neprestane, kým sa obluda pred ním nerozpadne. A ona sa aj tak nikdy poriadne nerozpadne.“
Keď ste sa teraz vracali k Saxane, vyvolalo to vo vás nostalgiu?
„Nie som nostalgický. Som šťastný, že moje filmy fungovali a skôr sa pýtam, kde som ja, hlupák, vzal toľko rozumu, že som to tak dobre nakrútil. Iste, dôležitá bola atmosféra. V štábe vedeli, že od nich budem chcieť nezmysly, ale vedeli, že to bude zábavné. Verili, že viem, prečo tie hlúposti chcem. Mohol som povedať rekvizitárovi: Kíňo, nenašiel by si kus reťaze? Mimochodom, náš rekvizitár je potomok grófskeho rodu Kinských. A on, hoci sme boli v lese päť kilometrov od dediny, tú reťaz zohnal. Keď je zábava, ľudia sú ochotní urobiť čokoľvek, preliezť plot aj ukradnúť bielizeň zo šnúry.“
Vaša dvojica Vorlíček - Macourek vydržala dlho. Boli ste takí rovnakí?
„Mali sme spoločný zmysel pre nezmysel a nebolo veľa toho, čo nás odlišovalo. Mali sme spoločnú lásku k výtvarnému umeniu, kam sme prišli, po ubytovaní sa sme šli hneď do galérie. V Madride, New Yorku, Záhrebe či Zlíne. Ja teraz pijem na obed malé pivo, to mi poradil lekár po operácii žlčníka, ale inak sme s Macourkom pivo radi nemali. Pili sme víno. Tiež sme sa rovnako obliekali, nemuseli sme sa ani dohodnúť. Ja som na trhu objavil nejaký nový kožuch, prišiel som v ňom do roboty - a Miloš ho už mal.“
Pred niekoľkými rokmi, žiaľ, zomrel. Ako to ovplyvní vaše filmy?
„Chodil som za ním s rozpísanými scenármi, aj keď bol už vážne chorý. Keď mi ich vracal, našiel som samé kliky haky, lebo už nevládal. Ale aspoň sa zaoberal niečím iným, nie iba dlhým umieraním. Takto som ho vlastne odprevadil až do hrobu. Ale ak mám byť úprimný, možno nám už aj dochádzal dych. Mali sme taký notes, volali sme ho nápadník, kde sme si zapisovali nápady pri ceste autom alebo vlakom. Keď sme pri písaní scenára boli v koncoch, vraveli sme: Dones nápadník! Ale nápadník sa míňal, naša spolupráca sa končila. Saxana je však ešte jej rezíduum. Nesie Milošove stopy.“
