My tu na Slovensku chceme mainstream

Divadlo trpí nielen bulvarizáciou divákov, ale aj stavom divadelnej kritiky.

Darina Kárová je umelecká a organizačná riaditeľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Dlhoročne pôsobila ako dramaturgička Divadla Andreja Bagara v Nitre, krátkodobo i v SND v Bratislave a na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka sekci(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Umenie je u nás nedocenené a odsúvané na okraj. Sme ešte vôbec schopní pohľadu do hĺbky? Tieto myšlienky žijú v pozadí Divadelnej Nitry už dvadsať rokov. Jej šéfka DARINA KÁROVÁ rozpráva o festivale aj o tom, aké je dôležité, aby umenie bolo prirodzenou ľudskou potrebou.

Podľa tohtoročného vizuálu Divadelnej Nitry ste sa rozhodli zavárať. Prečo zavárate, komu chcete zavariť?

„Je to odkaz s významom, čo sa dá nájsť v pomyselnej špajzi, kam sa ukladajú zásoby na ďalšie roky. Alebo, čo sa odložilo v minulosti a dá sa dnes ochutnať, hoci môže ísť aj o čosi zatuchnuté. Tento rok má festival motto (ne)prezraď svoje tajomstvo. Tvorcovia prichádzajú s istými odhaleniami, kladú otázky o vine, zrade, smrti, o tom, ako sa vyrovnávame s minulosťou, ako si na rôzne veci spomíname, ako ich dnes v sebe deformujeme.“

V rámci festivalu rozbiehate aj podobne ladený trojročný projekt Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Považujete za dobré pokračovať v tejto línii?

„Dvadsiate storočie sa nám už vzďaľuje. Pomaly sa vytrácajú jednotlivé príbehy ľudí, motivácie ich činov. Chceli by sme ich zhromaždiť – príbehy obyčajných ľudí či intelektuálov, ktorí zažili prenasledovanie, obdobie fungovania tajnej polície v socialistickom tábore. Vo viacerých krajinách by mal prebehnúť výskum. Nie je to len otázka tvorivej ambície tímov, ktoré budú na projekte pracovať, ale najmä odvahy zaoberať sa pamäťou. Najskôr príbehy zhromaždíme, potom urobíme výber a výsledkom by malo byť inscenované dielo.“

Je to trochu iný pohľad na divadelnú tvorbu. Myslíte si, že naše publikum sa v tomto smere zlepšuje?

„Zdá sa mi, že po dlhodobom odmietaní vplyvu politiky na umenie vrátane politických tém v umení už ľudia na Slovensku pojem dokumentárneho či politického divadla prijímajú lepšie. Ešte stále však akoby nechápali, že politikum je širší pojem než len politika v zmysle straníckosti. Veď politické je všetko, aj kultúrne rozdiely.“

Má takéto divadlo šancu osloviť veľa divákov?

„Vždy záleží na tvorcoch. Aj takéto divadlo môže byť vysoko estetické a emocionálne strhujúce. Dôkazom je napríklad operná inscenácia pražského Národného divadla s názvom Zítra se bude..., ktorú sme mohli vidieť na festivale pred dvoma rokmi.“

Sú názory, či sa poslanie divadla nepreceňuje. Ako to vidíte?

„Úloha divadla a vôbec umenia sa práveže musí preceňovať. Je našou povinnosťou žiadať od umenia, aby reflektovalo to, čo sa deje, aby sa vyjadrovalo k životnému pocitu človeka. Kde inde sa to dozvieme? V trápnych televíznych seriáloch alebo v amerických céčkových filmoch? Všetko o rozmere života a ľudskom utrpení je tam na povrchu.“

Vy ste sa ešte v mečiarovských časoch výrazne angažovali vo fóre Zachráňme kultúru. Stále je to také zlé ako vtedy?

„V tých časoch hrozila úplná likvidácia časti kultúry z politických dôvodov. Dnes je to ešte horšie. Nikto už nahlas nepovie, že naša kultúra je v katastrofálnom stave. Stačí sa pozrieť, ako je totálne podfinancovaná. Deväťdesiat percent pamiatok je v havarijnom stave! Lenže na to, aby sa podmienky zmenili, nemôžeme iba čakať. Musíme si ich vymôcť.“

Ako je to v prípade Divadelnej Nitry?

„S financovaním od štátu to bolo všelijaké, boli aj roky, keď sme nedostali nič. Sme neštátny subjekt, každý rok získavame financie od začiatku, väčšinou z grantov. Stále nemáme istotu kontinuity, garancie existencie. Odjakživa sme chceli prezentovať divadlo, ktoré prekračuje hranice zaužívaných výrazových prostriedkov a prináša aj tabuizované témy. Netvrdím, že dobré je len to, čo ponúka Divadelná Nitra, ale vidím, čomu všetkému sa venujú divadelníci v zahraničí.“

A naši?

„Mrzí ma, že naše divadlo aj v porovnaní s inými postsocialistickými krajinami nevyužilo dvadsať rokov demokracie ani na to, aby sa vyrovnalo so zakázanými dielami, ktoré sa tu štyridsať rokov nemohli inscenovať, ale ani s myšlienkami a témami, ktoré trápia ich kolegov v zahraničí.“

Je problém vybrať na festival inscenáciu slovenského divadla?

„Áno, čoraz ťažšie sa vyberá zásadné dielo. A nie je to len vec evidentného nedostatku financií a možností tvorcov. Finančný dostatok nezaručí odvahu robiť niečo, čo nie je mainstreamové. My tu na Slovensku totiž chceme mainstream. Divadlo je u nás založené na malomeštiackom princípe. Je to dohoda medzi tvorcami a divákmi vrátane sponzorov. Samozrejme, sú tu mnohé súbory, ktoré berú divadlo ako poslanie a hľadajú nové cesty, ale ide o ten ťah na bránu, o to podstatné. A to väčšinou chýba.“

Výsledky divadelnej ankety Dosky sa tento rok zúžili takmer len na Bratislavu. Aký z toho máte dojem?

„Dosky sú prestížnym ocenením, iný spôsob topvýberu nie je, určite to neznamená, že mimo Bratislavy sa nerobí zaujímavé divadlo – je to stále o kritikoch, ktorí hlasujú.“

A o tom, ako kritici na Slovensku fungujú.

„Tie vybrané výkony si to zaslúžia a je dobré, že sa s nimi takto zoznámi širšia verejnosť. Dosky sú iniciatívou občianskych združení, ale to, čo by ich malo dopĺňať, je celkové hodnotenie sezóny odbornými inštitúciami alebo prostredníctvom systému, ktorý umožní kritikom, aby cestovali, aby videli čo najviac diel, ktoré ich budú motivovať, aby písali. Je veľká otázka, či vôbec na Slovensku existuje divadelná kritika ako istá kasta – skupina profesionálov, ktorí majú skúsenosti, vzdelanie, autoritu a odvahu povedať, kam sa divadlo uberá.“

Ich možnosti sa zredukovali.

„Problém je, že nemajú kde publikovať, priestor na reflexiu sa radikálne zúžil. Už teraz vôbec nezistíte vývinové tendencie posledných rokov, je to tragické, je to ako životné prostredie bez ekológov. Stav kritiky je veľmi dôležitý, umenie potrebuje veľké kritické osobnosti. Veľkí kritici predsa vždy vedeli komunikovať aj s obecenstvom.“

Divadelná Nitra oslavuje dvadsať rokov. Spomínate si, ako ste ju zakladali?

„Bola jar roku 1990, keď sa konal osemnásty ročník Májovej divadelnej Nitry. Od nej sme sa odrazili. Okná a dvere do sveta boli čerstvo otvorené, pociťovali sme obrovský deficit slobodného divadelného zážitku. Navyše, v Nitre sa dokončovala nová budova divadla. K tomu erudované obecenstvo – o čo sa zaslúžil najmä Jozef Bednárik. Keď odišiel, povedala som si, stačilo, robila som dramaturgiu čistých sedemnásť rokov. Bola som presvedčená, že divadelné prostredie potrebuje platformu, kde by sa koncentrovala kvalita. Teraz, žiaľ, akoby to bolo inak.“

Myslíte, že takýto festival v súčasnosti už nie je zaujímavý?

„Isteže áno, ale tlak na divácky vkus je obrovský, bulvarizácia sa odráža aj v nezáujme diváka o náročnejšie umelecké druhy a formy. Pod vplyvom súčasných televíznych seriálov sa stierajú hranice medzi umením a pohodlnou zábavou. Vo veľkých divadelných kultúrach to funguje tak, že keď je niekto seriálový herec, tak nerobí v prestížnom divadle a naopak. U nás, keď vychádza herec na scénu, v hľadisku zašumí meno postavy, ktorú hrá v seriáli.“

Možno divák potrebuje takéto šoky.

„To nie je v tom. Hovorím o menšej kultúrnej vyspelosti národa. Čo však chceme od krajiny, kde ani vrah nie je odsudzovaný verejnosťou. Nemôže teda ani vzniknúť úzus, že herec má svoj status divadelného herca, ktorý by stratil, keby hral v seriáloch. Okrem toho ide o rukopis a štýl, ten by si mal každý umelec chrániť. A tiež o vzdelávanie publika, ktoré na Slovensku úplne zanedbávame. To je ako s varením. Aj variť môžete mainstreamovo. Stačí, keď do jedla dáte glutaman, všetci to zjedia, na tom je ten svetový patent založený. Ale nie je to zdravé.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  4. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  5. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  6. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  7. Splnený sen
  8. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  9. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  10. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  1. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  2. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  3. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  4. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  5. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  6. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  7. Vysoká hra o súdne trovy
  8. Pozvánka na verejnú diskusiu o obnove Pisztoryho paláca
  9. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  10. Návšteva zo Southwestern University of Finance and Economics
  1. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 13 225
  2. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 13 207
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 728
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 3 312
  5. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 2 793
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 553
  7. Splnený sen 2 128
  8. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 1 469
  9. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 245
  10. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 1 070

Hlavné správy zo Sme.sk

ŽENA

Facky, traumy, málo ľudskosti. Aj tak zobrazuje dokument slovenské pôrodníctvo

Na Slovensku sa znova hovorí o pôrodoch, začínajú sa ozývať hlasy traumatizovaných žien.

DOMOV

Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení.

KOMENTÁRE

Rusi majú radi teplo. Moja žena spí v ponožkách

Marc Bennetts je jedným z top pozorovateľov ruskej reality.

Neprehliadnite tiež

Hrobári mali súťaž, rozhodcom bola smrtka. Česi oceňujú reportáž fotografa zo SME

Jozef Jakubčo nechcel znevažovať súťaž hrobárov, ale musel sa smiať.

Aké je počúvať Trosky po dvadsiatich rokoch

Debut Trosiek z roku 1997 je jedným z najzásadnejších albumov slovenskej modernej hudby.

Recenzia

On má kariéru, ona buduje domov. Film matka! je strašný, ale nie je to horor

Klamlivá reklama na nový Aronofského film divákov nahnevá.