Článok pokračuje pod video reklamou
Jan Hřebejk tentoraz nenakrútil láskavý, chápajúci ani odpúšťajúci film. Nevinnosť je mrazivá – ale nie citovo chladná.
Hřebejk si získal českých a slovenských divákov skôr hrejivými komédiami s vyložene domácimi témami (Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo). Nechýbali im nadhľad ani satira a jasne formulované postoje, ale dôležitá bola i dávka zmierlivej nostalgie a pozitívneho myslenia.
Jeho filmy síce postupne prešli od minulosti do súčasnosti a zvážneli, ale zachovali si tému českej rodiny a motív spoločného stolovania, už od čias československej novej vlny (najmä od Formana) symbol akejsi rodinnej skupinovej psychoterapie, kde pri jedle padajú masky a prejavujú sa skutočné, často mrazivé charaktery.
V našich reáliách bola pevne ukotvená i mrazivá dráma Kawasakiho ruža, príbeh renomovaného psychiatra, ktorý získa vysoké štátne vyznamenanie, ale tají mravné zlyhanie z čias totality. Nevinnosť do istej miery na Kawasakiho ružu nadväzuje, ale domáce reálie slúžia len ako pozadie, ilustrácia, nálado〜tvorný prvok.
Lotri sú potrestaní, zmierenie neprichádza
Príbeh by sa mohol odohrávať prakticky kdekoľvek. Nevyžaduje si dôvernú znalosť histórie ani súčasnosti, je univerzálny a všeobecne zrozumiteľný, no nie plytký či jednoduchý. Nie je láskavý, chápavý a odpúšťajúci, ale mrazivý – čo neznamená, že citovo chladný.
Mladučká pacientka tvrdí, má milostný vzťah so svojím lekárom, uznávaným ortopédom. Polícia prípad vyšetruje ako pohlavné zneužitie. Tvorcovia sa nesústredili na dosahy, ktoré má obvinenie na kariéru a renomé lekára, ale na vzťahy. Z toho, čo sprvu vyzerá ako kriminálna dráma, sa postupne stáva drámou rodinnou. Postupne sa vynárajú pravé charaktery.
Optika sa potom náhle zlomí a z postavy, ktorá dlho pôsobila ako iba vedľajšia, sa stáva postava ústredná, tragická. Osudy sa síce naplnia a lotri sú potrestaní, ale pocit zmierenia, očistenia, naplnenia neprichádza. Ostáva len nejasná nádej, že život je plný zvratov.
Pomohla aj Věra Chytilová
I na samotnom príbehu a jeho postavách cítiť, že sa počas realizácie filmu menili a dotvárali. Ondřej Vetchý v role lekára odhaľuje temnejšie stránky svojho hereckého majstrovstva, keď postupne opúšťa zaškatuľkovaného láskavého dobráka. Príjemným prekvapením je suverénny a presvedčivý Hynek Čermák ako vyšetrovateľ.
Aňa Geislerová akoby sa v postave Lídy pomyselným oblúkom vracala k svojej prelomovej role štrnásťročnej Mariky z Requiem pro panenku. Napriek tomu akoby sa s náhlym zlomom a záverom celkom nestotožnila. Obdiv si zaslúži predstaviteľka zaľúbenej pacientky Olinky, debutujúca Anna Linhartová, ktorá svoju Lolitu stvárnila nielen s pôvabom, ale i tragikou a tajomnosťou. Postavou doktora Waltera, senilnejúceho otca rodiny, sa po mnohých rokoch do filmu vrátil Luděk Munzar.
Dôležitú rolu hrá i rodinné sídlo, vila Walterovcov. Tvorcom poslúžil dom režisérky Věry Chytilovej, za čo jej nezabudli v záverečných titulkoch poďakovať. Obísť nemožno ani hudbu ostravskej hudobníčky Vladivojny La Chia. Pieseň, ktorá znie pri záverečných titulkoch, vraj napísala, keď mala trinásť rokov. Tie sa, mimochodom, začínajú slovami Koniec nevinnosti.
