Oleg Pastier: Vlastne robím to, čo pred novembrom

Venuje sa samým menšinovým aktivitám - vydáva náročné knihy, píše básne, v rozhlase pripravuje literárne relácie. OLEG PASTIER sa však nesťažuje.

(Zdroj: PETER ŽÁKOVIČ)

Venuje sa samým menšinovým aktivitám. Vydáva náročné knihy, píše básne, v rozhlase pripravuje literárne relácie a seriál o skvostoch slovenskej kultúry. OLEG PASTIER sa však nesťažuje, prekáža mu len, že kultúra u nás nedostáva adekvátny priestor.

Tekovskú Novú Ves, kde ste sa narodili, dnes nemožno nájsť na mape. Kde to vlastne je?

V rodnom liste mám ešte Tekovskú Novú Ves, ale dnes sa to volá Nová Dedina, do ktorej boli zlúčené tri kedysi samostatné obce. Je to za Levicami, smerom na Pukanec, v krásnom kraji, kde sa darí vínu a husacine. Ideálne miesto na život, ale ja som sa tam narodil náhodou. Otec študoval v Prahe, mama bola sama, a tak šla porodiť k svojmu otcovi na dedinu. Môj starší brat aj ja sme sa ešte narodili na posteli v kuchyni. Keď na ceste do Pukanca za Ivanom Kadlečíkom prechádzam Novú Dedinu, vždy ma poteší, že to tam ešte stále stojí.

Kde ste žili?

Do svojich osemnástich v Nitre. Otec bol dekanom Pedagogickej fakulty, lenže v roku 1970 ho vykopli, ako mnohých iných, pretože nesúhlasil so vstupom bratských vojsk v auguste 1968.

Vy ste vtedy maturovali. Mali ste pre otcov vyhadzov nejaké problémy?

Menšie alebo väčšie problémy mali všetci, čo pochádzali z takýchto rodín. Ale vtedy ma to ani veľmi nezaujímalo. Očakávaných aj neočakávaných zmien bolo v tom období neúrekom.

Tak to opíšte.

V citlivom veku dospievajúcich sme zažívali neuveriteľné veci. Ľudia, ktorí sa ešte 15. septembra 1968 búchali päsťou do pŕs a obhajovali socializmus s ľudskou tvárou, dvadsiateho už hovorili niečo iné a postupne sa prispôsobovali vnútenému stavu. V tejto konštelácii som ani nemal predstavu o nejakej vysnenej škole či celoživotnej profesii. Šiel som na dva roky na vojnu. Pochopil som, že znormalizovaná spoločnosť nie je na to, aby sa v nej človek angažoval, tak som robil v rôznych robotníckych povolaniach. Našťastie som sa v druhej polovici sedemdesiatych rokov stretol v Bratislave s Vladom Archlebom, Igorom Kalným, Janom Budajom, Ferom Mikloškom a s výtvarníkmi Milanom a Klárou Bočkayovcami, s Otisom Laubertom a Vladom Havrillom, ktorí dokázali aj v bezfarebnosti reálneho socializmu fungovať celkom slobodne a vytvárať niečo, čo nemalo nič spoločné s nudnou oficiálnou kultúrou.

Čo ste ako robotník vlastne robili?

Kuriča v plynovej kotolni v Detskej fakultnej nemocnici na Duklianskej, dnes Lazaretskej ulici. Bolo to veľmi dobré zamestnanie, dva dni som robil, dva dni mal voľno. Prakticky celých dvanásť pracovných hodín som sa mohol venovať čomu som len chcel. Mohol som spať, čítať, písať, tlačiť samizdaty. Oficiálne zamestnanie bolo iba akousi doplnkovou činnosťou k tomu, čo som naozaj robil. (Smiech.)

Ako ste sa dostali do kontaktu s disentom?

Na rovinu treba povedať, že my sme neboli disidenti. Tvorili sme okruh ľudí, ktorým sa nepáčila znormalizovaná kultúra. Podobne zmýšľali mladí ľudia v Čechách, Maďarsku, Poľsku. Všade tam si začali vytvárať niečo, čo bolo paralelnou kultúrou: organizovali dobre utajené výstavy, vydávali samizdatové knihy a časopisy.

Ako to prežívali vaše rodiny?

Myslím, že celkom normálne. Deti ešte neboli také veľké, aby si naplno uvedomovali, kde a ako žijú. Iste, bolo nepríjemné, keď u niekoho z nás urobili eštebáci domovú prehliadku alebo niekoho zobrali na výsluch, ale aj to sa dalo nejako prežiť.

V polovici osemdesiatych rokov ste začali vydávať samizdatový časopis Fragment.

Najprv sme vydávali jednorazové veci, texty, ktoré boli nejakým spôsobom dôležité, napríklad aktuálnu Solženicynovu prednášku, esej disidenta Milana Šimečku. Povedali sme si, že to treba prepísať a rozdať ďalším ľuďom. Až potom prišiel časopis, keď bolo odrazu textov viac. Najprv sa volal Kontakt a po dvoch rokoch Fragment, v ktorom sa stretla generácia našich otcov - Tatarka, Šimečka, Kusý, Hana Ponická a generácia ľudí ako Martin Šimečka, Jiří Olič, Ivan Hoffman či Jano Budaj. Prvé čísla boli prepisované na písacích strojoch, neskôr sme sa vďaka poľským priateľom naučili robiť s veľmi jednoduchým ručným cyklostylom. Bol to dokonalý nástroj, ktorý nerobil hluk a nežral elektrinu. Bola to doska malého formátu, ktorá sa dala preniesť v taške. Ešte ho mám odložený niekde v banánovej škatuli. (Smiech.)

Ako vyzerala distribúcia?

Celý náklad stopäťdesiat až dvesto kusov sme rozdali kamarátom, ale aká dlhá bola reťaz čitateľov, neviem. Po novembri som stretol ľudí, ktorí mi hovorili, že pravidelne Fragment čítali. Keď som sa ich spýtal, odkiaľ ho mali, povedali mi mená, ktoré mi nič nehovorili.

Ako ste vnímali rok 1989?

Politicky nedôstojný a ekonomicky nefunkčný režim stál nad priepasťou už dlhšie, bol to kŕč. Ani tá perestrojka sa nestihla u nás uskutočniť, a tak reálny socializmus kráčal k vlastnému zániku. Ale nie nadlho. Vyhodili sme ho oknom a on sa vrátil komínom.

Čo to znamená?

Vieme, aká situácia bola po roku 1989. Kto by povedal, že v Maďarsku a dokonca v Poľsku, kde bola Solidarita, zvíťazia socialisti? To bol pre mňa šok. Osvedčené nomenklatúrne kádre vedeli, ako na to. Ľudia sa často začnú zaoberať niečím okrajovým, čo im podhodí nejaký politik. Kým sa občan takouto mediálne príťažlivou kauzou zaoberá, šikovný politik ukradne miliardy, ktoré si nik nevšimne.

Mali ste v roku 1989 radosť?

Mal som radosť z nových vecí, napríklad aj z ľudí, ktorých som po ich emigrácii dvadsať rokov nevidel. Ale dobrý pocit a nadšenie netrvali dlho. Spoločnosť nefunguje z nadšenia. Funguje podľa nejakých pravidiel. Problém je v tom, že sme síce prijali štandardné demokratické pravidlá, ale už viac ako dvadsať rokov ich nedodržujeme. Pričasto sa nerešpektuje ústava a zákony a nakoniec za to ani nikto nie je postihnutý. Dezilúzia prišla s poznaním, že je tu možné všetko.

Čo ste vtedy chceli robiť?

Väčšina z nás robila po novembri to, čo robila pred novembrom. My sme nepotrebovali meniť svoje názory, netúžili sme po kariérach a funkciách. Máme vydavateľstvo F. R. & G., vydávame knižky a časopis s textami, ktoré považujeme za dôležité. Publikum ochotné čítať, počúvať a pozerať sa je síce stále menšie a menšie, ale s tým sa treba zmieriť.

Nie je vaša produkcia určená len pre bratislavských intelektuálov?

Intelektuálov je po celom Slovensku určite viac ako v Bratislave. Časť našej produkcie sa venuje poézii, druhá próze a tretia prekladovej literatúre. Vydávame veci, ktoré u nás nikto iný v takom rozsahu nevydáva. Napríklad preklady skvelých poľských, chorvátskych, slovinských a srbských autorov. Sú to svetoví autori, ktorým sa akosi nedarí presvedčiť slovenských čitateľov, že sú svetoví. (Smiech.)

Prečo?

Slovenský čitateľ je v mnohom špecifický. Problém nie je v tom, že by sme vydávali ťažkú literatúru, sú to zrozumiteľné knihy, ale súvisí to aj s minimálnou propagáciou literatúry. Televízia nerobí nič, noviny málo, jedine Slovenský rozhlas sa vo svojich programoch pokúša sprostredkovať novinky aj z náročnejšej literatúry.

Prečo je to tak? Súvisí to s veľkosťou krajiny?

Aj s pripravenosťou publika. Napríklad poľský štátny televízny kanál Kultúra sa venuje pol dňa len náročnej kultúre – dokumentárnym filmom, hudbe, nezávislým filmom a hlavne debatám o najnovších umeleckých aktivitách. To je na Slovensku nepredstaviteľné.

Vaše vydavateľstvo je veľmi zvláštne. Je veľký nepomer medzi tým, koľko ste vyhrali cien (najznámejšia je Tatarkova cena pre Juraja Mojžiša a Anasoft litera pre Altu Vášovú) a, napríklad, počtom predaných kníh.

Poviem príklad. Ponúkli sme naše knihy do veľkého kníhkupectva v centre Bratislavy. Odpovedali nám: ‚Viete, ale my tu predávame iba normálne knihy.‘ Takže asi robíme nenormálne knihy a sme nenormálni vydavatelia - a možno je to aj pravda. Lenže ja neviem, čo je to normálna kniha. Dnes sa predávajú knihy ako zemiaky – kus ako kus a predavači väčšinou ani netušia, čo predávajú. Kedysi boli kníhkupci vzdelaní, kultúrne rozhľadení ľudia a vedeli sa orientovať v tom, čo majú na pultoch. Dnes je to skôr výnimka.

V tejto situácii musíte byť asi veľmi zapálený pre vydávanie kníh.

Iste, ale pre nikoho z nás to nie je hlavná činnosť, povolanie. Každý z nás chodí do práce a vydavateľstvo je len bonus k našim občianskym povolaniam. Vlastne je to trochu ako pred rokom 1989, keď sme chodili do práce a popri tom sme si vydávali samizdaty. Ale nie je to, samozrejme, len koníček.

Ako sa ako vydavateľ menšinovej literatúry, pozeráte na fungovanie knižného trhu?

Problémom knižného trhu je distribúcia. Do novembra mala monopol jedna firma, potom vzniklo niekoľko podnikov. Síce sa volali distribučnými firmami, ale nikdy nefungovali kvalitne. Nehovorím o tom, že mal zostať monopol, ale starý systém mal možnosť distribuovať knihy po celej republike, distribuoval ich do knižníc, škôl... Všetky distribučné firmy, ktoré sme vyskúšali, fungovali slabo. Vlastne ani neviem, ako to funguje. Ktosi mi spomínal, že si kúpil v Dvoroch nad Žitavou v potravinách našu knihu a ja neviem, ako sa tam dostala. (Smiech.) Vydavatelia sú odkázaní na vlastnú šikovnosť a vlastné kontakty.

Nie je problém to, že ste malým hráčom?

Iste, nevydávame knihy, ktoré majú desaťtisíce čitateľov, čím nechcem nikoho odsudzovať. Myslím, že vydávame knižky, ktoré by mali vyjsť, ale nevidím dôvod, prečo by sme to mali robiť inak.

Ste iniciátorom zaujímavého projektu nazvaného Rodinné striebro.

Rodinné striebro vzniklo pri káve s filozofom Petrom Michalovičom. Rozprávali sme sa o tom, že médiá nás zahlcujú len negatívnymi informáciami: na Slovensku nič nefunguje, je to tu samý ‚prúser‘, všade inde je všetko a na Slovensku vlastne nemáme nič... To podľa nás nebola a nie je pravda. Povedali sme si, že sa nebudeme tváriť, že tu nikdy nič nevzniklo a urobíme seriál, ktorý bude zachytávať to najlepšie zo slovenskej kultúry dvadsiateho storočia. Oslovili sme preto spisovateľov, architektov, hudobníkov a iných umelcov, aby napísali, čo bolo a je v slovenskej kultúre kvalitné a dôležité. Vznikol z toho seriál rôznych textov, ktorý vychádzal v literárnom časopise Romboid. Neskôr sme ich vydali aj knižne ako Rodinné striebro I a II.

Rodinné striebro pokračuje v rozhlase. Dostali ste zaň dokonca Novinársku cenu.

Režisér Jaro Rihák sa ma raz spýtal, či by som nechcel robiť niečo pre Slovenský rozhlas. Aby som si vymyslel nejakú hodinovú reláciu. Navrhol som mu teda Rodinné striebro, ktoré pripravujem ako scenárista. Pokračuje to už štvrtý či piaty rok a mám pocit, že sa nám podarilo urobiť už dosť slušných portrétov významných osobností slovenskej kultúry: Elo Havetta,. Dominik Tatarka, Osamelí bežci, galandovci, Soňa Kovačevičová, Rudo Sloboda, Štefan Krčméry, Iľja Zeljenka, Ján Ondruš... Takéto hodnoty treba uchovávať.

Rodinné striebro sa môže uchovávať vo vitríne alebo sa na ňom obeduje.

Snažíme sa to robiť tak, aby sme vyvolali čo najväčšiu pozornosť o to-ktoré dielo či autora. Je to živé umenie, ktoré netreba len oprašovať. A napriek tomu Iľja Zeljenka, ktorý robil hudbu k viac ako sto slovenským filmom, nemá ani jedno cédečko, kde by bol aspoň výber z jeho filmovej hudby. To je šialené. Dôležité nie je, že si to kúpi sto ľudí, ale musí to byť zachované na nejakom hard disku kultúrnej pamäte. Aj preto robíme Rodinné striebro.

Všimol som si, že nestaviate pomníky, ale poukazujete aj na negatívne stránky.

Snažíme sa priblížiť aj životný príbeh človeka. Kto môže povedať, že nikdy nezlyhal, že niečomu nepodľahol? Nemôžem niekoho trebárs obviňovať za to, že nezvládol výsluch na Štátnej bezpečnosti. Kto vie, čo na neho vyskúšali, ako ho „lámali“, a preto by som si nikdy netrúfol nazvať ho zbabelcom. A čo s Tatarkom v päťdesiatych rokoch? Tí ľudia prešli svojimi vrcholmi a pádmi, ale oceňujem na nich, že sa dokázali vrátiť k umeniu a vedeli sa priznať k svojim prehreškom. Mnohí mi vyčítali, že sa niekde spomína Miroslav Válek. To, čo robil v čase normalizácie, nech hodnotia historici, ale po Válkovi zostalo výnimočné a hodnotné básnické dielo.

O spisovateľoch sa hovorilo ako o svedomí národa. Sú ním?

Myslím si, že nikto nikdy nepísal knihu s tým zámerom, že je svedomím národa. Píše ju preto, že chce niečo povedať. Spisovateľ ako svedomie národa začal byť vnímaný niekedy v devätnástom storočí, keď to malo zámerný politický a spoločenský podtext. Inteligencia písala to, o čom si myslela, že národ potrebuje, ale ani to sa nepotvrdilo. No a v dvadsiatom storočí to už vôbec neplatilo. Ani Tatarka nebol svedomím národa, iba otvorene písal a hovoril, čo si myslí. Každý národ si rád stavia na piedestál niekoho, kto by zaň hovoril, keď národ mlčí... Každý nech hovorí sám za seba, to bude lepšie.

Spomenuli ste, že Slovenský rozhlas je médiom, ktoré udržiava kultúrnu úroveň. Nehovoríte to len preto, že tam pracujete?

Kde inde môžete počuť trebárs najnovšiu knihu Pavla Vilikovského alebo excelentne načítaného Homéra? Komerčné médiá sa kultúrou a kultúrnosťou vôbec netrápia, ale poslucháč Slovenského rozhlasu si môže vypočuť rozsiahlu ukážku z nejakej knihy a povie si - toto ma zaujalo a chcem si to aj prečítať. To sa mi nedávno stalo s poviedkami Dana Heviera. Kniha vyjde až na jeseň, ale už sa mi ozvali poslucháči, že kde si to môžu kúpiť. Slovenský rozhlas spoľahlivo plní aj veľmi dôležitú informačnú funkciu o dianí v kultúre. Nechcem to porovnávať s televíziou, pretože to je šialený nepomer.

Ako zvnútra inštitúcie vidíte budúcnosť RTVS?

Zlúčiť rozhlas a televíziu nie je ľahké, dúfam, že to bude fungovať. Všetci vieme, koľko miliárd sa stratilo v čiernej diere STV za dvadsať rokov. Niekedy začiatkom roku 1990 sa uvažovalo, čo s týmto propagandistickým nástrojom totalitnej moci. Padol návrh celú inštitúciu zrušiť a postaviť ju od nuly. Samozrejme, že sa to neuskutočnilo. Nás, čo sme to chceli, považovali div nie za anarchistov, ale po dvadsiatich rokoch sa ukázalo, že to vôbec nebol anarchistický spôsob uvažovania. STV bola mamut, ktorý sa nedal zvládnuť.

Minulý rok ste spolu so spisovateľom Ivanom Kadlečíkom napísali román Spytovanie. Čo vás k tomu viedlo?

Možno strach z prázdna, ako píše v románe Ivan Kadlečík. Kniha Spytovanie má niekoľko časových rovín: začína sa žičlivým obdobím v druhej polovici šesťdesiatych rokov, pokračuje nečasom normalizácie a končí sa najsúčasnejšou súčasnosťou. Pokúsili sme sa s Ivanom podať akúsi správu o tom, prečo sme žili tak, ako sme žili, a prečo tak žijeme aj dnes. Je to aj kniha-dokument obnažených listových tajomstiev, rozhovorov bez konca, tápavého hľadania a častého nenachádzania. Niekoho podráždi svojou otvorenosťou, iného formou textovej koláže, ďalšieho podnázvom „román“. Podľa mňa je to iba kniha, ktorá sa nevnucuje prázdnymi, ľahko uchopiteľnými slovami. A je to aj román o pamäti. Ale – znovu zacitujem Ivana Kadlečíka – človek si našťastie všetko nepamätá.

Oleg Pastier (1952)

Narodil sa v Tekovskej Novej Vsi. Do novembra 1989 pracoval v robotníckych zamestnaniach. Bol spoluvydavateľom samizdatových časopisov a kníh. Od roku 1987 je šéfredaktorom časopisu Fragment, ktorý pretrval dodnes a vychádza v Pastierovom vydavateľstve F. R. & G. Niekoľko rokov bol Oleg Pastier zodpovedným redaktorom časopisu Romboid. V súčasnosti pracuje v Slovenskom rozhlase, kde pripravuje literárne relácie a seriál Rodinné striebro, ktorý predstavuje významné osobnosti slovenskej kultúry 20. storočia. Je autorom básnických zbierok Plot, Oko za zub, Možno, Album a iných. Minulý rok spolu s Ivanom Kadlečíkom napísal román Spytovanie.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  6. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  7. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  10. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  2. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  3. Cíťte sa v priestore príjemne
  4. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  7. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  8. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  9. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  10. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 809
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 763
  3. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 3 604
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 561
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 207
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 036
  7. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 2 853
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 000
  9. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 019
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 872

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Spolupracuje aj s firmou Apple. Peniaze na výskum ale nedostal

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

Neprehliadnite tiež

Dedečkove skutočné stavby sme ešte nevideli. SNG by mohla byť prvou

Veľká monografia otvára dielo architekta, ktorého sme nedokázali doceniť.

Socialistickú architektúru opľúvame. Dědeček vám preto neotvorí

Raper Vladimír 518 chce dokumentárnym seriálom rehabilitovať socialistickú architektúru.

Netflix má film o anorexii. Psychológovia pred ním varujú

Režisérka sa vo filme To the Bone vyrovnáva s vlastnými skúsenosťami.

Džezáky zverejnili svoje hviezdy. Do Bratislavy príde Marcus Miller

Najväčší slovenský džezový festival sa bude konať koncom októbra.