KNIHA: Mŕtvy hosť

Na jednej strane navodzujú úzkosť a zdesenie, na druhej vtipne reagujú na maniere, ktoré nemožno označiť za dobové. Prečítajte si jednu z trinástich temných poviedok z nemeckej klasiky, ktoré vyšli vo vydavateľstve Pectus pod názvom Mŕtvy hosť.

((flip))

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:

Theodor Storm

Bulemannov dom

V jednom prístavnom meste na severe Nemecka, v ulici zvanej Súmračná stojí starý schátraný dom. Je úzky, má však tri poschodia. Uprostred, od zeme skoro až po vr­chol štítu vyčnieva prístavba podobná arkieru, na kaž­dom poschodí vpredu aj po bokoch s oknami, takže za jasných nocí môže dovnútra prenikať mesiac.

Od nepamäti už do tohto domu nik nevošiel ani odtiaľ nevyšiel. Ťažké mosadzné klopadlo na domových dverách je takmer čierne od medenky, medzi škárami na schodoch po celý rok rastie tráva. Ak sa ktosi cudzí opý­ta: „Čo je to za dom?“, odpovedia mu: „To je Bulemannov dom.“ No ak sa bude vypytovať ďalej: „A kto v ňom býva?“, práve tak isto mu odpovedia: „Vlastne nikto.“ Deti po uliciach a pestúnky pri kolísaní spievajú:

Bulemann má dom,

Bulemann má dom,

hľadia z neho myši

vo dne v noci von.

A naozaj, rozjarení mládenci, ktorí tadiaľ prechádzali na nočnej výprave, za tmavými oknami údajne počuli akoby pískať nespočetné myši. Jeden, ktorý z roztopaše udrel klopadlom, aby začul, ako sa nesie ozvena pustými pries­tormi, dokonca tvrdí, že vnútri na schodišti zreteľne po­čul skákať veľkú zver. – Znelo to takmer, – dodáva zvyčaj­ne, – ako skoky veľkých dravcov, ktorých ukazujú vo zverinci na jarmoku pred radnicou.

Dom oproti je o poschodie nižší, takže v noci môže mesačný svit bez prekážok dopadať do horných okien starého domu. O jednej takejto noci by vedel porozprávať i strážnik, hore za okrúhlymi oknami výčnelku videl vraj malú hlavu starého človeka s pestrou končitou čiapkou, ale susedia sa nazdávajú, že strážnik bol vtedy zasa opitý. Oni vraj naproti v oknách nevideli nikdy nič podobné ži­vému tvorovi.

Najviac by vedel vari ešte povedať jeden starec zo vzdialenej mestskej štvrte, ktorý bol pred rokmi organis­tom v kostole svätej Magdalény. – Veľmi dobre si spomí­nam na vyziabnutého muža, – rozhovoril sa, keď sa ho na to raz pýtali, – ktorý za mojich chlapčenských liet v tom dome žil sám iba s jednou starou ženou, niekoľko rokov udržiaval čulý kontakt s mojím otcom. Ten bol starinárom, v tých časoch ma neraz poslali ta s dákym príkazom. Viem ešte, že som po tej ceste chodil nerád a často som sa pokúšal všelijako vyhovárať. Aj vo dne som sa bál stúpať vnútri po tmavom, úzkom schodišti k izbe pána Bulemanna na treťom poschodí, ľudia ho volali Predavač duší. Už toto meno vzbudilo vo mne strach, najmä ak o ňom kolovali ešte aj kadejaké straši­delné reči.

Skôr ako sa po smrti svojho otca nasťahoval do toho starého domu, veľa rokov sa ako kontrolór nákladu plavil do Západnej Indie. Tam sa vraj oženil s dákou černoškou, no keď sa vrátil, darmo všetci čakali, že uvidia i jeho ženu s tmavými deťmi. Onedlho sa rozchýrilo, že na spiatočnej ceste stretol otrokársku loď a jej kapitánovi predal vlast­nú krv – svoje deti aj s ich matkou, všetko iba za mizerné pe­niaze. Koľko bolo na tých rečiach pravdy, neviem, – dodal starec, – ani mŕtvemu nechcem ubližovať. Ale toľko je is­té, že to bol skupáň a čudácky odľud, aj jeho oči akoby sa prizerali dákym nekalým skutkom. Nijaký nešťastník či človek hľadajúci pomoc nesmel prekročiť jeho prah.

Kedykoľvek som ta prišiel, vždy bola znútra na dverách založená železná reťaz. Musel som viac ráz udrieť ťažkým klopadlom a vtedy som zreteľne počul, ako domáci pán nadáva z najvrchnejšieho poschodia: „Pani Hana! Pani Hana! Čo ste hluchá? Nepočujete klopanie?“ Nato bolo z útrob domu počuť šuchtavé kroky. Skôr ako starena ot­vorila, opýtala sa pokašliavajúc: „Kto je tam?“ Až keď som odvetil: „Tu je Leberecht!“, haspru znútra zvesila. Vy­behol som po tých sedemdesiatich siedmich schodoch – raz som ich aj spočítal – a pán Bulemann už na mňa čakal v malej tmavej chodbe pred svojou izbou. Dovnútra ma nikdy nevpustil. Ešte ho vidím, ako stojí predo mnou v nočnej košeli so žltými kvietkami a s končitou čiapkou, jednou rukou za chrbtom sa drží kľučky. Kým som ne­vykonal, čo mi uložili, netrpezlivo na mňa upieral preni­kavé okrúhle oči, odbavil ma stroho a krátko. Moju po­zornosť najviac vzrušoval pár nezvyčajných mačiek. Boli žltá a čierna, občas sa spoza neho pretisli z izby a veľkými hlavami sa mu obtierali o kolená. O niekoľko rokov sa však otec prestal s ním stýkať a ja som tam už viac nebol. Odvtedy uplynulo vyše sedemdesiat rokov a pána Bu­le manna dávno vyniesli ta, odkiaľ niet návratu.

Ten človek sa mýlil, keď takto vravel. Pána Bulemanna totiž z domu nevyniesli, ešte teraz v ňom žije.

A stalo sa to takto.

Pred ním, pred posledným vlastníkom, ešte v časoch, keď sa nosili parochne s vrkočom, býval v tom dome úžerník, starý scvrknutý mužíček. Keďže sa svojej živnos­ti venoval rozvážne vyše päť desaťročí a on i slúžka, čo mu od ženinej smrti viedla domácnosť, žili čo naj­skromnejšie, stal sa z neho nakoniec boháč. Toto bohat­stvo sa však skladalo ponajviac z priam neuveriteľného množstva čačiek-hračiek a najčudesnejšieho haraburdia, ktoré v priebehu rokov dostal do zálohu od kadejakých márnotratníkov či ľudí v núdzi. Ak potom peniaz, ktorý za ne dostali, nesplatili, záloh prešiel do jeho vlastníctva. Keďže podľa zákona by musel pri predaji zálohovaných vecí vy­platiť majiteľovi rozdiel v prípade, že získa viac, radšej ich hromadil vo veľkých skriniach z orechového dreva, ktorými postupne zapratal izby na prvom, napokon i na druhom poschodí. Lež v noci, keď pani Hana odfukovala vzadu vo svojej komôrke a domové dvere boli založené ťažkou reťazou, sa často prechodil, zľahka našľapujúc, hore-dolu po schodoch. V župane sivom ako šupiny šťuky – v jednej ruke lampa, v druhej zväzok kľúčov – otváral tu na prvom, tu na druhom poschodí dvere na izbách i na skriniach, tu vytiahol zo skrýše staré repetírky, tam emailovanú tabatierku na šňupací tabak a v duchu prepočítaval, koľko rokov ich vlastní. Hádal, či sa pôvodní majitelia týchto vecí pominuli, či sú nezvestní alebo sa ešte dakedy vrátia s peniazmi a uložené veci budú žiadať späť.

Úžerník v značne pokročilom veku nakoniec zanechal poklady a dom s plnými skriňami jedinému synovi, ktorého sa po celý život všetkými možnými spôsobmi usiloval držať ďaleko od nich. A ten syn bol práve onen kontrolór na lodi, ktorého sa malý Leberecht tak bál, ten, čo sa zo zámorskej plavby vrátil do rodného mesta. Po ot­covom pohrebe zanechal obchody a nasťahoval sa do izby na treťom poschodí starého domu s výklenkami. Tu sa odteraz namiesto zhrbeného človiečika ponevierala vy­ziabnutá postava v nočnej košeli so žltými kvietkami a pestrou končitou čiapkou alebo postojačky prepočíta­vala za malým pultom peniaze, ktoré zanechal zosnulý.

Pán Bulemann však potešenie starého úžerníka z na­kopených vzácností nezdedil. Keď si za zahasprovanými dverami prezeral obsah veľkých skríň, nevedel sa odhod­lať, aby tie veci, ktoré ešte stále patrili iným, potajomky predal. Mal nárok iba na sumu, akú za ne otec vyplatil, a ako vyplynulo z kníh, záloh bol zväčša iba nepatrný. Len­že pán Bulemann nebol z tých, čo mrhajú čas rozvažova­ním. Už o niekoľko dní nadviazal styk so starožitníkom na kraji mesta a keď sa vylúčilo zopár veriteľov z posled­ných rokov, pestrý obsah skríň sa potajomky a opatrne premenil na poctivé strieborné mince. Bolo to v časoch, keď Leberecht chodieval do toho domu.

Utŕžené peniaze ukladal pán Bulemann do veľkých truhlíc obitých železom, ktoré dal naskladať do spálne. Keďže svoj majetok získal neoprávnene, neodvážil sa po­užiť ich na hypotéky či inak ich verejne uložiť. Keď všet­ko predal, pustil sa do spočítavania všetkých možných výdavkov, ktoré za jeho života prichádzali do úvahy. Predpokladal, že sa dožije deväťdesiatich rokov, a tak peniaze rozdelil do balíčkov na každý týždeň, na každý štvrťrok k nim prilo­žil ešte jeden šúľok na nepredvídané výdavky. Tieto pe­niaze uložil do skrinky vedľa v obývačke a vždy v sobotu ráno si pani Hana, stará gazdiná, ktorú prevzal spolu s otcovou pozostalosťou, prišla po nový balíček, aby zároveň predložila účet na dôkaz toho, že predošlý balíček spotrebovala.

Ako sme povedali, pán Bulemann ženu ani deti so sebou nepriviedol. Zato však v deň, keď pochovali starého maji­teľa záložne, doniesol do domu jeden námorník v tuho zaviazanom vreci dve nezvyčajne veľké mačky, žltú a čiernu. Zvieratá sa čoskoro stali jedinou spoločnosťou svojho pána. Dostali vlastnú misku, do ktorej im pani Hana, zlovestne sa chmúriac, deň čo deň musela nachys­tať jedlo. Pokým sa pán Bulemann oddával krátkemu popoludňajšiemu spánku, sedeli pri ňom na po­hovke nasýtené, vystrčili kúsoček jazyka a ospanlivo naňho žmúrili zelenými očami. Ak sa vydali do dolných miestností loviť myši, za čo od stareny zakaždým potajomky utŕžili kopa­nec, najprv ich v papuli doniesli ukázať pánovi, až potom zaliezli pod kanapu a tam ich zožrali. Keď nastala noc a pán Bulemann zamenil farebnú končitú čapicu za bielu, pobral sa s oboma mačkami do veľkej postele so závesmi v susednej komôrke, tam zaspal pri rovnomer­nom pradení zvierat, čo sa mu uložili pri nohách.

Tento pokojný život však neuplýval bez narušenia. V prvých rokoch sa jednako dostavilo niekoľko vlast­níkov predaného zálohu a keď zaplatili malú sumu, ktorú kedysi dostali, žiadali svoje cennosti späť. Pán Bulemann v strachu z procesov, kde by vyšlo najavo, ako si počínal, siahol do veľkej truhly a väčšou či menšou sumou si vykúpil mlčanie postihnutých. Toto ho naladilo voči ľuďom ešte nepriateľskejšie a zatrpknutejšie. So starožitníkom sa už dávno prestal stýkať. Sedel sám v izbietke vo výklenku a zapodieval sa problémom, ako bezpečne vyhrať v lotérii, aby sa jeho poklady odrazu nezmerne zväčšili. Aj Chňap a Priadko, oba kocúry, museli trpieť jeho mrzutosťou. Ak ich jednu chvíľu pohládzal dlhými prstami, vzápätí, keď povedzme výpočty na tabuľkách mu nie a nie vyjsť, sa mohli dočkať toho, že do nich hodí vrecúško s pieskom na sušenie atramentu alebo nožnice na papier, takže so skuvíňaním by odkrívali do kúta.

Pán Bulemann mal príbuznú, dcéru svojej matky z prvé­ho manželstva. Keď matka zomrela, vyplatili jej dedičstvo, ne­mala preto nijaký nárok na poklady, ktoré zdedil on. Ne­vlastná sestra žila na predmestí v najskromnejších pome­roch, ale on sa o ňu nestaral. Ešte viac ako stýkať sa s inými ľuďmi nemal pán Bulemann v obľube chudob­ných príbuzných. Iba raz, keď krátko po mužovej smrti porodila už v pokročilom veku chorľavé dieťa, prišla za ním prosiť o pomoc. Pani Hana ju vpustila a sadla si dolu na schody, aby načúvala. Čoskoro sa zhora ozval pánov ostrý hlas. Rozleteli sa dvere a žena s plačom schádzala dolu schodmi. Ešte toho večera dostala pani Hana prísny príkaz neskladať v budúcnosti reťaz z domových dverí, keby totiž Kristína mala prísť ešte raz.

Starena sa čoraz viac obávala pánovho hákovitého nosa a očí prenikavých ako sova. Keď hore na schodišti zavolal jej meno alebo iba prenikavo zahvízdal na prstoch tak, ako bol navyknutý z lode, náhlivo sa dvihla, nech by aj práve sedela v ktoromkoľvek kúte, a so vzdychaním, hundrúc nadávky i žaloby, stúpala hore úzkym schodiš­ťom.

Lenže tak ako pán Bulemann na treťom poschodí, i pani Hana si v dolných izbách hromadila nie priam čestne nadobudnuté poklady. Už v prvom roku ich súži­tia sa jej zmocnil detinský strach, že pán raz začne sám narábať s peniazmi na domácnosť a ona na staré kolená bude pre jeho skupánstvo trieť biedu. Preto mu nacigá­nila, že chlieb zdražel, lebo pšenica vyklíčila. Kontro­lór, ktorý práve začal prepočítavať svoje výdavky na každý úsek života, nadávajúc potrhal papiere. Začal počítať znova a k týždenným výdavkom pripočítal požadovanú sumu. Lež pani Hana, keď už raz dosiahla svoje, aby sa ubránila výčitkám svedomia, v presvedčení, že veď z pánovho majetku ani veľmi neubudne, zatajila azda nie zvyšné groše, ale zakaždým iba žemle, čo za ne nakúpila a ktorými, keďže pán Bulemann nikdy nezišiel do dolných izieb, postupne zaplnila veľké skrine z orechového dreva obraté o svoj pôvodný, vzácny obsah.

Tak uplynulo zo desať rokov. Pán Bulemann bol čoraz vyziabnutejší a sivší, jeho kvietkovaná nočná košeľa čoraz obdratejšia. Pritom často uplynuli celé dni, a on ani neot­voril ústa. Nevidel totiž živú dušu, akurát tie dve mačky a starú, spoly zdetinštenú domácu. Iba kedy-tedy, keď počul, že deti od susedov sa vešajú na kilometrovník pred domom, vystrčil hlavu z okna a ostrým hlasom zo­sielal nadávky dolu do uličky. – Predavač duší, predavač duší! – rozkričali sa deti a rozpŕchli sa. Pán Bulemann klial a nadával ešte zlostnejšie, napokon s lomozom prirazil okno a vnútri sa vyvŕšil na Chňapovi a Priadkovi.

Aby sa vylúčil akýkoľvek styk so susedmi, pani Hana musela roky nakupovať pre domácnosť v odľahlých čas­tiach mesta. Až na súmraku smela vyjsť von a za sebou musela po­zamykať domové dvere.

Mohlo byť osem dní pred Vianocami, keď starena zasa raz vyšla večer z domu na nákup. Zvyčajne taká dôkladná sa však tentoraz dopustila zábudlivosti. Práve keď pán Bulemann zapálil lojový kahanec, začudovaný počul von­ku na schodoch kroky. Vyšiel s lampou na chodbu a pred sebou uvidel nevlastnú sestru s bledým chlapcom.

Chvíľu na nich zízal s úžasom a zachmúrene. – Ako ste sa dostali do domu?! – skríkol.

– Dvere dolu boli otvorené, – povedala žena placho.

Pomedzi zuby precedil kliatbu na gazdinú. – Čo chceš?

– Nebuď taký krutý, brat môj, – prosila ho žena. – Inak sa neodvážim prihovoriť sa ti.

– Neviem, o čom by si sa mohla so mnou zhovárať. Do­stala si svoj diel, sme vyrovnaní.

Sestra stála mlčky a márne hľadala vhodné slová. Z izby sa neprestajne ozývalo škriabanie na dvere. Keď ich pán Bulemann otvoril, vyskočili na chodbu veľké mačky a pradúc obtierali sa okolo bledého chlapca, ktorý sa pre­strašený tisol k stene. Ich pán netrpezlivo hľadel na ženu, ktorá ešte stále mlčala. – No tak, dozviem sa?

– Chcela som ťa o niečo poprosiť, Daniel, – ozvala sa konečne. – Tvoj otec pár rokov pred svojou smrťou, keď som trela najväčšiu núdzu, vzal odo mňa do zálohu malý strieborný kalich.

– Môj otec od teba? – začudoval sa pán Bulemann.

– Áno, Daniel, tvoj otec, muž našej spoločnej matky. Tu je potvrdenie, nedal mi zaň veľa.

– A ďalej? – Pán Bulemann rýchlo postrehol, že sestra má prázdne ruky.

– Pred časom sa mi snívalo, – pokračovala neisto, – že idem s dieťaťom na cintorín. Keď sme došli k hrobu na­šej matky, našla som ju sedieť na náhrobnom kameni pod kríkom, plným rozkvitnutých bielych ruží. V ruke mala ten malý kalich, ktorý mi kedysi darovala ako dieťaťu. Priblížili sme sa k nej, ona si ho priložila k perám, s úsmevom kývla na chlapca a ja som jasne počula: „Na zdravie!“ Bol to jej nežný hlas, Daniel, ako zaživa! A toto sa mi snívalo tri noci za sebou.

– Čo to má znamenať?

– Vráť mi ten pohár, brat môj! Blížia sa sviatky, postavím ho chorému dieťaťu na prázdny vianočný tanier.

Vyziabnutý muž v žltej nočnej košeli sa nehybne, uprene díval na ženu. – Snami záloh nevyplatíš. Máš peniaze?

– Och, Daniel, uver našej matke! – zvolala. – Chlapec sa uzdraví, ak sa napije z toho malého pokálu. Maj zľutova­nie, aj on je z tvojej krvi!

Vystrela k nemu ruky, ale on poodstúpil. – Nepribližuj sa ku mne! – Potom zavolal na mačky: – Chňap, ty stará beštia! Priadko, synak môj! – Veľký žltý kocúr sa jedným skokom ocitol pánovi na pleci a zaboril pazúry do fareb­nej čapice, zatiaľ čo čierny sa mu s mňaučaním driapal na kolená.

Choré chlapča sa pritislo k žene. – Mama, – prudko ju pomykalo za šaty, – to je ten zlý ujo, čo predal svoje čierne deti?

V tej chvíli pán Bulemann zhodil mačku a schmatol chlapca za plece, že ten až vykríkol. – Prekliata žobrácka háveď, aj ty to budeš ešte omieľať?!

– Brat, brat môj, – nariekala žena. No chlapec sa už v tej chvíli s nárekom kopŕcal dolu po schodoch. Matka sa vrh­- la za ním a nežne ho zobrala do náručia. Potom sa však vystrela a pritískajúc si zakrvavenú hlavu dieťaťa na hruď otrčila zovretú päsť oproti bratovi, ktorý stál hore pri zábradlí s pradúcimi mačkami. – Prekliaty, zlý človek! Bodaj by si skapal aj so svojimi beštiami!

– Kľaj si, koľko chceš, len sa mi prac z domu.

Pokým žena s plačúcim chlapcom zostupovala po tmavom schodišti, privolal mačky a pribuchol za sebou dvere. Neuvedomil si, že sa treba báť preklínania chudob­ných, ak je jeho príčinou neoblomné srdce boháča.

O pár dní vošla pani Hana ako obvykle s obedom do pá­novej izby. Pery však dnes stískala ešte tuhšie ako inokedy a malé prihlúple očká jej žiarili od potešenia. Nezabudla na príkre slová, ktoré jej vtedy večer uštedril za nedbalosť, a chystala sa splatiť mu ich teraz i s úrokmi.

– Počuli ste vyzváňať na svätej Magdaléne?

– Nie, – odvetil pán Bulemann stroho a ani nedvihol hlavu od svojich počtov.

– Vari neviete, prečo zvonili?

– Hlúpe táraniny! Nepočúvam voľajaké vyzváňanie.

– Ale veď to bol syn vašej sestry!

Pán Bulemann odložil pero. – Čo to trepeš, stará?

– Vravím, že práve pochovali malého Krištofa.

Pán Bulemann sa opäť dal do písania. – Prečo mi to roz­právaš? Čo je ma do toho chlapca?

– Iba som myslela... Zvykne sa predsa rozprávať o tom, čo nového v meste.

Keď odišla, pán Bulemann jednako odložil pero a dlho s rukami za chrbtom chodil hore-dolu po izbe. Keď v uličke vonku povstal ruch, náhlivo pristúpil k oknu, akoby čakal, že vojde mestský sluha a predvolá ho na rad­nicu pre týranie chlapca. Čierny Chňap sa s mrauča­ním dožadoval podielu na jedle, miesto toho utŕžil kopa­nec, že až so vzriesknutím odletel do kúta. Lenže zviera, či už od hladu alebo preto, že stratilo svoju poníženosť, sa pánovi odrazu vzoprelo a pustilo sa doňho s prskaním a sipením. Pán Bulemann znovu kopol do kocúra. – Na­žerte sa, nemusíte na mňa čakať.

V tej chvíli boli mačky jedným skokom pri plnej mise, ktorú im postavil na zem.

Potom sa však stalo čosi nezvyčajné.

Žltý Priadko, ktorý s jedením skončil prvý, postavil sa doprostred izby a ako sa vystieral a hrbil, pán Bulemann odrazu prekvapený zastal pred ním. Obišiel zviera, preze­ral si ho zo všetkých strán. – Priadko, ty starý lotor, čo to má znamenať? – poškrabkal kocúra po hlave. – Na starosť si ešte povyrástol! – I druhá mačka priskočila, naježila lesklý kožuch a postavila sa na čierne labky. Pán Bulemann si posunul čapicu z čela. – Aj ten! – zahundral. – Čudné, zrejme je to taký druh.

Zatiaľ sa zotmelo a keďže ho nikto nechodil vyrušovať, sadol si k misám na stole. Potom si s akýmsi zaľúbením začal prezerať svoje veľké mačky, ktoré sa usadili vedľa neho na kanape. – Ste vy to len pár statných chlapíkov! – pokyvoval hlavou. – Ani tá stará ženská dolu vám už ne­otrávi potkany. – Ale keď sa šiel uložiť vedľa do spálne, nevpustil ich už k sebe ako inokedy. V noci počul, ako labkami udierajú o dvere a s mňaučaním po nich škriabu, ale cez hlavu si iba pretiahol prikrývku. Len si vymňaukujte, videl som vaše pazúry, pomyslel si.

Na druhý deň napoludnie sa všetko zopakovalo. Mačky sa stiahli od prázdnych misiek, uprostred izby sa začali vystierať a naťahovať a keď na ne pán Bulemann, už zas nad svojimi počtárskymi tabuľkami, pozrel, zdesene vy­skočil z otáčavej stoličky, v úžase naťahoval krk. Chňap a Priadko stáli so skrútenými chvostmi a zježenou srsťou a triasli sa ticho skuvíňajúc, akoby sa im prihodilo niečo zlé. Pán Bulemann jasne videl, že keď sa vystrú, sú čoraz väčšie.

Chvíľu takto stál, rukami sa zapieral do stola. Odrazu zvieratá obišiel a rozrazil dvere. – Pani Hana, pani Hana! – zvolal. Zrejme hneď nepočula, preto zahvízdal na prs­toch. Krátko na to sa už starena dovliekla zo zadnej časti domu a dychčiac sa štverala po schodoch.

– Len pozrite na tie mačky! – zvolal, keď vošla do izby.

– Neraz som ich už videla, pán Bulemann.

– A teraz... Nič na nich nevidíte?

– Čo by som mala, pán Bulemann? – žmúrila okolo seba prihlúplymi očami.

– Čo sú to za zvieratá? Že vraj mačky! – Schmatol stare­nu za plecia a sotil ju o stenu. – Bosorka s červenými oča­mi! Priznaj sa, čo si im namiešala?

Žena zopäla kostnaté ruky a začala odriekať nezrozumi­teľnú modlitbu. Lež tie strašné mačky skočili sprava i zľava pánovi na plecia a olizovali mu tvár ostrými jazyk­mi. Musel starenu prepustiť.

Neprestajne šemotiac a pokašliavajúc sa vykradla z izby a vliekla sa dolu schodmi. Akoby sa pominula na roz­ume. Bála sa, no sama nevedela, či väčšmi svojho pána alebo veľkých mačiek. Tak sa dostala do svojej komôrky. S rozochvenými rukami vytiahla spod postele vlnenú pančuchu naplnenú peniazmi, z truhly zas kopu starých sukní a handier a zakrútila do nich svoj poklad, takže na­koniec vyzeral ako veľký batoh. Musí stade stoj čo stoj. Spomenula si na chuderu nevlastnú sestru svojho pána vonku na predmestí, tá bola k nej vždy prívetivá. Rozhod­la sa preto, že pôjde k nej. Pravda, bude to dlhá cesta, mnohými uličkami, po úzkych a dlhých mostoch, čo ve­dú ponad tmavé priekopy a mŕtve ramená, a vonku sa už znášal zimný večer. Akýsi nejasný pocit ju hnal preč od­tiaľto. Keď s ťažkou nošou na chrbte vychádzala z domu, ani jej nezišli na um tisícky žemlí, čo v detinskej obave naskladala vo veľkých skriniach. Veľkým povykrúca­ným kľúčom starostlivo zamkla ťažké dubové dvere, kľúč strčila do koženej kapsy a ťažko dychčiac zamierila do tmavého mesta.

Pani Hana sa už nikdy nevrátila a dvere Bulemannovho domu sa viac neotvorili.

Ešte toho istého dňa totiž jedno chlapčisko, ktoré sa hralo na zbojníka a takto prestrojené behalo po uliciach, rozprávalo kamarátom zadúšajúc sa od smiechu, že keď šiel v hrubom kožuchu po Krescenciovom moste, tak vraj veľ­mi vyľakal akúsi starenu – tá skočila ani pomätená do vody i s nošou. A na druhý deň ráno strážnici naozaj vylovili na samom kraji mesta telo starej ženy uviazané k veľkej noši. Keďže ju nikto nepoznal, krátko nato ju v prostej rakve zahrabali na tunajšom cintoríne v štvrti chudobných.

Na druhý deň bol Štedrý deň. Pán Bulemann strávil zlú noc. Mačky škriabali na dvere a dobýjali sa do komory, nedali mu pokoj. Až nadránom sa prepadol do hlbokého oloveného spánku. Keď napokon strčil hlavu s čapicou do obývačky, uvidel obe mačky, ako s hlasným pradením nepokojne obchádzajú jedna okolo druhej. Bolo už popoludní, hodiny na stene ukazovali jednu. – Dozaista sú hladné tie beštie, – zahundral. Otvoril dvere na chod­bu a zahvízdal na starenu. Mačky sa pretisli von a pustili sa dolu schodmi, onedlho ich počul, ako dolu v kuchyni ská­ču a hrmocú taniermi. Vyskočili zrejme na skriňu, kam pani Hana im odkladala jedlo na druhý deň.

Pán Bulemann stál na schodišti, hlasno a s nadávkami volal na starenu, ale odpovedala mu iba ozvena vlastných slov. Prehodil si cípy nočnej košele, že sám zíde dolu, keď sa na schodoch ozval lomoz a obidve mačky zasa vybehli hore. Neboli to však už mačky, ale dva strašné dravce, pre aké niet meno. Postavili sa proti nemu, hľadeli naňho bl­čiacimi očami a zachrípnuté zavýjali. Chcel okolo nich prejsť, ale úder labou, ktorý mu vytrhol zdrap košele, ho za­hnal nazad. Vbehol do izby, chcel vyraziť okno, že pri­volá ľudí z ulice, lež mačky ho skokom predbehli. Zlovestne pradúc, so zdvihnutými chvostmi sa prechádzali hore dolu pred oknami. Pán Bulemann vybehol na chodbu a zabuchol za sebou dvere, ale ony udreli labou po kľučke a už aj boli na schodoch. Vbehol nazad do iz­by, mačky mal v pätách.

Tak plynul deň, začalo sa stmievať. Z uličky začul spev, chlapci a dievčatá chodili z domu do domu a spievali koledy, zašli do každých dverí. Stál a načúval. K nemu va­ri nevojde nikto? Dobre vedel, že sám ich odohnal. Nikto nezaklopal, nikto nepomykal zamknutými dverami. Pre­šli okolo a postupne všetko utíchlo, v uličke sa rozhostilo ticho ako v hrobe. Zasa sa pokúsil uniknúť, čo aj násilím – pustil sa bojovať so zvieratami, tie mu však do krvi rozdriapali tvár a ruky. Nato sa uchýlil k ľsti. Privolal ich nežnými menami, ako zvykol predtým, hladkal ich, až im iskry vyskakovali z kožuchov, ba odvážil sa poškriabať ich po sploštenej hlave s veľkými bielymi zubami. Natiahli sa pred ním na zem, pradúc sa mu váľali pri nohách, a keď sa mu zdalo, že vystriehol pravú chvíľu, aby vykĺzol z dverí, tu vyskočili a s chripľavým zavýjaním mu zatarasili únikovú cestu.

Tak minula noc, prišiel deň, a on naďalej iba s rozkuš­trenými sivými vlasmi bezmocne pobehoval medzi schodišťom a oknami izby, zalamoval rukami a lapal po dychu.

Dva razy sa ešte vystriedal deň s nocou. Nakoniec sa cel­kom vyčerpaný hodil na kanapu, všetkými údmi mu po­mykávalo. Mačky si sadli oproti a ospanlivo naňho žmú­rili. Jeho telo sa postupne upokojovalo, tvár pod nepestovanou sivou bradou pokryla mŕtvolná bledosť. Ešte raz si vzdychol, vystrel ruky a dlhé prsty priložil na kolená. Viac sa nepohol.

V pustých izbách však pokoj nenastal. Pri zadnom vcho­de, čo viedol do úzkeho dvora, prepuklo zatiaľ horlivé obhrýzanie a žranica. Nad prahom sa objavil otvor, bol väčší a väčší. Pretlačila sa cezeň sivá myšacia hlava, za ňou ešte jedna, čoskoro už celé stádo myší prekĺzlo cez chod­bu a schodište hore na prvé poschodie. Tu sa znovu dali do roboty pri dverách a keď sa prehrýzli i cez ne, na rad prišli veľké skrine s naskladanými pokladmi, čo ostali po pani Hane. Mohli si tu žiť ako v raji, veď kto sa chcel sem dostať, musel si cestu prežrať. Tá háveď si napchávala bruchá a keď sa už viac do nich nevpratalo, skrútili chvosty a pospali si na vyhryzených žemliach. V noci vyšli von, behali po dlážke alebo si pri okne, keď svietil mesiac, oblizovali labky a malými ligotavými očkami hľadeli dolu do ulice.

Pohodlné šafárenie však netrvalo dlho. Tri dni po tom, ako pán Bulemann hore zavrel oči, sa v noci na schodoch ozval lomoz. Veľké mačky vyskočili, jedným úderom laby otvorili dvere a vypukla poľovačka, razom bolo po myšacej bezstarostnosti. Tučné myši pobiehali s piskotom a hvízdaním, v panike liezli po stenách. Nadarmo, jedna po druhej postupne zmĺkli v drviacich chrupoch oboch dravcov.

Odrazu všetko stíchlo a v dome bolo počuť už len tiché pradenie veľkých mačiek. S vystretými labami ležali pred pánovou izbou.

Na dverách do domu zhrdzavela zámka, mosadzné klo­padlo sa pokrylo medenkou a medzi schodmi začala rásť tráva.

Svet vonku sa zatiaľ bezstarostne uberal svojou cestou. Prišlo leto a na cintoríne pri kostole svätej Magdalény rozkvitol na hrobe malého Krištofa biely ružový krík, čo­skoro pod ním ležal aj malý náhrobný kameň. Ker zasadi­la matka, ale na kameň jej peniaze nestačili. Lenže Kriš­tof mal priateľa – bol to mladý hudobník, starinárov syn z domu oproti. Keď muzikant vnútri vyhrával na klavíri, chlapec sa k nemu najprv iba zakradol pod okno, neskôr ho muzikant zobral do kostola, kde zvyčajne popoludní hrával na organe. Bledý chlapec mu sedával pri nohách na podnožke, načúval, hlavou sa opieral o organovú la­vicu a hľadel, ako slnečné svetlo preniká cez chrámové okná. Keď sa mladý muzikant dal strhnúť témou a vylúdil z nástroja hlboké zaburácanie, keď pod klenbami mocne rozozvučal registre, tu a tam potiahol tremulant a tóny sa akoby rozochvené rinuli pred Božím majestátom, vte­dy sa chlapec niekedy ticho rozvzlykal a priateľ ho ledva s námahou upokojil. – Nehraj tak hlasno, Leberecht, – za­prosíkal raz, – bolí ma to!

Organista ihneď zasunul veľké registre späť a začal hrať na flautových a iných lahodných hlasoch. Tichým chrámom sa nežne i strhujúco niesla chlapcova obľúbená pieseň Ukáž mi, ktorou cestou, i sám začal spievať slabým hlasom. – I ja sa chcem naučiť hrať, – povedal, keď organ zmĺkol. – Naučíš ma, Leberecht?

Mladý hudobník položil chlapcovi ruku na hlavu. – Najprv sa musíš uzdraviť, Krištof, – pohládzal ho po žl­tých vlasoch, – potom ťa naučím.

Lenže Krištof sa neuzdravil. Za jeho malou rakvou kráčal okrem matky aj mladý organista. Tu sa prvý raz dali do reči a matka mu porozprávala, ako sa jej tri razy prisnilo o malom striebornom kalichu, ktorý kedysi zdedila.

– Ten pohár som vám mohol dať, – povedal Leberecht. – Pred rokmi ho získal môj otec s mnohými inými vecami od vášho brata a tú krehkú vec mi kedysi daroval na Vianoce.

Žena sa žalostne rozplakala. – Určite by sa bol uzdravil, – opakovala znovu a znovu.

Mladý muž kráčal chvíľu popri nej. – Náš Krištof ten po­hár aj tak dostane, – vyhlásil.

Tak sa aj stalo. O pár dní predal pohár istému zberateľo­vi, dostal zaň vskutku peknú sumu a za tie peniaze dal urobiť kameň s mramorovou tabuľou na hrob malého Krištofa. Bol na nej vyobrazený pohár a pod ním bolo vy­ryté Na zdravie!.

Ešte veľa rokov, či ležal na hrobe sneh alebo bol v jú­novom slnku krík pokrytý ružami, často sem prichádzala bledá žena, dojatá a zamyslená čítala slová na náhrob­nom kameni. Raz v lete sa viac neukázala, jednako sa svet neprestal kvôli tomu krútiť.

Po rokoch prišiel k hrobu jeden veľmi starý muž. Pozrel si malý náhrobok a zo starého kríka odlomil bielu ružu. Bol to organista od svätej Magdalény na odpočinku.

Musíme však opustiť tichý hrob dieťaťa a ak máme do­viesť rozprávanie do konca, treba ešte hodiť pohľad do starého domu s výklenkom v Súmračnej ulici na druhom konci mesta. Naďalej stál mlčky a neprístupne. Zatiaľ čo vonku sa život valil bez prestania, vnútri v uzavretých miestnostiach bujnela medzi doskami huba, z povaly sa uvoľňoval a odpadával gyps, čo sa za pustých nocí tajom­ne ozývalo po chodbách a na schodoch. Deti, ktoré vtedy na Štedrý večer spievali po uliciach, sedeli doma ako starci, alebo už ukončili pozemskú púť a umreli. Ľudia, čo teraz chodili po ulici, nosili iný odev a vonku na predmestskom cintoríne dávno spráchnivel čierny kôl s číslom na bezmennom hrobe pani Hany.

Raz v noci mesiac v splne, opäť tak ako neraz predtým, svietil ponad susedný dom do okna vo vikieri na treťom poschodí a modrastým svetlom odrážal na dlážku malé okrúhle okná. Izba bola prázdna, iba na kanape sedela skrútená bytosť veľká ako jednoročné dieťa, tvár však mala starú, brada, ostrý nos neprimerane veľký. Čapi­ca s cípom jej padala hlboko nad uši a okraje dlhého žu­panu, očividne určeného dospelému človeku, si vytiahla po kolená.

Hlad pána Bulemanna neskosil, jeho telo však od nedostatku potravy vyschlo a scvrklo sa, za tie roky sa úplne zmenšil. Dakedy za nocí, keď bol mesiac v splne tak ako teraz, prebral sa k životu a pokúšal sa napriek ubúdajú­cim silám uniknúť svojim strážcom. Vyčerpaný od daromných pokusov klesol na kanapu, inokedy na ňu vy­liezol a hneď nato ho zas premohol spánok ako z olova. Chňap a Priadko sa vtedy vystreli vonku pri schodoch, plieskali chvostmi o zem a načúvali, či poklady pani Ha­ny neprilákajú do domu nové výpravy myší.

Lenže dnes nebolo vidno mačky v izbe ani vonku na chodbe. Keď mesačné svetlo, čo sem vnikalo cez okno, postupne preputovalo po dlážke a dopadlo na malú po­stavu, tu sa pán Bulemann pohol. Veľké okrúhle oči sa otvorili a on zízal do prázdnej izby. Po chvíli sa zošuchol z kanapy, s námahou si vyhrnul dlhé rukávy, široká vleč­ka zametala za ním podlahu. Na špičkách dosiahol kľuč­ku, podarilo sa mu otvoriť dvere a dostať sa až k zábrad­liu. Na chvíľočku zadychčaný zastal, potom natiahol hlavu a pokúsil sa zavolať: – Pani Hana! Pani Hana! – Jeho hlas pripomínal šepot chorého dieťaťa. – Pani Hana, som hladný, nepočujete?

Všetko ostalo tiché, iba myši prenikavo pišťali v dolných izbách.

– Prekliata bosorka, – nahneval sa. – Čo si tu popis­kujete? – Z úst mu vytryskol príval ledva počuteľne vyšepta­ných nadávok, kým sa ho nezmocnil dunivý kašeľ a neoc­hromil mu jazyk.

Vonku pri dverách sa ozvalo búchanie ťažkého mosadz­ného klopadla, ozvena prenikla až po strechu domu. Možno to bol ten nočný tulák, o ktorom sme sa zmienili na začiatku.

Pán Bulemann sa spamätal. – Nože otvorte, – šepotal, – to je ten chlapec Krištof. Prišiel si po pohár.

Zdola bolo okrem piskotu myší počuť skoky a vrčanie oboch veľkých mačiek. Po prvý raz, ako sa pamätal, zbeh­li po prebudení z najvyššieho poschodia a viac sa oňho nestarali. Náhlivo, vlečúc za sebou dlhý župan, vrátil sa do izby.

Vonku z hĺbky ulice počul volanie strážnika. – Človek, človek! – hundral si. – Noc je taká dlhá, toľko ráz som sa už prebral, a mesiac ešte stále svieti.

Vyštveral sa na čalúnenú stoličku pri vikierovom okne. Malými vyschnutými rukami náhlivo mykal háčikom na okne, dole v uličke zaliatej mesiacom uvidel strážnika, ako chvíľu zíza dohora. Lenže pánty boli zhrdzavené, darmo sa namáhal, nepodarilo sa mu okno otvoriť. Ten muž dole ustúpil už nazad do tieňa domov.

Pánu Bulemannovi sa vydral z úst slabý výkrik. Chvejúc sa, so zovretými päsťami tĺkol o okná, sily mu však ne­stačili na to, aby ich rozbil. Začal šemotiť prosby a sľuby, jedno cez druhé. Šepot sa premenil na pridusené chripe­nie, keď sa muž dole začal vzďaľovať. Ak ho vraj poslúch­ne, podelí sa s ním o svoje poklady, sľuboval, všetko mu dá, lebo on sám nechce nič, vôbec nič. Iba pohár si nechá, ten vraj patrí malému Krištofovi. Lenže muž si šiel bezstarostne svojou cestou, onedlho sa stratil v bočnej ulič­ke. Nijaká duša nezačula ani slovko z toho, čo pán Bu­lemann tej noci vyriekol.

Po daromnej námahe sa postavička schúlila na čalúnenej stoličke, napravila si končitú čapicu a nezrozumiteľne si pohundrávajúc hľadela von na prázdne nočné nebo.

A takto sedí ešte i teraz a čaká na Božie zmilovanie.

Autor: Vydavateľstvo Pectus